Čo mi tým chce Boh povedať? Záhadný jazyk biblických paradoxov

Je to prvýkrát, čo sa mi to stalo, keď sa pri zváraní koľajnice objavil kríž. Boh mi tým chce určite niečo povedať, hoci mu v poslednom čase volám každý deň, pretože nemám dobré obdobie.“ Toto bola posledná správa, ktorú na sociálnej sieti zverejnil Michael Zanera. Je jednou z piatich obetí veľkej tragédie na železnici, o ktorej uplynulý týždeň informovali talianske médiá. Len niekoľko minút po začiatku posledného augustového dňa usmrtil vlak železničných pracovníkov, ktorí vymieňali poškodené časti koľajníc na trati Turín – Miláno. Nešťastie, ku ktorému došlo na železničnej stanici Brandizzo, zrejme spôsobila hrubá chyba v komunikácii.

Hoci na celkom inej rovine, komunikácia bola tiež témou posledného postu tridsaťštyriročného zvárača Michaela Zaneru, ktorý spolu s textom zverejnil aj krátku nahrávku s obrázkom rozžeraveného kríža na zváranej koľajnici. Nešťastná zhoda okolnosti pretavila jeho slová do definitívnej ozveny: „Čo mi tým chce Boh povedať?“ Podľa znalca kresťanského Východu kardinála Tomáša Špidlíka mal presne túto otázku pred očami „východný“ človek, keď inšpirovaný Svätým Duchom písal riadky biblických textov. Kým kresťanský Západniar má sklony najprv kriticky skúmať, či to alebo ono sa naozaj v detailoch aj stalo, východný učeník Krista sa pýta ešte o krok ďalej: Čo mi tým chce Boh vlastne povedať? A keďže sa tak pýtali svätopisci, zrejme neuškodí, keď sa popri historicko-kritickej metóde rovnako spýta aj recipient posvätných textov.

Otázka primeranej interpretácie je pálčivejšia najmä pri zdanlivých paradoxoch, medzi ktoré patria aj výroky Ježiša Krista o nasledovaní: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Mt 16,24n) Kontrast, ktorý vznikne pri konfrontácii s každodennou skúsenosťou, asi nemôže byť výraznejší. Na jednej strane počúvame o potrebe presadiť sa v každej životnej oblasti a na strane druhej je tu slovo o sebazapieraní. Provokujú nás prísľuby a návody, ako chytiť život pevne do svojich rúk a zrazu na nás Biblia spustí studenú sprchu slov o strate vlastného života. Západniar sa hneď spýta, či to tak Ježiš naozaj povedal a či náhodou nemal na mysli výlučne svojich súčasníkov. Oprávnená otázka. Rovnako ako tá ďalšia: A čo mi tým chce Boh asi povedať? Prečo mám zaprieť sám seba, veď ja chcem predsa seba nájsť? Na túto otázku čiastočne odpovedá aj pápež Benedikt XVI. ešte spoza profesorskej katedry: „Človek prichádza k sebe iba tým, že zo seba vychádza.“ Nebezpečenstvo straty seba samého je však odstránené až vtedy, ak pri tomto procese vychádzania dôjdem až k Ježišovi Kristovi, v ktorom je dokonalá jednota oboch – Boha i človeka. Pilátovo „Ecce Homo!“ nadobúda z tohto pohľadu oveľa hlbší význam. 

Krčma alebo kláštor? Cieľ môže byť v podstate rovnaký

Americký trapista Thomas Keating, jeden z autorov duchovných cvičení tzv. Modlitby súhlasu, vysvetľuje zapretie seba samého teóriou „dvojakého ja“. Podľa otca Keatinga je naše staré „ja“ vlastne zranené „ja“, pričom zranenia sú často spôsobené tým, keď hľadáme šťastie na nesprávnych adresách. Keď teda Ježiš na začiatku svojej cesty vyzýva: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ (Mk 1,15), znamená to najmä toto: „Zmeňte smer, ktorým kráčate pri hľadaní svojho šťastia.“ Zaprieť seba v podstate znamená nechať sa uzdraviť, teda objaviť svoje „ja“ v intímnom spojení s Bohom. Hoci to znie ako bezproblémové podujatie, opak je pravdou. Naše staré „ja“ si totiž tak ľahko nezbalí kufre, najmä ak nerozoznáme naše skryté motivácie pri dosahovaní šťastia. Otec Keating to ilustruje na príklade mladého človeka, ktorý má záľubu vo vymetaní krčiem. Napĺňa ho totiž pocitom krátkodobého, no intenzívneho šťastia, keď môže kumpánov porážať v pití alkoholu. Je uznávaným majstrom v disciplíne, „ako dávať druhých dole.“ Keď ho raz zasiahne televízny príhovor kňaza, rozhodne sa pre zmenu života. Nielenže prestane piť a „dá sa na vieru“, on dokonca po čase vstúpi aj do kláštora. A to do poriadne prísneho, trapistického. Mladík je nadšený a keď neskôr prichádza pôstne obdobie, pustí sa do asketického života ešte prísnejšie, ako ostatní mnísi. Starší bratia postupne chorľavejú a končia na izbách. Nakoniec v refektóriu ostáva pri pôstnej strave celkom sám. A zrazu sa objaví starý známy pocit spokojnosti s jedným rozdielom. Namiesto kumpánov spitých do bezvedomia sú tu teraz mnísi vyhladovaní do bezvedomia.  Mladý muž zmenil adresu bydliska, oblečenie, vizáž a spoločnosť, ale ešte nezmenil, nezaprel svoje staré „ja“. Možno aj preto, lebo ho/sa zatiaľ dôkladne nespoznal.

Čo mi tým chce Boh povedať?  Možno aj to, že každým dňom som znova bližšie k dramatickej záverečnej bodke svojho života. Preto mi ponúka možnosť žiť dnes tak, aby sa táto bodka mohla zmeniť na dvojbodku. Tajomný paradox zapretia vlastného „ja“ je tak len spôsobom jeho uzdravenia a zvečnenia.     

Autor: Rastislav Čižik

ZDROJ: https://standard.sk/427994/co-mi-tym-chce-boh-povedat-zahadny-jazyk-biblickych-paradoxov

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

[simpay id="9867"]
[simpay id="9877"]
[simpay id="9880"]
[simpay id="9882"]
[simpay id="9893"]
[simpay id="9896"]

Ďakujeme!

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Prihlásiť sa

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás