Zázračná manna vytekajúca zo sarkofágu sv. Mikuláša

Sv. Mikuláš, sa narodil v maloázijskej Patare okolo roku 260 a zomrel okolo roku 334 v  Myre, v ktorej bol biskupom asi od roku 300. Je veľmi pravdepodobné, že bol prítomný aj na prvom všeobecnom koncile, ktorý sa konal v Nicei v roku 325. Sarkofág s jeho ostatkami sa nachádza v Pápežskej bazilike sv. Mikuláša v Bari.

V rokoch po smrti svätého Mikuláša z Myry v roku 346 údajne jeho hrobka ešte v Myre vydávala sladkú vôňu a plakala tekutinu, ktorá vyliečila tých, ktorí sa jej dotkli. Dobytie Turecka seldžuckými Turkami inšpirovalo verných kresťanov k transportu jeho kostí na kresťanské územie.

Nemáme priame svedectvo o tom, že by táto politická situácia bola priamym motívom prenesenia pozostatkov sv. Mikuláša do Bari, ale história jednoznačne potvrdzuje, že príchod Mikulášových pozostatkov do Bari znamenal oživenie mesta a vyzdvihnutie jeho významu. V Bari už pred rokom 1000 existoval kult sv. Mikuláša, ktorému bolo zasvätených viacero chrámov. Ako však došlo k tomu, že sa tu nakoniec ocitli aj jeho pozostatky? V roku 1087 sa skupina 62 barijských námorníkov na troch lodiach vybrala na obchodnú cestu do východného Stredomoria. Pravdepodobne už pri jej plánovaní existoval aspoň predbežný úmysel získať pozostatky svätého Mikuláša. Pôvodným cieľom ich cesty bola Antiochia. Po vybavení obchodných záležitostí sa námorníci vybrali na spiatočnú cestu. Pri nej sa zastavili v prístave Andriake. Necelé tri kilometre od neho sa nachádzalo miesto, kde boli uložené pozostatky sv. Mikuláša. 47 námorníkov sa prezlieklo za pútnikov a tak sa priblížili k mestu. Od štyroch miestnych byzantských mníchov, strážcov Mikulášových pozostatkov, si nechali ukázať hrob, ktorý bol už vtedy známy tým, že bol zdrojom tzv. myra, tekutiny, ktorá sa v ňom pravidelne vytvára a ktorej sa už vtedy pripisovali nadprirodzené, zvlášť liečivé účinky.  Barijskí námorníci najprv naliehavo žiadali odovzdanie posvätných relikvií, a keď sa mnísi vzpierali, tak ich jednoducho poviazali. Podľa záznamov istý mladík menom Matúš prelomil kamennú dosku chrániacu hrob a vybral z neho relikvie, ktoré odovzdal dvom barijským kňazom, Lupovi a Grimoaldovi, ktorí celú výpravu sprevádzali. Na nejako osobitne slávnostné preváženie relikvií nebolo dosť času, lebo námorníci museli rýchlo zdvihnúť plachty, aby unikli hnevu miestneho obyvateľstva, ktoré – privolané mníchmi – sa začalo zbiehať, aby chránilo relikvie.  Podľa našich dnešných kritérií by sme jednoznačne mohli povedať, že zo strany barijských námorníkov išlo o krádež – hoci so zbožným cieľom, ale predsa len krádež. V konečnom dôsledku sa však týmto spôsobom uskutočnila záchrana vzácnych relikvií, pretože krátko  potom došlo k úplnému ovládnutie Lýcie tureckými vojskami a k neskoršiemu zničeniu miestnej kresťanskej kultúry a histórie.

podporte nás sdzr

Vráťme sa ale k histórii pozostatkov. Po strastiplnej plavbe dorazili lode s relikviami do Bari  9. mája v roku 1087. Tento deň je aj dodnes patronátnym sviatkom mesta Bari a má svoje osobitné miesto aj v kalendári slovanských byzantských cirkví. V Bari boli Mikulášove pozostatky najprv objektom sporu medzi arcibiskupom Ursom a benediktínskym opátom Eliášom. Nakoniec sa dospelo k rozhodnutiu, že  na ich uloženie bude vybudovaný osobitný chrám. Na jeho stavbu sa využila už existujúca budova sídla spomínaného byzantského katepana. V roku 1089 tak prišiel uložiť relikvie svätca do pripraveného hrobu osobne pápež Urban II. Opát Eliáš, ktorý sa medzičasom stal barijským arcibiskupom prispel k skrášleniu baziliky v ktorej sa neskôr v roku 1098 konal miestny koncil, na ktorom sa plánovala obnoviť jednota medzi byzantskou a rímskou cirkvou.

Dnešná bazilika nad hrobom sv. Mikuláša je architektonickým skvostom románskeho štýlu plným umeleckých a historických klenotov. Mikulášov hrob je dodnes žriedlom tzv. manny sv. Mikuláša. Prior dominikánskej  komunity, ktorá dnes spravuje baziliku ju každoročne vyberá z hrobu osobitnou trubičkou, ktorú zasúva do otvoru na vrchnej strane kamennej platne prikrývajúcej v zemi zapustený sarkofág. Po chemickej stránke je táto tekutina  fakticky podobná čistej vode. Jej chemické zloženie vylučuje, že by šlo o priesak spodnej vody, či kondenzáciu vlhkosti zo vzduchu.  Vytváranie tejto tekutiny na kostiach sv. Mikuláša je dnes vedecky overiteľné – bolo možné pozorovať ho aj počas rokov 1953-1957, keď kvôli rekonštrukčným prácam na hrobe, boli kosti sv. Mikuláša uložené v priesvitnej rakve na verejnú úctu a podrobené lekárskemu výskumu. Pozostatky boli ponechané na ľanovej plachte a bolo možné pozorovať, že zhromažďujú vlhkosť, aj keď štúdia pokračovala. Dodnes nie je tento úkaz vedecky vysvetliteľný, pre nábožných pútnikov je však tzv. manna sv. Mikuláša vzácnou relikviou a spomienkou na sv. Mikuláša.

Je pozoruhodné, že úcta sv. Mikuláša je veľmi rozšírená najmä v Rusku a ostatných slovanských pravoslávnych krajinách a ruskí pútnici od stáročí putujú v hojnom množstve do Bari k Mikulášovmu hrobu. Bari sa tak vďaka sv. Mikulášovi stáva centrom ekumenických aktivít, ktoré podporuje aj miestny teologický inštitút špecializovaný na otázky ekumenizmu. Pri spomienke na prenesenie Mikulášových pozostatkov do Bari, prosme teda tohto  patróna východných cirkví, aby svojim príhovorom priviedol všetky cirkvi a národy ku Kristom želanej jednote.

ZDROJ: https://modlitba.sk/zazracna-manna-vytekajuca-zo-sarkofagu-sv-mikulasa/

Zázračná manna vytekajúca zo sarkofágu sv. Mikuláša 1

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

Ďakujeme!

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Prihlásiť sa

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás