Kráľovná nebies sa nežne zahľadela na budúcu sväticu, keď mala len 10 rokov.
Svätá Terezka sa narodila 2. januára 1873. Keď mala 10 rokov, „Kvietok“ sa zázračne uzdravil z neznámej a život ohrozujúcej choroby. To bol tiež začiatok pobožnosti k tej, ktorá sa stala známou ako Panna Mária úsmevu. Terezkina mama, sv. Zélia, sa začala sťažovať na bolesti prsníkov v roku 1865, osem rokov predtým, ako sa Terezka vôbec narodila. V roku 1876 jej lekári povedali o jej stave. Zélia zomrela na rakovinu prsníka 28. augusta 1877. Mala 45 rokov. Jej najmladšie dieťa Terezka, ktoré malo iba štyri roky, bolo zdrvené. O niekoľko rokov neskôr napísala, že „prvá časť môjho života sa v ten deň zastavila.“
Zélia Martin požiadala svojho manžela Ľudovíta, aby sa Paulina postarala o Terezku po jej smrti. Paulina bola o 12 rokov staršia ako jej malá sestra a pôsobila ako náhradná mama, kým bola ich mama chorá. Terezka Paulinu veľmi milovala a po jej boku sa cítila bezpečne. V októbri 1882, keď mala Terezka deväť rokov, vstúpila Paulina do karmelitánskeho kláštora v Lisieux. Paulina bola „druhou matkou“ dieťaťa a Terezka bola opäť zdrvená. Verila, že odkedy je Paulina v kláštore, už ju nikdy neuvidí. Zvolala: „v hĺbke môjho srdca viem, že Paulina je pre mňa stratená.“
Pod takou námahou sa u Terezky začali prejavovať známky choroby. Paulínin odchod ku karmelitánkam naštartoval jej spomienky na smrť jej mamy. Chcela sa ihneď pridať ku karmelitánkam, ale bola príliš mladá. Tri sily sa zrazili a Terezka bola čoraz viac chorá. Začali ju premáhať kŕče, horúčka a halucinácie. Jej telo sa chvelo a mala zaťaté zuby a nemohla hovoriť. Jeden lekár naznačil, že bola „emocionálne frustrovaná a prežívala neurotický záchvat“. Úbohé dieťa malo len 10 rokov.
Martinovci mali krásnu sochu Panny Márie Víťaznej. Ľudovítovi Martinovi dala sochu dáma, ktorá ho poznala, a on ju umiestnil vo svojej záhrade. Keď sa so Zéliou zosobášili, sochu presťahovali do domu a dostala čestné miesto. Keď boli deti dosť veľké, celá rodina sa modlila pred sochou.
Socha bola tri stopy vysoká a pokrytá lakom, vďaka ktorému vyzerala ako mramor. Deťom sa socha páčila a ozdobili ju kvetmi zo záhrady. Ich otec im často hovoril, že by mohli opotrebovať sochu tým, že ju toľko bozkávajú. Terezka teraz trpela silnými bolesťami hlavy, zvláštnymi zjaveniami a zdalo sa, že ju všetko desí. Myslela si, že jej posteľ je obklopená strmými útesmi a Terezka na krátky čas nedokázala ani otvoriť oči.
Počas tejto doby bola socha v miestnosti s ňou. 13. mája 1883 si najstaršia sestra Marie bola istá, že Terezka umiera. Pred sochou padla na kolená a prosila Pannu Máriu, aby vyliečila jej sestričku. Leonie a Celine prišli a pripojili sa k Marie v modlitbe. Marie sa pozrela na Terezku a všimla si, že jej malá sestra je akoby očarená sochou. Terezka sa však na sochu nepozerala. Skôr v stave extázy videla presvätú Bohorodičku stáť pri nej a na tú sa pozerala.
Terezka neskôr povedala, že tvár Panny Márie žiarila nádhernou krásou, ale bol to jej nádherný úsmev, ktorý naplnil dievča radosťou. Bolo to ako teplý slnečný lúč. Keď sa všetko skončilo, obdobie, ktoré trvalo asi päť minút, Terezka bola vyliečená. Jej sestry si všimli, že z každého oka jej padajú dve veľké slzy. Neskôr, keď sa jej Marie opýtala, prečo plakala, odpovedala: „Plakala som, pretože Panna Mária zmizla.
Tak sa začala pobožnosť známa ako Panna Mária úsmevu. V autobiografii sv. Terezky Dejiny duše je na prvej strane prílohy modlitba, ktorú nosila so sebou v deň, keď zložila sľuby karmelitánky. Bolo to 8. septembra 1890. (Je zaujímavé, že to je deň, keď Cirkev oslavuje narodeniny Panny Márie.) Posledný odsek tejto modlitby je nasledujúci:
Ježišu, dovoľ mi zachrániť veľa duší,
nech sa dnes žiadna duša nestratí.
Nech sú spasené všetky duše v očistci.
Ježišu, odpusť mi, ak poviem niečo, čo by som nemala povedať, chcem ti len dať radosť a utešiť ťa.
Svätá Terezka z Lisieux, prosím, oroduj za nás všetkých.
