Je isté, že utrpenie človeka v očistci je úmerné jeho vine;  a keďže mnoho ľudí odchádzajú z tohto života ako veľkí dlžníci Božej spravodlivosti pre početné všedné hriechy a neopatrnosť pri odčinení smrteľných hriechov, nezabúdajme preto na tých, ktorí najviac trpia na tomto mieste múk. Ak by sme povedali, že utrpenie v očistci zahŕňalo všetky muky vyplývajúce zo všetkých telesných chorôb, mali by sme poskytnúť desivú predstavu o ich intenzite. Svätý Augustín, svätý Gregor a iní cirkevný otcovia hovoria, že naša predstava by veľmi zaostávala za realitou, pretože muky, ktoré tam duše prežívaju, sú neporovnateľne väčšie ako tie najbolestivejšie choroby, spojené so všetkým, čo môže spôsobiť akýkoľvek možný  nástroj mučenia. Keď v cirkevných dejinách čítame o tom, čo vytrpeli svätí mučeníci pre vieru, keď uvažujeme o mukách, ktoré krutosť barbarov vymyslela, aby mučili svojich blížnych, trasieme sa hrôzou, chvejeme sa strachom, a predsa tie bolesti z očistca, ako bolo zjavené sv. Márii Magdaléne de Pazzi, sú neporovnateľne väčšie. Nehovorte, že nemáte žiadne obavy z očistca, pretože tí, ktorí sú v ňom uväznení, si sú istí, že budú spasení, pretože aj keď je to iste zdrojom neopísateľnej útechy, nebráni to utrpeniu, ktoré neustále znášajú.  Ľahko to pochopíte, ak si uvedomíte, že hoci sa svätá duša nášho Pána  tešila zo slávy, ktorá jej patrila od večnosti, predsa tento pôžitok z vyššej časti nezabránil tej nižšej, aby vo všetkej svojej prísnosti pocítila strašné múky jeho trpkého umučenia. „Všetko, o čom si môžeme urobiť predstavu,“ hovorí svätý Augustín, „nie je ničím v porovnaní s bolesťami očistca.  Svätý Tomáš Akvinský hovorí: „Plamene očistca sú rovnakej povahy ako plamene pekla, a preto nepôsobia prirodzeným spôsobom, ale ako nástroje Božskej spravodlivosti, ktorá je akoby páľavou týchto plameňov a dáva im silu, ktorú vo svojej podstate nemajú.“ Takto trpiace úbohé duše si nedokážu pomôcť. Na zemi, dokonca ani uprostred našich najväčších skúšok, si o takom stave nemôžeme vytvoriť žiadnu predstavu. Nešťastník, ktorého všetci opúšťajú, môže niekedy v sebe nájsť nejaký zdroj, a ak mu zlyhá pravá ruka, môže použiť ľavú;  a ak by obe boli zbytočné, vždy sa môže uchýliť do svojho srdca, kde na neho čaká Boh.  Každý jeho vzdych sa môže stať aktom lásky, každá jeho bolesť obetou a jeho slzy pokladom pre večnosť. Ale trpieť a stále trpieť, plakať ohnivé slzy a cítiť, že pod horiacou rosou týchto sĺz nevyjde nič iné ako utrpenie nad utrpením, kým nepríde hodina označená Božskou spravodlivosťou; byť povinný povedať ako zajatec, ktorý nemôže posunúť hodinu svojho vyslobodenia, ani otvoriť dvere väzenia: „Nemôžem urobiť nič, vôbec nič, aby som skrátil čas svojho súdu“ – takýto stav by v nás určite mal vzbudzovať  súcit. Je v našej moci pomôcť týmto trpiacim Božím priateľom. Môžeme tak urobiť modlitbou, almužnou, svätou omšou a odpustkami, a to je určite dielo milosrdenstva a lásky. Svätí, bez výnimky, tomu plne rozumejú, a preto boli veľmi úprimní a vytrvalí vo svojom úsilí pomáhať im. Niektorí z nich urobili z tejto oddanosti jednu zo silných charakteristík svojej svätosti a dovolíme si tvrdiť, že žiadny skutočne oddaný alebo úprimný katolík nezanedbáva toto duchovné dielo milosrdenstva. V Írsku si táto oddanosť získala veľkú moc u veriacich a nech už Íri chcú čokoľvek, nemožno ich obviňovať z ľahostajnosti voči svojim zosnulým priateľom. Dokonca aj veľmi chudobní prinášajú mnohé obety, aby zabezpečili pre svojich zosnulých príbuzných, ale aj pre iných, zvláštne výhody svätej omše. Nech tá istá osvietená zbožnosť zostane pevne zakorenená v srdciach nášho ľudu a nech ten deň nikdy nepríde  keď prestanú s nežnou starostlivosťou sledovať duše tých, ktorých v živote milovali.

 Pri modlitbe za zosnulých a získavaní  odpustkov pre nich pamätajme, že každá modlitba, ktorú vyslovíme, každá obeta, ktorú urobíme, každá almužna, ktorú dávame za odpočinok drahých zosnulých, sa nám vráti v stonásobnom požehnaní. Sú to Boží priatelia, milí Jeho Najsvätejšiemu Srdcu, žijúci v Jeho milosti a v neustálom spoločenstve s Ním;  a hoci nezmiernia svoje vlastné utrpenie, ich modlitby v náš prospech vždy pomôžu. Môžu nám pomôcť najefektívnejšie. Boh rád nastaví uši na ich príhovor. Keďže sú to sväté duše, sú to vďačné duše. Priateľom, ktorí im pomáhajú, oni zase radi pomôžu. Nemusíme sa báť modliť sa k nim so všetkou vierou a dôverou. Získajú pre nás špeciálne priazne, po ktorých túžime.  Budú na nami s láskou a nežne bdieť;  budú strážiť naše kroky;  budú nás varovať pred zlom;  budú nás chrániť vo chvíľach skúšky a nebezpečenstva;  a keď príde naša hodina očistcového utrpenia, využijú svoj vplyv v náš prospech, aby utíšili naše bolesti a skrátili obdobie nášho odlúčenia od Boha.

Zdroj: Stories about Purgatory and what They Reveal

Autor: Martin Handzuš – administrátor facebook skupiny  Verím v očistec a modlím sa za duše – pridajte sa do skupiny a dozviete sa o očistci ďalšie zaújimavé informácie