Štvrtok je dňom, kedy bola ustanovená sviatosť Oltárna i sviatosť kňazstva. Nasledujúce riadky budú venované mužovi, ktorý mal túžbu stať sa kňazov od útleho detstva. Aj sa tak stalo! Napriek všetkým trápeniam, krížom, utrpeniu, neprávostiam, ponižovaniu a výsmechom, sa stal z neho príkladný a vzorný svätec. Môže nás inšpirovať, ako máme žiť a ako môžu vyzerať naše životy, ak dáme Boha prvé miesto. Pozorne si prečítajte a v srdci uchovajte druhú časť životopisu pátra Dolinda.
Páter Dolindo stále hlbšie chápal, čo je jeho skutočnou misiou, na ktorú ho Pán už dávno pripravoval, a to: dať sa k dispozícii dielu, ktoré bolo nebom nazvané úplne jednoducho ako Božie dielo. Išlo a naďalej ide o obnovu Cirkvi – a cez ňu i obnovu celého sveta – v pravom Duchu, cez Eucharistiu, kňazstvo a duchovné materstvo podľa vzoru Panny Márie. „Eucharistia nech je vašou prvou túžbou a jediným cieľom každej vašej činnosti,“ ako mu to povedal Pán Ježiš.
Dolindov život a jeho utrpenie, ktoré ako kňaz niesol z lásky, a tiež jeho spisy sa mali ako skryté korene stať základom tohto Božieho diela. V auguste 1910 sa mu Ježiš prihovoril týmito slávnostnými slovami: „Tvoje meno, Dolindo, … som na perách tvojho otca sformuloval ja sám … spomeň si, že som ti povedal: Ty si bolesť a na tvojej bolesti založím moje nové kráľovstvo lásky.“
A v marci 1918 ho Panna Mária uistila: „Som tvoja mama, zver sa mi a neboj sa ničoho … dovoľ, aby som ťa úplne premenila… Chcela som, aby si nosil moje meno (Addolorata – Bolestná Matka). Moja bolesť zo mňa urobila Spoluvykupiteľku ľudstva, tvoja bolesť spôsobuje, že si úplne odovzdaný Bohu… Nemysli si, že je to tvoja fantázia, ktorá ti diktuje takéto slová. Už predsa vidíš, že sa Božie dielo rozširuje a napreduje; nikto ho nedokáže zastaviť, pretože ja som tá, ktorá ho vložila do tvojho srdca, a bdiem nad ním ako matka.“
K jadru diela mal patriť aj okruh žien, ktoré Pán začal privádzať k pátrovi Dolindovi od roku 1915, aby z nich v hlbokom vnútornom živote sústredenia a jednoduchosti podľa vzoru Panny Márie vyformoval horlivých apoštolov. Popri činnom apoštoláte mali byť duchovnými matkami, kňazskými dušami a „kanálmi“, cez ktoré chcel Boh kresťanom znova sprostredkovať nadprirodzený život.
Páter Dolindo najskôr nechápal, prečo ho Ježiš na naplnenie tejto misie chcel obklopiť práve ženami: „Zdalo sa mi to ako protirečenie, ale predsa to tak nebolo, pretože ako ukázali dejiny: Žena musela a musí pripravovať Božie kráľovstvo prostredníctvom misie vnútorného zadosťučinenia a vonkajšieho apoštolátu.“ Pán si skutočne prial čisto duchovné mystické a panenské kňazstvo ženy, ktoré tieto duše mali uskutočňovať. Pred 100 rokmi to, samozrejme, bola úplná novinka, čosi nevídané! A páter Dolindo tušil, že Cirkev na to ešte nie je pripravená.
V jednom liste z roku 1935 píše páter Dolindo zo svojej bohatej skúsenosti s modlitbou: „Modlitba je práca, nie je to žiadna zábava; môže stáť i bolestnú námahu, ale keď sa duši stane dôvernou, je pre ňu nevysloviteľnou slasťou. … Modli sa, aby si zvíťazil v Božích bojoch.“
A v inom liste podnetne napísal: „Duša, ktorá sa modlí, uskutočňuje dielo, ktoré je väčšie ako všetky ľudské aktivity a prispieva k apoštolátu viac ako ten, čo pracuje navonok. Pomoc jednej jedinej modlitby má väčšiu cenu ako pomoc anjelov, áno, dokonca všetkých nebeských mocností trojjediného Boha. Kto sa modlí, je skutočne vyzbrojený, je silný a neporaziteľný, pretože už samotná modlitba ničí všetky ľudské a diabolské plány a dokonca dokáže pohnúť Boha k novým plánom jeho láskyplného milosrdenstva. Modlitba je mnohotvárnou obdivuhodnou silou, ktorá má vplyv na ducha a matériu, na stvorenia i na samého Stvoriteľa. Má väčšiu cenu ako všetky prostriedky, aj tie najmocnejšie, ovplyvňuje prírodné zákony, ovláda najnepriaznivejšie sily a je ako Božia všemohúcnosť, na ktorej dostávame účasť.“
A napokon útecha pre nás: „Modlitba je vždy víťazná, aj keď sa nášmu úbohému pohľadu javí neužitočná a neplodná. Náš pohľad je tak neschopný preniknúť do úctyhodných plánov Božej dobroty…
… Musíme sa presvedčiť o tom, že žiadna modlitba nie je zbytočná, žiadna a že namiesto toho, aby sme sa nechali znechutiť, musíme byť vytrvalí, pretože zatiaľ čo sa modlíme, Boh vo svojej otcovskej starostlivosti pripravuje vo svete tie udalosti, ktoré nám majú byť na útechu.“
35-ročný Dolindo správne tušil, že sa nad ním a nad jeho dielom schyľuje k búrke. Nielenže sa znásobili vonkajšie útoky cez nedorozumenia a nepriateľské osočovania, ale aj niektoré spomedzi jeho duchovných dcér začali mať veľké výhrady voči jeho vedeniu i jeho vnútorným lokúciám. Kňaz si len povzdychol: „Toto všetko nie je nič nové, naopak, je vždy bolestné konštatovať, že to mnohým kresťanským a kňazským srdciam pripadá ako nejaká novinka! … To, že sa Ježiš môže zdieľať jednému zo svojich kňazov, má byť zvláštne? Veď mu dal svoju plnú moc… Ak je na tom niečo zlé, vysvetlite mi to vašou logikou.“
Opätovne „zalarmovali“ Posvätné ofícium, pred ktorým bol páter Dolindo obvinený z „klamstva, nebezpečného fantazírovania, rozvratníckeho bludu a zo snahy vytvoriť heretickú sektu“. Ako sa malo neskôr ukázať, za týmito príšernými výčitkami a obvineniami bola jedna z jeho duchovných dcér, ktorá sa stala judášom.
Najprv, od augusta 1918, dostal páter Dolindo v Neapolskej diecéze prísny zákaz kázania. Tma a pokušenia proti viere napádali jeho dušu. O to viac sa venoval modlitbe a písaniu, aby jemu zverené duše viedol prostredníctvom listov.
O dva a pol roka, začiatkom februára 1921, nakoniec pátra Dolinda povolali do Ríma, aby ho pred Posvätným ofíciom vypočúvali vo veci ťažkých obvinení voči jeho osobe. Po mesiaci ho komisár vyhlásil za blázna a až do konečného rozsudku mu bolo zakázané vykonávať akúkoľvek kňazskú službu. Páter Dolindo došiel na svoju kalváriu. Od tohto dňa musel na svoje veľké pokorenie prijímať každý deň sväté prijímanie iba ako laik. Počas bolestných mesiacov zdĺhavého a trpkého procesu v Ríme žil tento malý kňaz v čiernom talári v najväčšej chudobe a aj napriek veľkej agónii ducha preukazoval každému človeku, ktorého stretol, obvyklú pokornú láskavosť.
Až v októbri bol napokon vydaný nad 39-ročným Dolindom zdrvujúci rozsudok: je suspendovaný z kňazskej služby. To malo trvať po dobu dlhých šestnásť rokov, do júla 1937, keď bol konečne úplne rehabilitovaný. Keď pomyslíme na to, koľko Pátra Pia stálo obdobie medzi rokom 1931 a 1933, keď bol tiež suspendovaný a nemohol sláviť svätú omšu verejne (avšak súkromne v kláštore áno), priniesol páter Dolindo neuveriteľnú a jedinečnú obetu. Hrdinsky a celkom vedome to všetko obetoval za Cirkev a za kňazov.
Jediná, ale veľká útecha pre pátra Dolinda bola skutočnosť, že sa rozsudok týkal len jeho osoby: „Pánovo dielo neodsúdili, len mňa: Deo gratias!“ Zničený a celkom na dne sa vracia naspäť do Neapola. „Zdá sa mi, akoby som si na tisíc rokov ľahol do hrobu.“ Počas nasledujúcich rokov ho viac než 30-krát povolali do Ríma. Je priam nemožné opísať všetko to pokorujúce zaobchádzanie, ktoré musel znášať.
Napriek tomu sa pre pátra Dolinda začali roky neúnavnej práce. Venoval sa hudbe, štúdiu, apoštolátu, pričom ale nemohol vysluhovať sviatosti a ani kázať. Jeho korešpondencia, ktorú nám zanechal, obsahuje viac než desaťtisíc listov, napísaných najmä jeho duchovným dcéram, aby tým podporil dielo na obnovu Cirkvi. Ale predovšetkým sa čoraz viac stával gigantom modlitby.
Boh vo svojej prozreteľnosti viedol Dolinda novou, celkom neočakávanou cestou. Odteraz bude tento omilostený kňaz vykladať Božie slovo neporovnateľne väčšiemu počtu ľudí. V roku 1925 sa rozhodol, že pre istého kňaza, ktorý prežíval krízu povolania, napíše komentáre k jednotlivým statiam Svätého písma. Tieto výklady sa čoskoro rozšírili a našli si mnohých oduševnených čitateľov.
V období rokov 1928 až 1964 vznikol v tridsiatich troch zväzkoch kompletný komentár k Svätému písmu. Hoci si toto monumentálne dielo vážilo a podporovalo ho mnoho biskupov, kardinálov i sám pápež Pius XI., po pápežovej smrti v roku 1939 sa opäť rozpútala prudká, dokonca verejná búrka osočovania. Vplyvné osoby dosiahli, že bol komentár k Svätému písmu v novembri 1940 Posvätným ofíciom odsúdený ako mylný.
Napriek tomu arcibiskup Neapola, ktorý stál za pátrom Dolindom, ho povzbudil k dokončeniu diela, aby mohlo byť publikované, keď nadíde vhodný čas. Práve v tomto novom hlbokom utrpení nadiktoval Pán Ježiš 27. novembra 1940, teda niekoľko dní po odsúdení komentára, vtedy 58-ročnému pátrovi Dolindovi akt odovzdanosti „Ty sa postaraj“.
Keďže mu bolo od júla 1937 konečne umožnené vykonávanie kňazskej služby, Dolindo bol naplno vyťažený apoštolátom. Jeho plodná kazateľská činnosť prekvitala rovnako ako jeho služba obľúbeného spovedníka; vyhľadávali ho predovšetkým kňazi. Vo svojej autentickej, láskavej pokore a jednoduchosti povedal: „Som celkom úbohé nič, obyčajný hlupák. Moja moc je modlitba, mojím vodcom je Božia vôľa, ktorou sa nechávam vziať za ruku. Mojou istotou na nerovnej ceste je nebeská Matka Mária.“ Keď išlo o duše, žiadna obeta, ktorú mu uložila Božia prozreteľnosť alebo on sám, mu nikdy nebola príliš veľká.
Už 23. decembra 1924 napísal páter Dolindo dlhý list pápežovi Piovi XI., v ktorom Svätému Otcovi krátko pred otvorením Jubilejného roka 1925 s prorockou jasnosťou predkladá dramatickú situáciu Cirkvi. Začiatok listu, ktorý ani dnes nestratil na aktuálnosti, znie: „Najzávažnejšie zlo ohrozuje Cirkev a svet. Toto zlo sa nedá odvrátiť ľudskými núdzovými riešeniami, ale jedine božským životom Ježiša Krista v nás. Kresťanský ľud je tak chudobný na božskú krv, preto viac nežije životom Cirkvi a nepočúva hlas najvyššieho pastiera. Začína sa veľký boj medzi dobrom a zlom, medzi poriadkom a neporiadkom, medzi pravdou a bludom, medzi Cirkvou a odpadom od viery. Tento boj nájde mnohé srdcia odzbrojené. Kňazi stonajú pod bezútešnosťou nečinného života, duše zasvätené Bohu sa stali chudobnými na svätý život. Neexistuje žiadne mesto, žiadna krajina, kde by sa ľudia nesťažovali na škandály. Pastieri sú ospalí, vlečú sa dopredu a nemajú viac silu oživiť stádo, ktoré im uteká, a klérus, ktorý už nie je živý.“
Pre 71-ročného pátra Dolinda bolo mimoriadnym potešením, keď sa v októbri 1953 mohol stretnúť v San Giovanni Rotondo s Pátrom Piom, ktorý bol od neho len o štyri a pol roka mladší. Malo to byť ich jediné stretnutie. Oboch svätých kňazov spájala hlboká vzájomná úcta a jednota v utrpení, ba dokonca i príbuzenstvo v ráde, nakoľko od roku 1920 patril Dolindo do Tretieho rádu sv. Františka. Opakovane posielal P. Pio pútnikov z Neapola naspäť so slovami: „Prečo prichádzate ku mne? Máte predsa pátra Dolinda, choďte k nemu! Je to svätec.“
Ich stretnutie bolo nanajvýš srdečné; ako medzi starými priateľmi. Páter Dolindo neskôr sám o tom napísal, že cestoval k Pátrovi Piovi s úmyslom v duši: „získať svetlo ohľadom mojej bolestnej cesty a ohľadom diela… Keď som sa lúčil s P. Piom, prosil som ho o požehnanie a kľakol som si. Doslovne mi povedal: ,Tebe požehnania nikdy nie je dosť, stále chceš byť požehnávaný!‘ A nakloniac sa nado mňa ma požehnal. Objal ma a povedal: ,V tvojej duši je raj. Vždy tam bol, je a bude naveky!‘ Toto bola jeho odpoveď na moje prianie získať od neho svetlo v pohľade na moju minulosť, prítomnosť a večnosť.“
Toto potvrdenie bolo nesmiernou útechou pre Dolinda, ktorý sa neustále obával, že by mohol žiť v klame, pokiaľ išlo o Božie pôsobenie. Nie, bol to naozaj vždy Pán! Okrem toho ho Páter Pio varoval: „Dávaj pozor, aby sa tvoje srdce nenechalo zmiasť smutným vyčíňaním ľudskej nespravodlivosti; aj to má v pláne spásy svoj význam.“
Ak ide o spisy pátra Dolinda, zachovalo sa nám významné svedectvo Pátra Pia, ktorý prostredníctvom svojho sekretára P. Pellegrina v liste z 13. marca 1967 jednej z duchovných dcér pátra Dolinda odkazuje: „Páter Pio hovorí, že nič, čo vyšlo spod pera pátra Dolinda, sa nemôže stratiť.“
Witoldovi Laskowskému, poľskému spolupracovníkovi otca biskupa Pavla Máriu Hnilicu, poslal páter Dolindo 2. júla 1965 pohľadnicu mimoriadnej hodnoty. V prorockých slovách sa totiž sama Panna Mária s útechou obracia na Poľsko a ostatné krajiny, ktoré ťažko trpeli pod jarmom komunistického režimu. Spomína slávnu bitku na Kahlenbergu v roku 1683, keď poľský kráľ Ján Sobieski s dvadsaťtisíc bojovníkmi prišiel na pomoc kresťanským obrancom mesta Viedeň proti prevahe tureckých vojsk, ktoré obliehali mesto, a zabránil tak dobytiu kresťanskej Európy. Pohľadnica upadla do zabudnutia, až kým sa text o trinásť rokov neskôr akoby „náhodou“ opäť objavil.
Stalo sa tak krátko po zvolení Jána Pavla II. za pápeža dňa 16. októbra 1978. Text znie nasledovne: „Mária hovorí duši: Svet speje k úpadku, ale Poľsko, vďaka úcte k môjmu Srdcu, bude ako tých dvadsaťtisíc, čo za čias Sobieskeho vyslobodili Európu a svet spod tureckej tyranie. Teraz Poľsko oslobodí svet spod najhroznejšej tyranie komunizmu. Povstane nový Ján, ktorý hrdinským pochodom zláme okovy, a to až za hranice, ktoré nastolila tyrania komunizmu. Pamätaj na to. Žehnám Poľsko.“
Od roku 1950 sa 20-hodinový pracovný deň pátra Dolinda odvíjal medzi modlitbou a apoštolátom pera. Bolo to tak až do roku 1960, keď 78-ročný Dolindo utrpel mozgovú príhodu, po ktorej zostal na pol tela ochrnutý. Avšak počet ľudí prosiacich o radu sa nezmenšoval a na jeho písacom stole sa začala kopiť pošta, ktorú už nevládal vybavovať. Z jeho úst nikdy nevyšlo ani slovko sťažnosti, len chvála a vďaka, dokonca aj za prenasledovateľov. Posledná spomedzi stovky kníh, ktoré napísal, sa venuje Panne Márii. Zdravas‘ Mária, šepkali jeho pery neustále až do samého konca. 19. novembra 1970, po trojdňovom ťažkom zápale pľúc, zavŕšil 88-ročný páter Dolindo svoju cestu sebaobetovania.
Hrob kňaza Dolinda Ruotola, ktorý zomrel v povesti svätosti, sa nachádza západne od historického centra Neapola v Kostole San Giuseppe dei Vecchi. Tam bol jeho rodný brat Elio farárom a od roku 1942 mu tam Dolindo pomáhal ako jeho kaplán.
Dodnes prichádzajú mnohí veriaci z Talianska i zo zahraničia a s detskou dôverou klopú na čiernu kamennú platňu jeho hrobu a prosia ho za svoje úmysly. Ešte počas života totiž páter Dolindo sľúbil: „Prichádzajte a klopte na môj hrob. A ja vám odpoviem.“
ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2024/03/ked-islo-o-duse-ziadna-obeta-mu-nebola.html
