Meditovať o tajomstve očistca vo svetle učenia Cirkvi je pre kresťana prameňom veľkého duchovného úžitku. Táto meditácia mu približuje hlbší zmysel Božej svätosti a dáva lepšiu predstavu o jeho povolaní, ktoré neznáša ani vlažnosť, ani prispôsobovanie sa, ani zbabelé kompromisy so svetom. Učí čistote lásky a posilňuje túžbu vidieť Boha. Napokon rozmnožuje jeho lásku a povzbudzuje ho pracovať pre tých, ktorých svätá Veronika Giuliani súcitne nazvala „zabudnuté duše“.

Pri rannej modlitbe, keď som prosil za duše v očistci, zjavil sa mojej duši môj anjel strážca. Na čelo mi urobil znamenie kríža. Pozoroval som toho posla Božej lásky, obklopeného svätožiarou, a v duši mi zavládol hlboký pokoj. Tvár mal žiarivú, pozeral na mňa láskavo a vážne. 

Keď som zbadal fialový pás zdobiaci jeho bielu tuniku pochopil som, čo Pán o do mňa žiadal: modlitbu a pokánie.

Povedal mi, ako nás Pán miluje a ako rád by každej duši odhalil divy svojej lásky. Ježiš ma chce teraz zvláštnym spôsobom vo svetle svojho Srdca pozvať, aby som objavil tajomstvo očistca a kontemploval ho. 

Nato sa ma zmocnila úzkosť, ale anjel ma upokojil: „Vôbec sa neboj a netráp sa. Očistec je tajomstvo lásky a milosrdenstva, a keď ho objavíš, tvoja duša bude povolaná k najväčšej láske Pána. Pozvanie očistca ti prinesie veľké milosti posvätenia. A ja stojím pri tebe a budem ťa posilňovať, tak sa neboj. Čoskoro spoznáš a objavíš mnoho vecí, niektoré ti prinesú veľa krásy a útechy, iné ti budú pripadať hrozné. Budeš musieť veľmi trpieť, aby si sa naučil veľmi milovať. Ježiš ťa chce viesť čoraz vyššie a vyššie z poznania do poznania, z lásky do lásky, až do svojho eucharistického Srdca, Prameňa všetkej lásky.“ Nato anjel zmizol spred môjho vnútorného zraku.

Pán chcel, aby som uvidel, spoznal a pochopil, čo sú to tresty v očistci vo svojom celku. Pravda, tu na zemi nemôžeme presne vedieť, čím sú naozaj, keď ich nezakúsime. Niekto však môže dostať od Pána milosť skutočne sa priblížiť k tomuto tajomstvu očistca, aby mohol svojich bratov poučiť a povzbudiť k súcitu a k modlitbe za sväté duše v očistci. 

Videl som, že v skutočnosti je len jediný trest v očistci a ten tvorí vlastný očistec: je to dočasné pozbavenie videnia Boha. Tento trest je tým strašnejší, že duša sa cíti byť prudko priťahovaná Bohom. Ona si to uvedomuje a smeruje k nemu s mohutným nadšením. A predsa zostáva ako ochromená, lebo musí zotrvať v nehybnosti napriek tejto príťažlivosti lásky. 

Duša v očistci túži len po sláve Božej. Vrhá sa do očistca poháňaná svojou láskou, túži po tomto utrpení, po tomto odpykaní viny, ktoré oslavuje Boha, jeho svätosť. Je to trýzeň lásky, pálčivý smäd, aký na zemi nejestvuje. 

Toto utrpenie v očistci je strašné. Myslím, že dušu v očistci možno prirovnať k ochrnutému, ktorý ležal na brehu rybníka a úžasne túžil ponoriť sa do vody, ale nevládal a to mu muselo spôsobovať hrozné utrpenie. Taká je teda mučivá a stravujúca túžba duše po Bohu. Je to spaľujúci očistcový oheň. Všetky ostatné tresty sú len dôsledky tejto túžby po láske: pocit odvrhnutia, zabudnutia, temnoty, smädu po Bohu, ľahostajnosť ľudí, ktorí sú ešte na zemi, bolesť z hriechu, atď.

Videl som, že sú rozdielne stupne očistca. Netvorí ich ale rozdielny ráz trestov, ale ich dĺžka a najmä väčšia či menšia intenzita a viac či menej hojné útechy. 

No videl som aj to, že v tom, čo ľudia nazývajú Veľký očistec alebo Dno očistca, duše vnímajú diablov, ktorí ich veľmi sužujú, lebo sa okolo nich živo pohybujú. To ma vždy prekvapovalo, ale anjel strážca mi to vysvetlil: Diabli nemôžu priamo pôsobiť na duše v očistci, no Boh dovoľuje, aby niektoré duše vnímali ich prítomnosť a ich trýzeň.

Podľa sv. Tomáša Akvinského diabli už nemajú nad dušami v očistci nijakú moc, lebo boli navždy porazení. Je však možné, že diabli sú tam vo chvíli, keď duše opúšťajú svoje telá, aby videli ako trpia a uspokojili svoju nenávisť. Tento veľký očistec je ako peklo, ale bez večných trestov a nenávisti voči Bohu, bez zúfalstva. Duše sú tu ustavične pohrúžené do nádeje na čistý stav, akoby spútané a znehybnené ohňom Božej lásky vo veľkej samote, v absolútnej oddanosti do Božej vôle. Tento hrozný stav sa nedá presne opísať, aspoň ja som to tak vnímal. 

Duše, ktoré si odpykávajú tresty vo Veľkom očistci nevnímajú nič z prosieb putujúcej Cirkvi za ne. Napriek tomu ony im pomáhajú a skracujú pobyt vo Veľkom očistci, hoci duše o tom nevedia. Videl som tam duše, ktoré dostali mnohé milosti, ale nevedeli na ne odpovedať, duše, ktoré museli prevziať ťažkú zodpovednosť, ktorú neboli schopné vykonávať dokonale. Preto som tam videl veľké množstvo kňazov, zasvätených duší, biskupov, kardinálov, ba aj pápežov. Uzrel som tam aj vodcov ľudu, kráľov, politických vodcov. 

Môj anjel mi povedal: „Modli sa, veľmi sa modli za tieto duše a podnecuj aj druhých, lebo tí budú musieť vydať presný počet Bohu.“

Na konci dnešnej rannej modlitby sa mi zjavilo čosi z Božej svätosti, čo ma ohromilo. Videl som obrovské horiace more. Toto more bolo spojené so svätou Cirkvou, akoby ju obmývalo, živilo, stravovalo v sebe všetko, čo je hriech, nedokonalosť, vo svojej pahrebe spaľovalo, ničilo všetku nečistotu. 

Videl som očistec ako predsieň ohňa nebeskej Slávy, kde sú duše ponorené do Božej svätosti, aby sa tam očistili. Tu čerpajú radosť z toho, že môžu pykať za svoje viny, že môžu byť v náručí Božej lásky. 

Vlny Božej svätosti sa rozlievajú dovnútra očistca ako príval ohňa. Duše sa nimi naplnia, vášnivo sa do nich ponoria, hoci v hrozných trestoch a mukách. A čím väčšmi sa tomu oddajú, tým sa stávajú priezračnejšími, žiarivejšími a krajšími. Čím viac trpia v tomto mori, tým viac túžia s vďačnosťou oslavovať Boha.

Neskoro večer, keď som sa pohrúžil do ticha a samoty a modlil sa za duše v očistci, zjavil sa pri mne anjel strážca, celý obklopený svetlom. Vystrel ruku a povedal: „Pozri, dieťa moje, a veľmi sa modli!“ Ukázal mi Stredný očistec. Nato som uzrel očami duše, ako sa predo mnou otvorilo ohnivé more. Hučalo, veľmi jasné obrovské plamene z neho neprestajne vysťahovali a zasa zhasínali, praskotali a syčali tak silne, až mi z toho v ušiach brnelo. A tam vystierali ruky tisíce a tisíce duší, bičované plameňmi. Toto divadlo ma nútilo cúvnuť, modlil som sa čo najvrúcnejšie, ale zdalo sa mi, že oheň zasahuje aj moje telo a že ústa mam suché a stuhnuté, dusím sa …

Tieto duše v Strednom očistci trpia veľmi. Ale na rozdiel od Veľkého očistca pociťujú veľmi veľké útechy. Vnímajú Božiu láskavosť voči sebe, vnímajú Božiu lásku, ktorá ich priťahuje. 

Môžu vidieť prosby, ktoré stúpajú zo zeme k trónu Božej Trojice a sú určené za ne. Duše jasajú a vzdávajú vďaky.

A naopak môžu vidieť, že niektorí ľudia sa nemodlia alebo na ne úplne zabudli a to ich zarmucuje. Nie kvôli nim samým, ale kvôli týmto ľuďom, ktorý sa takto pozbavujú milostí a zanedbávajú Boha. 

Inou útechou pre tieto duše sú návštevy presvätej Matky Božej, ktorá im prináša nádej. Príde do očistca na každý svoj sviatok a vtedy vyslobodí veľké množstvo duší. 

Anjel mi vysvetlil: Toto je Stredný očistec. Všetky duše musia najprv prejsť Veľkým očistcom. Veľmi zriedka sa stane, že duša neprechádza Veľkým očistcom. Po osobitnom súde duša často ide do Veľkého očistca. Tam je ako otupená, zdrvená, lebo je tam odhalenie hriechu, jeho veľkosti, následkov. Duša sa nemôže hnúť, vidí ako sa voči nej uplatňuje Božia spravodlivosť, a zároveň vidí Božie milosrdenstvo, ktoré jej prinieslo spásu. 

Potom sa dá do pohybu smerom k Bohu, ktorý ju priťahuje, strhne k nadšeniu pre jeho nekonečnú lásku – vtedy duša prechádza do Stredného očistca.

Po modlitbe ma anjel priviedol k videniu Predsiene neba, ktorá je vrcholom očistca. Javila sa mi ako akýsi priestor s veľmi bledým, nevýslovné silným a hlbokým ohňom, ponorený do svetla, ktoré naň dopadá z neba. 

 Videl som tam tisíce a tisíce duší zabratých do modlitby, pokojných a pohrúžených do lásky a do neslýchaného utrpenia. 

Aj moja duša sa ocitla v tomto ohni, ktorý ju stravoval a akoby prúdil do mojich žíl. Celé telo ma pálilo, ale mojej duše sa zároveň zmocnil sladký pokoj a ja som sa ticho modlil. 

Nemožno presne povedať, čo je Predsieň. Je to utrpenie lásky, číra muka lásky, nesmierny jasot spojený s najtrýznivejším utrpením. Duše priťahuje nevýslovnou silou Láska, ktorá sa ich zmocňuje, ťahá ich, preniká ich. 

Božia láska ich strháva, spútava, a predsa sa ešte nemôžu s ňou spojiť. V tom je tá číra muka lásky. V Predsieni nejestvuje iný trest ako tento, ale aký je ťažký! 

Láska sa im oddáva a oni nemôžu ešte naplno reagovať. Láska dáva všetko, ale duše to nemôžu prevziať. Láska ich spaľuje, chcú byť už konečne s ňou, no sväté duše nevedia, kedy to bude. Nemajú nijakú predstavu o trvaní toho, čo znášajú. Trpia z lásky a milujú v utrpení. Ako sa to dá vysvetliť? Chcel by som nájsť ohnivé slová, ale ľudský jazyk je bezmocný.

Videl som, že tieto duše v predsieni poznajú potreby putujúcej Cirkvi a že prosia Boha za naše úmysly. Môj anjel mi povedal: „Pozeral si na Predsieň neba. Duše tam putujú k nebeskému Jeruzalemu. Zostávajú tam dlhšie alebo kratšie, ale nikdy nie tak dlho ako vo Veľkom či v Strednom očistci. Treba sa veľa modliť za tieto sväté duše, a najmä obetovať vaše prijímania za ne. To mocne pomáha ich vyslobodeniu.“

Na sviatok svätého Pascala Baylona, svätca eucharistie, Pán ukázal môjmu vnútornému zraku úžasné obrazy. Znovu som videl záplavu duší, ktoré vchádzali do očistca a ako tisíce duší vystupovali z očistca ako žiarivé hviezdy a vchádzali do rajskej slávy, sprevádzané svetlom … 

Ale videl som aj peklo. Nemožno si predstaviť, aké veľké množstvo duší tam hynie! A hoci nás musí potešiť istota, že viac ľudí je vyvolených ako zatratených, nemali by sme zabúdať, že peklo jestvuje a že mnoho duší zahynie. Keby to ľudia vedeli, zásadne by zmenili svoj život.

Zjavil sa mi môj anjel strážca a povedal mi niekoľko vecí, ktoré mali prorocký charakter: „Ľudí na zemi čaká veľmi ťažké obdobie, pretože sa páchajú zločinné útoky priamo proti životu. Boh je pripravený trestať ľudstvo primerane jeho strašným zločinom. Čaká vás Božia spravodlivosť!“

Na to mi ukázal záplavu duší, ktoré vystupovali k akémusi veľkému jasu. 

Pochopil som, že to boli státisíce detí zabitých úmyselne v lone ich matiek …Tieto malé neviniatka neprídu do neba, ale do predpeklia – to je nebo bez slávy, bez videnia Boha alebo peklo bez utrpenia, neviem ako to vysvetliť. Prichádzajú tam aj malé deti, čo zomreli bez krstu. Je to forma radosti, ktorá však nie je nebeskou blaženosťou. 

Myslím, že na konci vekov bude predpeklie zaradené do neba, ale neviem ako.

Na sviatok Obetovania Panny Márie, keď som sa modlil pred svätostánkom, som zrazu pred sebou zbadal úchvatný obraz: Ježiša na kríži s prúdmi krvi, ktoré sa rinuli z jeho svätých rán, najmä z jeho zraneného Srdca. Všetka táto predrahá krv sa vlievala do bolestného a nepoškvrneného Srdca Panny Márie ako jediná mohutná rieka. Nepoškvrnená Panna stála pod krížom a vystierala ruky k nebu. A videl som, že ani jedna kvapka tejto predrahej krvi sa nestratila. Z toho materinského srdca sa rozlievala v dvoch širokých prúdoch: jeden sa vylieval na zem na celé ľudstvo a druhý tíško padal ako hojný dážď na očistec. 

Tento pohľad vo mne vzbudil neopísateľnú radosť a môj svätý anjel mi povedal: „Panna Mária oroduje.“

Potom som videl, ako Panna Mária kráčala po celom svete a zbierala naše modlitby a obety. Potom predstúpila pred trón Božej Trojice a ukázala svoje srdce, plné toho, čo nazbierala na zemi. Ježiš to prijal a do Máriinho Srdca vlial krv a vodu prýštiace z jeho Božského Srdca. Mária hneď odišla do očistca a voda a krv padali ako blahodárny dážď, z čoho duše získali nesmierne úľavy. So srdcom naplneným vďačnosťou a modlitbami trpiacich duší v očistci sa zase vrátila k Ježišovi, On ich prijal a vymenil za krv a vodu. Panna Mária sa vrátila na zem do putujúcej Cirkvi a vyliala na nás krv a vodu. Je to ako obchod medzi nebom, očistcom a zemou. Tento obraz mi spôsobil nevýslovnú radosť.

Celý deň som videl celé zástupy duší, ktoré prechádzali predo mnou a prosili o našu modlitbu. Večer mi môj anjel strážca vážne povedal: „Prichádzajú k vám ako žobráčky lásky, úpenlivo prosiace o modlitbu.“

Večer, keď som skončil modlitbu, veľké množstvo duší prichádzalo ku mne s nárekom. To ma presvedčilo, ako ich zanedbávame, aké sú zabudnuté, opustené. 

Sotva prejde 1. november, už na ne zabúdame alebo sa modlíme za ne len príležitostne. Uvedomme si, modlitbami a obetami môžeme veľmi zmierniť utrpenie týchto duší, aj skrátiť dobu ich očisťovania. Zvlášť svätá omša má neoceniteľnú hodnotu, ak sa obetuje na ich úmysel. Preto nezabúdajme na duše v očistci, lebo raz každý jeden z nás bude musieť prejsť procesom očisťovania.

ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2019/10/pohlad-na-ocistec.html

Svätý Ján Vianney – O zadosťučinení

Čo stváraš, že sa toľko spovedáš?