Rozumom vyvrátené tvrdenie protestantov, že očistec neexistuje
Keď námorník stratí svoju mapu a kompas a zistí, že je sluhom vetra a vĺn, rád nasmeruje svoju loď cez rozbúrené vody. Tak aj ľudia, ktorí stratili vieru a ktorí nevedia nič o neomylnej autorite Cirkvi, sa radi odvolávajú na obyčajný ľudský rozum, aby ich riadil cez nebezpečný a rozbúrený oceán života. Ten, kto verí nejakej náuke len preto, že je rozumná, pretože uspokojuje jeho myseľ, alebo preto, že to znie vierohodne, môže byť najúžasnejším protestantom a môže konať úplne v súlade so zásadou súkromného úsudku, ale nie je katolík.
Viera katolíka stojí na oveľa vyšších základoch, než je obyčajný rozum. Čokoľvek Cirkev učí, bude samozrejme rozumné, pretože je to pravda, ale zatiaľ čo u katolíka je doktrína rozumná, pretože je pravdivá, u protestanta je pravdivá, pretože je rozumná. Ako príklad môžeme uviesť náuku o očistci. Hoci bola a je zosmiešňovaná, neprijatá a nesprávne prezentovaná vieme, že je to pravda, pretože máme na to oprávnenie Cirkvi a Cirkev je „stĺpom a základom pravdy“. Ale na druhej strane, ak je to pravda, musí to byť nevyhnutne tiež rozumné; a úlohou, ktorá teraz stojí pred nami, je túto skutočnosť objasniť – ukázať aj podľa ľudského rozumu a zdravého rozumu bez pomoci, že ide o nevyhnutnú požiadavku; že skrátka popierať očistec je nemožné.
Nebo, peklo, očistec
Ak sa pozrieme na svet a preskúmame životy rôznych ľudí, zistíme, že prirodzene spadajú do troch odlišných skupín. Prvá je len malá.Pozostáva z tých veľmi obľúbených duší, málo a vzácnych, ktoré vytvárajú dokonalé výtvory Božskej milosti a sily;duše, okolo ktorých sa zdá, že ich stráži celkom zvláštna Prozreteľnosť: ktoré, ako sa zdá, Boh nikdy ani na okamih nepustí z rúk;ktorých však chráni pred každým nebezpečenstvom a zachraňuje pred každým pádom.Sú akoby nazbieraným ovocím, vybranými exemplármi zeme, vyrobenými, možno by si si to mohol až predstaviť, s výslovným účelom prejaviť všemohúcnosť veľkej Božej lásky a pestúnskej starostlivosti. Taký bol svätý Ján Krstiteľ, posvätený v lone svojej matky; aj svätý Ján, „učeník, ktorého Ježiš miloval“ a ktorý položil svoju hlavu na hruď svojho Majstra; taký bol aj cudný a jemný svätý Jozef, pestún Krista; a taká bola predovšetkým a nadovšetko Panna, nepoškvrnená a úplne čistá, ktorej samotné meno nesie vôňu sladkosti a dokonalosti, inšpirujúcu radosť. Duše, na ktoré nikdy nepadol tieň hriechu, ktoré boli vždy verné milosti a verné Bohu – tvoria prvú časť ľudskej rodiny. Čo sa s nimi stane? Kde je ich bydlisko a domov? Ach, s nimi zomrieť znamená ísť k Bohu! Smrť je len prechod zo zeme do neba; alebo roztrhnutie závoja, ktoré zakrýva slávnu víziu večného pokoja. Celý svoj život sa uhniezdili na Božej hrudi a smrť pre nich bola len jemným šokom, ktorým sme prebúdzali spiace dieťa – otvorili oči, len aby sa zahľadeli do krásnej tváre Jeho, ktorého milovali.
Potom je tu ďalšia skupina, ktorá k nim výrazne kontrastuje. Skupina pozostávajúca z ľudí bez náboženstva a bez lásky: ľudí, ktorí tvoria to, čo Písmo nazýva „Svet“, keď hovorí: „Svet je nepriateľom Boha“. Sú to osoby, ktoré si ľudia môžu vážiť a z ktorých majú veľa úžitku. Môžu bývať v bohatých domoch a prepychových palácoch a môžu mať veľa priateľov a širokú známosť a značný vplyv; možno sa o nich veľa hovorí, lichotia im a hľadajú, ale ich duše sú ponorené do neprávosti. Ľudia, ktorí nepoznajú Boha a nechcú Ho poznať, ale svoje životy míňajú v hriechu a svoje roky si krátia kovaním reťazí, ktoré ich budú držať v žalároch pekla. Navždy – ak zomrú so smrteľným hriechom na duši, bez pokánia a bez priznania. Ak by to boli len tieto dve skupiny, bolo by ľahké vzdať sa očistca.Tak ako prvá skupina ľudstva, o ktorej sme uvažovali, okamžite vstala do neba, tak aj táto posledná sa ponára naraz do pekla. Zatiaľ nie sú žiadne ťažkosti. Ale popri absolútne nepoškvrnených a zjavne zavrhnutých existuje ďalšia a väčšia skupina kresťanov, ktorých nemožno zaradiť ani do jednej z týchto kategórií, ktorí by nemali ani dokonalosť prvého, ani diabolskú skazenosť posledných. Osoby, ktoré nie sú ani nápadne cnostné, ani nápadne zlomyseľné, ktoré neupútajú našu pozornosť ani nás nenechajú žasnúť nad ich zbožnosťou na jednej strane, alebo nad ich skazenosťou na strane druhej; ľudia obyčajných cností, slušného, pravidelného života, čestní, rozvážni, pravdovravní, skromní; ľudia, ktorí majú svoje chyby a zlyhania a ktorí proti nim bojujú s väčšou či menšou vážnosťou. Ľudí, ktorí padajú, ale ktorí sa opäť boria a idú svojou cestou odhodlaní urobiť to lepšie – čo sa s takými stane, keď zomierajú?
Predpokladajme, že ich smrť náhle zastihne, do akej neviditeľnej oblasti by ich duše uleteli? Vystúpili by naraz, všetci poškvrnení a postriekaní slizom pozemskej nedokonalosti, do samotného lona Boha? Alebo ich musíme okamžite poslať do krajiny večnej temnoty a do bazéna neuhasiteľného ohňa? Neexistuje tretia alternatíva? Podľa populárneho protestantského učenia nie je.
Zoberme si typický prípad. Predstavte si človeka,ktorý žije v Londýne, Liverpoole alebo Manchestri – ženatý muž v zrelom veku. Je to právnik,lekár alebo obchodník.Väčšiu časť dňa trávi pri výkone svojho povolania alebo živnosti. Užíva si život, je rešpektovaný a dôveryhodný a má veľa priateľov.Jeho podnikanie mu nedovolí veľa času na náboženské praktiky, hoci treba priznať, že dáva menej, než by mohol. Chodí na svätú omšu, aspoň v nedeľu, hoci sa usilovne vyhýba kázni; hovorí svoje ranné a večerné modlitby, ale bol by radšej, keby sme sa ho nepýtali na vrúcnosť a vážnosť, ktorá ich sprevádza Vyznáva svoje hriechy, ale jeho zámery nápravy nie sú veľmi pevné a nerobí si veľké námahy odčiniť hriech akýmkoľvek dobrovoľným pokáním. Má svoje chyby a nie je si ich celkom vedomý;nie, ľutuje ich, aj keď možno nevynaloží žiadne trvalé úsilie, aby ich prekonal. Potom je podráždený, hašterivý,drsný na svojich podriadených, alebo je príliš odmeraný a nespútaný jazykom. Upadá do mnohých nedokonalostí, dopúšťa sa mnohých všedných hriechov. Potom je veľmi zaujatý vecami času;veľmi zaneprázdnený záležitosťami každodenného života. Slovom, je to človek obyčajných cností jeden z nás; priemerný katolík, žijúci pre Boha, no nie je mu vôbec ľahostajný názor ľudí; odhodlaný páčiť sa Bohu, no v žiadnom prípade nie je naklonený pohŕdať priazňou a úsmevom sveta. Je to ten, kto sa bojí smrteľného hriechu, ale nie je pravdepodobné, že by sa veľmi trápil kvôli menším chybám. Takýto muž nie je svätý;skutočne si nerobí žiadne nároky na svätosť. Je to cestovateľ kráčajúci po prašnej ceste života. Konečne sa dostane na koniec svojej cesty. Príde choroba a jeho skúšobné obdobie sa takmer skončilo. Leží na lôžku smrti, blíži sa jeho koniec. Umiera tak, ako ľudia vo všeobecnosti umierajú, teda ako žil.
Tu som načrtol,akoby niekoľkými unáhlenými ťahmi ceruzky, typického muža. Ten, o ktorom sa dá povedať, že predstavuje značný počet. V skutočnosti (ak obmedzíme svoje myšlienky na katolíkov), pravdepodobne pokrýva väčšinu prípadov. My sami sa určite zaraďujeme do tejto skupiny, pretože ak sa neodvažujeme ašpirovať na nevinnosť svätého Jána Krstiteľa, tak ani my nebudeme súhlasiť, aby sme sa postavili medzi zavrhnutých. Vskutku, môžeme povedať, že táto skupina sa skladá z myriád. Teraz však vyvstáva otázka: Čo sa stane z týmito myriadami ľudí? Kam máme zaradiť mužov, ako je ten, ktorého charakter som zhruba načrtol?
Ak by sme boli protestanti obyčajného typu, boli by sme veľmi zmätení, pretože oni dovoľujú len Nebo a Peklo a on sa tak málo hodí na jedno miesto aj na druhé. Stavia nás do najnepríjemnejšej dilemy, pokiaľ nám umožňujú okrem dvoch alternatív. Má ho teda Boh vyniesť priamo do neba, bez akéhokoľvek predchádzajúceho očistenia, bez akéhokoľvek očistenia alebo prípravy? Má táto duša, ktorá má ešte tisícky nedokonalostí a malých nerestí a nedostatkov – okamžite zaujať svoje postavenie medzi slávnymi občanmi mesta Božieho? Rozhodne nie! Slová samotného Ducha Svätého sú v tomto bode eminentne jasné. Boh vyhlasuje nezameniteľným jazykom, že „Nič poškvrnené nevojde do neba“. (Zjv 21:27).
Nikto, kto uvažuje o tom, čo je nebo, by ani na chvíľu nedovolil, aby ho obyčajný priemerný kresťan mohol okamžite vlastniť. Lebo čím je nebo vo svojej podstate? Čo tvorí extatické radosti neba? Čo rozumieme pod pojmom Nebo? Nebo je nerozlučné spojenie Boha, nekonečného Stvoriteľa, s človekom, jeho krehkým a skromným stvorením. Je to spojenie medzi Bohom a dušou.Čo je to za spojenie, si nevieme predstaviť ani opísať. „Oko to nevidelo, ucho to nepočulo, srdce to nevie pochopiť, slová si to nedokážu predstaviť, myseľ to nedokáže pochopiť.“ Vieme len to, že v ňom spočíva podstatná blaženosť neba – blaženosť taká prehnaná, tak mocná, že bez nej sú všetky ostatné radosti prázdne, iluzórne a neuspokojivé. No, kto sa odváži povedať, že Boh by tak zjednotil so sebou akúkoľvek dušu, ktorá nie je dokonale nepoškvrnená? Kto bude tvrdiť, že Nekonečná Čistota a Svätosť roztiahne ruky a pritiahne k sebe a pritlačí k Jeho hrudi čokoľvek, čo je poškvrnené, hriešne alebo nečisté? Málo vie o Bohu ten, ktorý si predstavuje, že môže existovať také spojenie medzi svetlom a temnotou, medzi pravdou a klamstvom, krásou a deformáciou.
Potom musíme povedať, že všetky tieto duše majú byť odsúdené do neuhasiteľných plameňov pekla? Majú všetci kanonizovaní svätí okrem tých najvyšších prežiť svoju večnosť vo väznici Božieho hnevu? Majú byť všetci okrem osamelého svätca tu a tam úplne zavrhnutí? Toto je hrozný záver, ku ktorému nás odmietnutie očistca musí nevyhnutne viesť. Lebo sám rozum sa búri pri predstave, že nedokonalé bytie bolo prijaté do Božích objatí. Takže ak je peklo jedinou alternatívou, musia ísť do pekla;ak je bezodná jama jediným ďalším príbytkom, potom to musí byť ich príbytok na veky vekov. Ach, aká krutá doktrína! Doktrína z ktorej mrzne krv v žilách; doktrína bez rozumu,ako aj bez lásky. Ovocie stromu herézy je skutočne horké. Aké odlišné je zdravé katolícke učenie o očistci! Nepoburuje Božiu svätosť na jednej strane tým, že posiela hriešnikov priamo do Jeho prítomnosti, ani Jeho milosrdenstvo na druhej strane tým, že ich vyháňa priamo do pekla. Zdá sa mi, že toto učenie, ktoré heretici zavrhujú, opovrhujú, zosmiešňujú, odhaľuje veľa z vznešenosti a majestátnosti Boha a úžasným spôsobom osvetľuje skryté hĺbky Jeho božských dokonalostí. Každé (takzvané) náboženské telo, ktoré odmieta náuku o očistci, sa pred súdom stáva jedným z najvýrečnejších svedkov osobnej lásky a dokonalosti Boha a ničí jeden z najvýraznejších argumentov na dôkaz Jeho nekonečnej svätosti a krásy.
REV. MONSIGNOR JOHN S. VAUGHAN*
Zdroj: Kniha: Stories about Purgatory and what the reveal. Kniha je cirkevne schválená.
Spracoval: Martin Handzuš – správca stránky Verím v očistec a modlím sa za duše
Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás
