Eucharistia je vrcholom všetkých modlitieb, pretože sa deje mimo čas a priestor. Z toho vyplýva, že obeta, ktorá bola vykonaná pred 2000 rokmi, sa opakuje pri každej sv. omši nekrvavým spôsobom a tá obeta je sprítomnená v Eucharistii. Je to obetovanie Ježiša, ktoré je prejavom Jeho lásky. Stáva sa miestom, kde sa veriaci stretáva so svojím Pánom najkonkrétnejším a najbližším možným spôsobom na tejto zemi, tá najdojemnejšia, najslávnostnejšia, ktorá je vzácnejšia než akákoľvek iná situácia v našom živote. Keď hovoríme o tajomstve najsvätejšej Eucharistie, a predovšetkým o tom vznešenom momente, keď ju osobne prijímame ako nesmierny dar vo svätom prijímaní, musíme si pripomenúť Ježišove slová: ,,Keby si poznal Boží dar“ (Jn 4,10). Toto je podstatou Eucharistie a svätej omše.
Ak by veriaci poznal v plnej pravde a hĺbke ani nie to, čím je, ale kým je Sviatosť oltárna, padol by spontánne najprv na kolená k sviatosti zmierenia, aby prijal svojho Boha a Spasiteľa hodne. Sv. Ján Pavol II vo svojej encyklike ,,ECCLESIA DE EUCHARISTIA – CIRKEV ŽIJE Z EUCHARISTIE“ dal Cirkvi vrúcne napomenutie, ktoré znie ako skutočný testament: ,,Prisudzujúc Eucharistii vážnosť, ktorú si zasluhuje a pozorne sa snažiac dodržiavať všetky požiadavky dávame najavo, že sme si skutočne vedomí veľkosti tohto daru, nehrozí, že by sme v starostlivosti o toto tajomstvo preháňali.“ To v samej podstate znamená, že pri preukazovaní úcty svätej Eucharistii sa môžeme odvolať na slová sv. Jána Pavla II a povedať: ,,v tomto sa preháňať nedá“.
V tejto súvislosti svätý P. J. Eymard hovorí: ,,Vstúpte do synagógy; a keď tam budete rozprávať, alebo sa správať nevhodne, vyženú vás. Pred tým ako vstúpite do mešity, požiadajú vás, aby ste si vyzuli obuv. Ich úcta ďaleko presahuje tú našu. Prečo sme menej citlivý, keď ide o česť nášho Pána, ako o našu vlastnú dôstojnosť? Áno, naše najväčšie hriechy proti viere pochádzajú z nášho nedostatku úcty.“
,,Vedomie veľkosti Eucharistického tajomstva je očividné v spôsobe – akým je Pánovo telo dávané a prijímané. A toto je zvlášť zrejmé z obradu sv. prijímania, pretože ono predstavuje zavŕšenie eucharistickej obety. Pre veriacich je to vyvrcholením osobného stretnutia s Kristom. Reálne a podstatne prítomného pod spôsobom chleba a vína. Tento moment Eucharistickej liturgie má skutočne daný mimoriadny význam, ktorý so sebou prináša osobitnú pastoračnú požiadavku aj v rituálnom aspekte gesta.“ Poukazuje sa tu na dôležitosť gesta, pri ktorom sa stretávame s našim Pánom v tajomstve Eucharistie. Cirkev, vedomá si veľkosti a dôležitosti okamihu sv. prijímania, sa vo svojej 2000 ročnej tradícii usilovala nájsť taký rituálny výraz, ktorý by čo najdokonalejšie svedčil o jej viere, láske a úcte k Eucharistii. Aby, ak sa na nás niekto zvonku pozrie v okamihu prijímania Pánovho tela, mohol vidieť naše svedectvo, ktoré je pozorovateľné v hĺbke ,,aspektu gesta.“
Musíme uznať, že usmernenie pápeža Pavla VI., aby sme v celej Cirkvi zachovali tradičný spôsob prijímania, je opodstatnený. V dokumente Memoriale Domini o forme prijímania Eucharistie píše celej Cirkvi nasledovné: 
,,S vývojom čias a postupným prehlbovaním pravdy o eucharistickom tajomstve a jej účinkoch a prítomnosti Krista v nej, zjednotiac sa so zmyslom úcty tejto Najsvätejšej sviatosti a pocitom pokory s akou je potrebné k nej pristupovať, je v Cirkvi postupne zavedený zvyk, že je to vysluhovateľ samotný, kto kladie kus konsekrovaného chleba na jazyk prijímajúcich. Tento spôsob rozdávania svätého prijímania, ktorý má na zreteli aktuálnu a zložitú situáciu Cirkvi, je potrebné bez akýchkoľvek pochybností zachovať, nielen preto, že sa opiera a znamená niekoľko stáročí trvajúcu tradíciu, ale zvlášť preto, lebo vyjadruje a znamená úctivý postoj veriacich voči svätej Eucharistii (…) Táto úcta nie je cieľom sama osebe ale znamená, že tu sa nejedná o akýkoľvek pokrm, či nápoj, ale o spoločenstvo tela a krvi Pána (….) Okrem iného touto už tradičnou formou je lepšie zabezpečené rozdávanie s úctou, ktoré je náležité a dostatočne hodné prijímania, zároveň sa tak predchádza nebezpečiu profanácie (…) Ak necháš stratiť nejaký kúsok, je to akoby si stratil jednu zo svojich končatín.” (Memoriale Domini EV 3, 1276-1278) Inštrukcia taktiež zdôrazňuje, že aj tam, kde sa zaviedla možnosť prijímania na ruku, je vždy možné prijímanie na jazyk. (Memoriale Domini, EV 3, 1285)
V Cirkvi a na tejto zemi nie je nič tak posvätné, tak božské, tak živé a tak osobné ako sväté prijímanie, pretože je to sám eucharistický Pán. Svätý Ján Fischer, kardinál a mučeník, vyhlásil v roku 1526 nasledujúcu pravdu: ,,Ak niekto skutočne pozorne sleduje obdobia rozkvetu i úpadku Cirkvi, ako aj rôzne reformy, ktoré často nasledovali jedna za druhou, musí si uvedomiť toto: Príčinou úpadku v Cirkvi je takmer vždy nedbanlivosť a zlé zaobchádzanie s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou. Na druhej strane si všimnite toto: Dobám rozkvetu Cirkvi vždy predchádzala láskyplná úcta k Najsvätejšej sviatosti.“
Táto pravda nech nám dá nádej a svetlo uprostred tmy; nech dá vzrast našej viere a našej láske k eucharistickému Ježišovi, pretože keď máme eucharistického Ježiša, máme všetko a nič nám nebude chýbať.
Spracoval: Mikuláš Lipták – Rytier Nepoškvrnenej 
Obrázok vytvoril: Mikuláš Lipták
Zdroje: Memoriale Domini/Pavol VI. Ecclesia de Eucharistia/sv. Ján Pavol II. Corpus Christi/Athanasius Schneider
