Blahoslavený Giovanni Liccio bol taliansky rímskokatolícky kňaz a deklarovaný člen Rádu kazateľov. Liccio bol známy divotvorca a zbožný kazateľ, ktorý bol tiež známy svojim jednoduchým a asketickým spôsobom života. Licciove zázraky mu vyniesli povesť svätca a oddanosť k nemu sa rozšírila po sicílskych mestách. Je patrónom zranení hlavy, keďže sa zaslúžil o uzdravenie troch ľudí, ktorí utrpeli vážne poranenia hlavy pri nehodách.
Giovanni pochádzal z juhu Talianska. Pri narodení prišiel o matku, ale z Božej milosti bolo o neho v tom najnutnejšom od susedky postarané. Stal sa dominikánom, v rodnom kraji vystaval kláštor. Kázal, šíril modlitbu ruženca, konal zázraky, preukazoval milosrdnú lásku a vynikal aj v ďalších cnostiach rehoľníka. Bol aktívny do veľmi vysokého veku.
Narodil zrejme až po roku 1400 v Caccamo (Caccabi) ležiacom asi 40 km od Palerma na Sicílii. Jeho otec bol chudobný poľnohospodár a matka pri pôrode zomrela. Bolo nutné chodiť pracovať na pole, ale na opatrovateľku neboli peniaze. Otec údajne živil dieťa šťavou z granátových jabĺk a nechával syna doma samotného. Pochopiteľne, dieťa v jeho neprítomnosti kričalo tak, že to susedka nevydržala a vnikla do domu bez vedomia otca a kričiace dieťa si potom vzala so sebou. Doma ho po utíšení položila vedľa svojho muža, ktorý trpel ochrnutím a ten zázračne ozdravel.
Otca, nahnevaného na miešanie sa do ich života, reč o zázraku neupokojila. Neskôr sa však nechal prehovoriť a zveroval malého synčeka do starostlivosti susedky, aby mohol v pokoji pracovať. Jej záujem bol vraj ovplyvnený aj tým, že zdravie jej muža nebolo trvalé, ale akoby súviselo s prítomnosťou dieťaťa. Inými slovami, akoby Božia prozreteľnosť chcela, aby tu došlo k dvojitej pomoci.
Tak začína legendárne rozprávanie o Giovannim Liccio, ktoré sa vyskytuje aj v trochu rozdielnom podaní, najmä čo sa týka roku narodenia, avšak aj posledné martyrológium udáva, že zomrel v 110 rokoch. Podľa doby stretnutia s P. Geremiom (Jeremiášom) bol jeho pozemský život o niečo kratší.
Ak sa vrátime k legende, hovorí sa v nej o ďalšej mimoriadnej schopnosti dieťaťa. Vo veku, v ktorom iné deti začínali čítať, Giovanni prednášal niektoré žalmy s ďalšími modlitbami Cirkvi. Pri hlbšom pohrúžení sa do modlitby sa ocital v extáze. Keď v 15 rokoch išiel otcovi niečo vybavovať do Palerma, zastavil sa v kostole sv. Zity na spoveď a náhodou sa stretol s mladým dominikánom Petrom Geremiom. Ten mu odporučil stať sa aj rehoľníkom. Giovanni sa síce považoval pre toto povolanie za nehodného, ale nechal sa presvedčiť, že môže ponúknutú milosť prijať, a ešte toho istého roku si obliekol dominikánsky habit, ktorý potom nosil ako vyznamenanie až do smrti.
Giovanni po ukončení štúdia, na ktoré mu prispeli susedia, prijal kňazské svätenie. S dvomi spolubratmi bol potom poslaný do Caccamo založiť kláštor. Legenda tu pripomína epizódu, ako boli po ceste napadnutí skupinou mladých, ktorí sa im najprv posmievali, a potom jeden mladík zaútočil na Giovanna nožom. Pritom mu ochromela ruka. Keď mladíci už vzdialených dominikánov dobehli s prosbou o odpustenie a Giovanni ich poznamenal znamením kríža, útočníkova ruka bola opäť v poriadku.
Dominikáni v zdraví dorazili na miesto, ale spočítali si, že výstavbu kláštora po nevyhnutnej finančnej stránke nezvládnu. Počas modlitby mal videnie anjela, ktorý mu povedal, aby „staval na základoch, ktoré už boli postavené“. Na druhý deň v neďalekom lese našiel základ pre kostol s názvom Svätá Mária Anjelská, ktorý sa začal stavať už pred mnohými rokmi, ale nikdy nebol dokončený. Giovanni predpokladal, že toto je uvedené miesto, a stavbu prevzali do vlastných rúk.
Počas stavby došiel robotníkom materiál. Giovanni, vzhliadajúc k nebu, prosil ho o pomoc; a vtedy sa na priestranstve nového kostola objavil veľký voz naložený vápencom a ťahaný štyrmi volmi na čele s krásnym mladíkom. Len čo zložil materiál, zmizol spolu s vozom a zvieratami. Z tých kameňov postavili murári veľkú pec v blízkosti stavby a zapálili ju; nevedeli však, že uprostred nej vyviera prameň vody, ktorá mohla uhasiť oheň a všetku prácu tak zničiť. Giovanni znamením kríža nechal vodu stiahnuť. Keď bola stavba dokončená, znovu ju požehnal a voda opäť začala tiecť.
Po niekoľkých dňoch si murári uvedomili, že veľa kameňov sa od práce s ohňom tak rozpadli, že hrozilo zničenie pece; a upozornili na to otca Giovanniho. Keďže bol čas obeda, povedal im, aby išli domov, že sa všetko zariadi neskôr; ale niektorí z nich, túžiaci byť svedkami niektorých zvyčajných zázrakov, namiesto toho aby odišli, sa schovali za niektoré kríky, aby mohli byť svedkami zázračnej udalosti. Videli, že Giovanni podišiel k peci a keď urobil znamenie kríža, vstúpil do jej plameňov, poprehadzoval rukami kamene a bez známky čo najmenšieho zranenia vyšiel von. Keď zistil, že bol pri tom pozorovaný, nabádal murárov – pozorovateľov, aby ďakovali Bohu, a aby mali vieru a nikomu nehovorili, čo videli. Nedokázali však zadržať jazyk a zázračná udalosť mladého Giovanniho sa rozletela po celom meste, a stala sa hlavnou témou každého prejavu.
Giovanni Liccio bol divotvorcom skrze modlitbu a Božia všemohúcnosť odmeňovala jeho dôveru a odpovedala na modlitby.
Giovanni raz dostal kučeravé biele jahniatko, ktorým ho jeho dobrí bratia chceli potešiť, volali ho Martino a pásli na lúke neďaleko rozostavaného kostola. Murári jedného dňa využili neprítomnosť bratov, jahniatko zabili a upiekli. Aby nezostal žiadny dôkaz o ich zločine, zjedli všetko mäso, a kožu, kosti i vnútornosti zahodili do ohňa. Potom sa vrátili k práci.
Keď sa neskôr otec Giovanni vrátil a nenašiel baránka na jeho zvyčajnom mieste, ani inde, pýtal sa na neho murárov. Všetci svorne tvrdili, že ho nevideli. „No, uvidíme, či odpovie na môj hlas,“ povedal Giovanni a začal volať: „Martino, poď sem!“ Vtedy sa z pece ozvalo bľakotanie a na úžas robotníkov sa jahniatko blížili zdravé a neporušené k svätcovi a hneď mu začalo olizovať ruky. Zmätení robotníci ihneď padli na kolená a skľúčení týmto zázrakom prosili o odpustenie.
Giovanni Marco pracoval v kameňolome pre Liccio. Vedľa neho sa hral jeho malý synovec a priblížil sa k balvanu práve vo chvíli, keď jeho strýko švihol ťažkým nástrojom a zasiahol ho. Chlapec upadol do bezvedomia, pričom okolo hlavy sa mu tvorila kaluž krvi. Hneď sa tam zbehli ľudia, ktorí zavolali aj chlapcových rodičov. Tí, vystrašení namiesto toho, aby utekali s chlapcom k lekárovi, prosili o pomoc Giovanniho. Nariadil im, aby chlapcovu hlavu zabalili látkou a odniesli domov, kde ho mali uložiť do postele. Neskôr k nemu prišiel, dal mu dolu látku z hlavy. Na hlave nebolo žiadne zranenie, ani známky smrteľného úderu, chlapec bol uzdravený.
Pri stavbe kostola ostrý klinec prerazil nohu jedného z murárov, ktorý už potom nemohol pracovať a musel ísť domov. Giovannimu to bolo ľúto a aby mu prišiel na pomoc, napľul na zem, zmiešal sliny s hlinou a na ranu úbožiaka naniesol tento zvláštny liek. Stalo sa čosi neuveriteľné! Rana v okamihu zmizla a robotník sa mohol vrátiť k svojej práci.
Raz sa Giovanni prechádzal ulicami mesta a z jedného ošarpaného domca začul výkriky. Vypytoval sa, kto v ňom býva a len čo sa dozvedel, že chudobná vdova s kŕdľom detí, išiel tam. Naskytol sa mu dojemný pohľad – osem malých detí sa s krikom dožadovalo kúska chleba. Vdova plakala, trápilo ju, že nemá čím deti nakŕmiť. Giovanni ju utešoval a nabádal, aby trpela z lásky k Pánovi a dúfala v Božiu prozreteľnosť. Potom vytiahol z vrecka drobné a povedal jej, aby v čase večere prišla do kláštora, kde dostane väčšiu almužnu.
Vdova spravila ako jej povedal a možno bola rozčarovaná, keď jej Giovanni miesto ďalších peňazí podával bochník chleba. „Čo mám robiť s tým chlebom, otec Giovanni? Bude nám stačiť na dnes, ale čo zajtra?“ Giovanni ju utešil, aby sa nebála a dodal, aby o tom nikomu nehovorila a ďakovala Pánovi, ktorý sa nad ňou zľutoval.
Večer zjedla vdova s deťmi časť chleba a zvyšok odložila do truhlice. Keď ju na druhý deň otvorila, na svoj veľký úžas našla chlieb celý! Vtedy pochopila význam slov dobrodinca a ďakujúc Pánovi sa o zázraku skutočne nikomu nezmienila. Tento „chlebový zázrak“ trval osem rokov, až pokým vdova nedokázala odolať naliehaniu susedov, ktorí sa vypytovali, ako mohla uživiť svoje deti, im prezradila tajomstvo.
Stavba kostola bola konečne hotová, Giovanni zvolal ľudí na námestie pri kostole a po tom, čo im ukázal ako v minulosti namiesto Bohu sa diabol stal pánom duší a celého mesta, primäl ľudí k pokániu, oľutovanie hriechov a pevnému rozhodnutiu už viac neurážať Pána. Všetci tak jednomyseľne spravili. Giovanni potom vyvolal démonov, ukrývajúcich sa v neďalekom hájiku. Objavili sa v húfe vrán, škriekali a silou mávali čiernymi krídlami. Dav ľudí bol prestrašený, ale svätý brat ich upokojil a keď prinútil démonov, aby povedali prečo zostali v háji, prikázal im, aby v mene Boha opustili jeho mesto a vrátili sa do pekla. Démoni potom zmizli.
Giovanni bol teda kazateľom konajúcim zázraky pre svoju veľkú lásku tam, kde potrebná pomoc nebola v jeho silách. A aj keď vo svojich 90-tich rokoch ešte stále veľa kázal, zvyčajne o Kristovom umučení, napriek tomu nebol známy ako veľký kazateľ. Bol však známy svojimi zázrakmi a dobrými skutkami.
Tento dominikán, ktorý podporoval reformu a presadzoval rehoľné disciplíny, žil z evanjelia a šíril modlitbu ruženca zomrel 14. novembra 1511. Po jeho smrti horelo dvadsaťštyri sviec zapálených okolo jeho tela bez toho, aby boli spotrebované. Pápež Benedikt XIV. 25. apríla 1753 potvrdil jeho kult. Bol prvým sicílskym dominikánom, ktorý bol zapísaný do zoznamu blahoslavených.
ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2023/07/patron-zraneni-hlavy-divotvorca.html
