V roku 1930 pracoval páter Adam Sikora ako vikár v Borysławi. Jeden večer, keď už bol v posteli a zaspal, prebudil sa na silné klopanie na zatvorenej okenici. Prebudil sa na slová, ktoré mu spoza okenice ktosi vravel: „Prosím, príďte hneď k chorému, ktorý zomiera v dome na Sobieského ulici 50 na druhom poschodí.“

Kňaz vstal, vyšiel na verandu, aby sa pozrel na osobu, ktorá by ho odprevadila k umierajúcemu, ale nikoho nezočil. Vrátil sa späť do domu a znovu si ľahol. Za krátky čas znovu počul klopanie a dôrazné volanie, aby sa vybral k chorému. Opäť vyšiel na verandu, ale ani teraz nikoho nevidel.

Ľahol si teda znovu do postele, ale teraz si už na sebe nechal oblečenie. O niekoľko minút napriek zamknutým dverám podišiel k posteli starší muž, chytil ležiaceho kňaza a ťahal ho von z postele s prísnym, rozkazujúcim hlasom: „Okamžite choď na tú adresu, pretože ten človek umiera!“ A muž zmizol.

Kňaz pochopil, že má do činenia s nejakým nadprirodzeným javom, ktorému nemôže vzdorovať. Ponáhľal sa teda do kostola, vzal sväté oleje a išiel na udanú adresu. Zazvonil pri bráne a vrátnikovi povedal, že je zavolaný k chorému. Ten sa naňho udivene pozrel a povedal, že neviem o tom, že by bol v dome ktosi chorý a volal k sebe kňaza.

Až keď kňaz popísal vrátnikovi trojité ťukanie na okenicu, spomenul si, že v dome je skutočne chorý lekár, ale hneď aj dodal, že je to neveriaci človek, ktorý asi kňaza neprijme. Na kňazovu prosbu ho ale odprevadil na druhé poschodie k dverám chorého.

Vo dverách sa ukázala lekárova manželka: „Čo vás sem priviedlo v takej dobe? Predsa ani muž, ani ja, sme kňaza nevolali, obaja sme neveriaci, iba čo ste k nám zbytočne trmácali.“

Kňaz odvetil, že ho k jej manželovi volal nejaký starý muž, ktorý mu povedal presnú adresu a prinútil ho, aby sem prišiel. 

Prekvapená žena ustúpila, aby kňaz mohol vojsť dnu a odprevadila ho do izby chorého manžela. Keď ho ten uvidel, spýtal sa: „Kto vás sem doviedol?“ 

Kňaz znovu popísal tri výzvy akéhosi staršieho človeka so šedivou bradou. Lekár sa zamyslel a potom poslal ženu, aby mu z vedľajšej izby priniesla obraz, visiaci na stene. Keď ho priniesla, kňaz hneď spoznal, že je to práve ten muž, ktorý ho posielal k chorému. 

Lekár sa v tej chvíli rozcitlivel a chvejúcim hlasom rozprával, ako mu jeho umierajúca matka odovzdala tento obraz svätého Jozefa spolu s modlitbou, napísanou na kartičke. Bola to modlitba k svätému Jozefovi za šťastnú smrť a prikázala mu, aby sa tú modlitbu modlil po celý život. 

V rozprávaní pokračoval: „Aj keď som stratil vieru a spolu so ženou neveril v Boha, tak predsa, aby som dodržal slovo, ktoré som dal mame, automaticky som túto modlitbu odriekaval. Teraz vidím, že mi svätý Jozef nedovolil zbytočne zahynúť. Prosím vás, vyspovedajte ma a zmierte ma s Bohom.“

Lekár po spovedi prijal sväté prijímanie ako Boží pokrm na cestu do večnosti a tiež sviatosť pomazania chorých a mladému kňazovi vrúcne poďakoval, že prišiel k nemu. Kňaz, spokojný, že mohol chorému poslúžiť, odchádzal k výťahu. Ešte tam nestačil dôjsť, keď ho lekárova manželka dobehla a plačúca zvolala: „Otče, môj muž umiera!“ Kňaz sa teda vrátil a pomodlil sa modlitby za umierajúceho. Napokon, na prosbu lekárovej manželky slúžil páter Adam aj katolícky pohreb.

ZDROJ: https://sv-jozef.blogspot.com/2024/02/svaty-jozef-mi-nedovolil-zbytocne.html

2% Z DANE PRE SLOVENSKÝ DOHOVOR ZA RODINU ❤️🙏🙏 Aj vďaka Vašim 2% pre Vás môžeme naďalej tvoriť bohatý duchovný program, nepretržité RUŽENCOVÉ reťaze, zaujímavé online relácie, články, dokumenty a ešte omnoho viac 🙏🙏🙏 ĎAKUJEME VÁM ❤️ Viac info ako poukázať 2% Z DANE pre Slovenský dohovor za rodinu nájdete tu: https://slovenskydohovorzarodinu.sk/2-z-dane-pre-slovensky-dohovor-za-rodinu/