Ten prvý, Peter, začínal ako jednoduchý rybár. Niekdajšia spoločenská vrstva toho druhého, Pavla, nám zasa slúži na pejoratívne označenie pokryteckého človeka.
Svojho prvého pápeža našiel jeho Učiteľ Ježiš na lodi po nevydarenej nočnej šichte s prázdnymi rybárskymi sieťami. A hneď mu ponúkol novú prácu v „oddelení ľudských zdrojov v nadnárodnej spoločnosti cirkvi“, ktorú sa chystal rozbehnúť. Šimon, ako sa pri prvom stretnutí s Ježišom volal neskorší apoštol Peter, sa spolu s ostatnými spoločníkmi nechal nahovoriť a absolvovali zhruba trojročné teoreticko-praktické školenie. (porov. Lk 5,1-11)
Svojej úlohy najvyššieho pastiera, ktorou vzkriesený Ježiš poveril Šimona Petra trojnásobnou otázkou o láske, sa rodák z Betsaidy (mesta rýb) zhostil už pri voľbe prvého náhradníka Mateja na miesto uprázdnené po smrti bývalého kolegu Judáša (Sk 1,15-26). Peter predniesol svoju prvú pamätnú kázeň v deň Turíc (Sk 2,14-40) s úspešným „úlovkom“ troch tisícov duší a otvoril dvere do cirkvi prvým pohanom (Sk 10, 9-48).
Po tom, čo zveril Jakubovi Mladšiemu starostlivosť o jeruzalemskú komunitu, odišiel „na iné miesto“ (Sk 12, 1 – 17), t. j. do Antiochie v Sýrii (Gal 2, 11). Následne predsedal Jeruzalemskému koncilu, ktorý pohanov oslobodil od povinnosti prijímať obriezku pri vstupe do cirkvi (Sk 15, 1 – 12).
Známa je tiež jeho dlhá misionárska cesta cez Pontus, Kapadóciu, Galáciu, Bytíniu a Malú Áziu (1Pt 1, 1). Jeho životná cesta napokon viedla do Ríma, kde sa skončila mučeníckou smrťou počas prenasledovania kresťanov za vlády cisára Neróna. Zmieňuje sa o tom cirkevný historik Euzébius citujúc Origena Alexandrijského († 253): „Peter (…), keď napokon prišiel do Ríma, bol ukrižovaný dole hlavou, lebo žiadal, aby mohol takto trpieť.“
Ako prevychovať zblúdeného človeka? Ponukou práce!
Farizej Šavol pochádzal z Tarzu a bol absolventom školy prominentného rabína Gamaliela a výrobcom stanov. Zlom v jeho živote prišiel počas „pracovnej“ cesty do Damasku, keď mal mystický zážitok, ktorý radikálne zmenil jeho dovtedajšie smerovanie.
Podobne ako Šimona, aj jeho Ježiš oslovil pri práci, ktorou bolo prenasledovanie a zatýkanie prvých kresťanov. Skutky svätých apoštolov dosvedčujú, že už v pomerne mladom veku bol „šatniarom“ pri kameňovaní prvého mučeníka archidiakona Štefana. (porov. Sk 7,58)
Pod vplyvom známej Caravaggiovej maľby zo začiatku 17. storočia sa obrátenie sv. Pavla spája s pádom z koňa, čo však Biblia vyslovene nespomína. V každom prípade skončil na zemi, kam ho podľa svedectva deviatej kapitoly Skutkov dostalo svetlo a hlas, ktorý sa mu predstavil ako Ježiš stotožniac sa s prenasledovanou cirkvou.
Svoju horlivosť zameranú proti Kristovi a jeho cirkvi Pavol následne preorientoval v prospech kresťanstva. Výsledkom boli jeho tri úrodné misionárske cesty a trinásť listov. Aj životná púť apoštola národov sa napokon skončila v Ríme, kde bol počas Nerónovho prenasledovania zatknutý a pravdepodobne v roku 67 sťatý.
Obaja vrcholní apoštoli sú príkladom takzvanej Božej pedagogiky. Jej nadčasový princíp nespočíva v totálnej zmene povahy a temperamentu človeka, ale v ich správnom a zmysluplnom nasmerovaní.
Svätí Peter a Pavol sú doma aj na Východe
Spoločný deň sviatku pre oboch apoštolov má svoje legitímne dôvody. Kým prvenstvo Petra medzi apoštolmi vychádzalo z „autority kľúčov“ udelenej Kristom (Mt 16,18n), Pavol si svoju pozíciu medzi apoštolmi získal dlhoročnou apoštolskou prácou. Obaja prešli dôležitou vnútornou konverziou, čo navonok odrážala aj zmena ich mien. Ich cesty sa pretínali i rozchádzali, aby sa napokon stretli v Ríme, kde obaja zomreli a sú pochovaní.
Hrob sv. Petra na Vatikánskom vŕšku a hrob sv. Pavla na Ostijskej ceste „za múrmi“ sa čoskoro stali miestami verejnej úcty. A 29. jún, ako deň sviatku oboch svätcov, je prvýkrát doložený už v 3. storočí.
Kresťanský Východ slávil pôvodne sviatok oboch svätcov 28. decembra, teda deň po sviatku svätého prvomučeníka Štefana, v 6. storočí však prijal rímsky dátum slávenia. Dôležitosť sviatku je v byzantskej tradícii podčiarknutá aj pôstnym obdobím, ktoré mu predchádza a je známe pod názvom Petro-pavlovský alebo Apoštolský pôst. Zmienky o ňom pochádzajú zo 4. storočia a jeho začiatok je pohyblivý – každoročne sa začína týždeň po nedeli Päťdesiatnice, teda Zostúpenia sv. Ducha.
Pálium ako symbol jednoty
So sviatkom sv. apoštolov Petra a Pavla je spojený starobylý obrad odovzdávania pália. Ide o pevné látkové stuhy široké asi päť centimetrov, utkané z bielej vlny baránkov a symbolizujúce ovečku zo známeho evanjeliového Podobenstva o dobrom pastierovi. (porov. Lk 15)
V minulosti nosili pálium aj biskupi, ale pápež Pavol VI. ho v roku 1978 vyhradil okrem pápeža len arcibiskupom – metropolitom, ktorí ho nosia v hraniciach svojej jurisdikcie. Jedinou výnimkou je obrad ich odovzdávania.
Posvätené páliá odovzdáva pápež arcibiskupom – metropolitom osobne ako znak duchovného puta s rímskou cirkvou od roku 1984 slovami: „Odovzdávame vám pálium v blízkosti konfesie blahoslaveného apoštola Petra, aby ste ho užívali v rámci hraníc vašej cirkevnej provincie. Toto pálium nech je vám symbolom jednoty a znakom spoločenstva s Apoštolským stolcom. Nech vyjadruje zväzok lásky a posily, aby ste v deň príchodu a zjavenia veľkého Boha a kniežaťa pastierov Ježiša Krista obsiahli spolu so stádom vám zvereným rúcho nesmrteľnosti a slávy.“
Autor: Rastislav Čižik
One Response
ghr84g
Comments are closed.