Svätý Ján Evanjelista nám hovorí, že pri Ježišovom kríži stáli Márie, najsvätejšia Matka Ježišova, Mária Kleopasova a Mária Magdaléna (Jn 19,25). Aj keď sa to vzťahuje na čas pred Ježišovým skonom, je samozrejmé, že nepremožiteľná Kráľovná u neho zostala aj v čase, keď Kristus zomrel. Klaňala sa mŕtvemu Ježišovi a jeho božstvu neoddeliteľne spojenému s jeho najsvätejším telom. Aj v tej dobe, keď ju zaplavovali prúdy bolesti a zármutku prenikajúce jej najčistejšej srdce, praktizovala veľká Pani stále verne veľké cnosti a uvažovala v duchu o tajomstvách ľudského vykúpenia a o poriadku, ktorým božská Múdrosť všetky tieto tajomstvá riadila. Najviac Matku milosrdenstva zarmútila neverná nevďačnosť, ktorú ľudia na svoju škodu ukazujú voči týmto zvláštnym požehnaniam zasluhujúcim si večnú vďaku. Teraz sa však hlavne starala o pochovanie presvätého tela svojho božského Syna a o to, ako by získala niekoho pre jeho sňatie z kríža. Plná bolestnej starosti upierala svoj zrak na Kristovo telo, obrátila sa na svojich svätých anjelov stojacich okolo nej a povedala im: „Sluhovia Najvyššieho a moji priatelia v súžení, vy viete, že nie je bolesti, ako je tá moja. Povedzte mi teda, ako mám sňať z kríža toho, ktorého moja duša miluje, ako a kam ho mám úctivo pochovať, lebo túto povinnosť mám ja ako Matka. Povedzte mi, čo mám robiť, a pomôžte mi v tejto záležitosti.“

Svätí anjeli odpovedali: „Kráľovná a Pani naša, rozšír svoje utrápené srdce pre to, čo ešte musí zniesť. Všemohúci Pán skryl svoju slávu a moc pred smrteľníkmi, aby sa mohol podrobiť krutosti ľudskej bezbožnosti a zlobe, a stále dopúšťa, aby sa napĺňali zákony ustanovené pre bežné ľudské udalosti. Jedným z tých zákonov je, že popravený nesmie byť odstránený z kríža bez povolenia sudcu. My sme ochotní aj schopní ťa poslúchnuť a obhajovať nášho pravého Boha a Stvoriteľa, ale jeho vôľa nám bráni, pretože si praje ospravedlňovať svoju vec až do konca a preliať ešte posledné kvapky krvi, ktorá v ňom je, v prospech ľudstva, aby ho tým pevnejšie zaviazal k vďačnosti za takú hojnú spásonosnú lásku (Ž 80,8). Ak ľudia nebudú toto požehnanie využívať tak, ako náleží, ich trest bude krutý a jeho prísnosť bude splátkou za dlhú Božiu zhovievavosť, s ktorou odkladal svoj trest.“ Táto odpoveď anjelov zvýšila bolesť zarmútenej Matky, pretože jej dovtedy nebolo zjavené, že má byť jej božský Syn prebodnutý kopijou, a obavy z toho, čo sa bude s jeho najsvätejším telom diať, obnovili jej súženie a úzkosť.

Čoskoro nato uvidela prichádzať na Kalváriu skupinu ozbrojencov. V strachu pred novým zneuctením mŕtveho Spasiteľa povedala svätému Jánovi a zbožným ženám: „Ach, teraz moje utrpenie dosiahne vrchol a prenikne moje srdce! Je to možné, že kati a Židia nie sú ešte spokojní ani s tým, že môjho Syna a Pána usmrtili? Chcú ešte i jeho mŕtve telo potupiť?“ Bol predvečer veľkej židovskej soboty a Židia preto, aby ju mohli sláviť s pokojnou mysľou, požiadali Piláta, aby dal zlámať údy trom popraveným mužom, aby bola ich smrť urýchlená a aby mohli ich telá sňať z kríža skôr, než nastane sviatočný deň. S týmto úmyslom prišla na Kalváriu oná skupina vojakov, ktorú Mária zbadala. Keď vojaci videli, že obaja lotri ešte žijú, polámali im nohy, a tým urýchlili ich smrť (Jn 19,32). Keď však prišli k Ježišovi, zistili, že je už mŕtvy, a preto jeho kosti nelámali, čím sa splnilo proroctvo uvedené v Druhej knihe Mojžišovej (12,46), kde sa prikazuje, aby nebola zlámaná žiadna kosť baránkovi, ktorého jedli na Veľkú noc. Bol tu však jeden vojak, volal sa Longinus, ten pristúpil ku Kristovmu krížu a prebodol kopijou Spasiteľov bok. Z rany ihneď vytryskla krv a voda, ako o tom svedčí a o tejto pravde nás uisťuje očitý svedok svätý Ján (Jn 19,34 – 35).

Toto prebodnutie kopijou síce už presväté mŕtve telo Pána necítilo, ale namiesto neho ho pocítila najsvätejšej Matka, a to tak, akoby bolo prebodnuté jej prečisté srdce. Avšak aj túto bolesť prevyšovala bolesť, ktorú pocítila v duši, keď videla to kruté otvorenie srdca svojho mŕtveho Syna. V rovnakom okamihu však bola v zabudnutí na svoju vlastnú bolesť pohnutá sústrasťou a láskou a povedala Longinovi: „Nech na teba zhliadne Všemohúci očami svojho milosrdenstva za bolesť, ktorú si spôsobil mojej duši!“ Tak ďaleko, ale nie ďalej siahalo jej rozhorčenie (či skôr jej najmilosrdnejšia tichosť) pre poučenie nás všetkých, ktorí sme niekedy urazení. Pre dušu tejto najúprimnejšej Holubičky bolo toto zranenie mŕtveho Krista veľkou bolesťou. Pomstou, ktorú požadovala pre previnilca, bolo jedno z najväčších požehnaní, totiž aby na neho Boh zhliadol očami svojho milosrdenstva a splatil mu túto vinu požehnaním a darom milosti. A tak sa aj stalo. Lebo Spasiteľ pohnutý prosbou svojej blahoslavenej Matky to zariadil tak, že niekoľko kvapiek krvi a vody, ktorá vytryskla z jeho posvätného boku, zmáčalo Longinovu tvár a vrátilo mu zrak, ktorý už skoro úplne stratil. Zároveň bol udelený zrak aj jeho duši, takže v Ukrižovanom spoznal svojho Spasiteľa, ktorého tak neľudsky zranil. Vplyvom tohto osvietenia bol Longinus obrátený. Oplakával svoje hriechy, ktoré zmyl krvou a vodou z Kristovho boku. Verejne uznal a vyznal Krista ako pravého Boha a Spasiteľa sveta. To vyznal tiež pred Židmi a zahanbil týmto svojím svedectvom ich neveru a tvrdosť srdca.

ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2022/04/prebodnutie-kristovho-boku-podla.html