Eucharistia je živá. Môže sa vám to zdať samozrejmé. Tak sa to zdalo aj mne, ale naozaj som sa nikdy nezamýšľal nad tým, čo to vlastne znamená.

Podľa svätého Tomáša Akvinského to znamená „odlišovať ho od iných jedál „a uznávať, že Kristus je tu skutočne prítomný. Máme sa usilovať, aby keď prijímame tento Chlieb, nám nechýbala duchaprítomnosť, a aby sme ho neprijímali náhodne, ako jeme iné jedlá. Máme sa náležite pripraviť na túto úžasnú hostinu, kde s veľkou úctou a vďačnosťou prijímame samého Boha.

Pretože hostia, ktorú prijímame, nie je vec! Nie je to oblátka! Nie je to chlieb! Je to osoba – On žije!

Obávam sa, že v mnohých našich kostoloch na typickej nedeľnej liturgii by si to cudzinec (inoverec) medzi nami ani neuvedomil. Videl by skupinu ľudí, ktorí vstávajú z lavíc, čakajú v rade, prijímajú kúsok chleba a potom sa vrátia do lavice – do každodennej rutiny a nenastane v nás skutočná zmena.

Ako Kristus hovorí svätej Faustíne, príliš často je to takto: ,,Keď prichádzam vo svätom prijímaní do ľudského srdca, mám ruky plné milostí a túžim ich dať duši. No duše si ma vôbec nevšímajú, ponechávajú ma samého a zaoberajú sa niečím iným… Zaobchádzajú so mnou ako s niečím mŕtvym.“ (Denníček 1385)

Opakom je iná scéna, ktorá mi pomáha pamätať na to, ako by sme mali pristupovať k Eucharistii. V roku 1916 sa anjel pokoja trikrát zjavil Lucii, Hyacinte a Františkovi. Bol to rok prípravy na zjavenia Panny Márie vo Fatime. Najdramatickejšia bola tretia návšteva, keď anjel prišiel s Eucharistiou. Nechal hostiu a kalich vznášať sa vo vzduchu, hlboko sa poklonil až po zem a deti mali trikrát opakovať túto modlitbu:

„Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, hlboko sa ti klaniam a obetujem ti telo, krv, dušu a božstvo nášho Pána Ježiša Krista, prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta, na zmierenie za potupy, rúhania a ľahostajnosť, ktorými je urážaný. Pre nekonečné zásluhy Jeho Najsvätejšieho Srdca a Nepoškvrneného Srdca Márie prosím ťa za obrátenie úbohých hriešnikov.“

Anjel pokľakol! A my stojíme v rade s hlavou plnou rozptyľujúcich myšlienok, pristúpime a prijímame sväté prijímanie, vrátime sa do lavice a potom sa venujeme obyčajným veciam. Myslíme na to, čo budeme robiť po svätej omši. No anjel, čistý duch, ktorý neustále žije v Božej prítomnosti, pokľakne pred Eucharistiou a adoruje!

Tu je naše pozvanie. Tu je ten rozdiel. Môžeme pristupovať k Bohu ako k mŕtvemu predmetu alebo môžeme pred ním pokľaknúť a adorovať ho. Či už pri prijímaní stojíme, alebo kľačíme, môžeme vždy v srdci, mysli a duši adorovať živého Boha v Eucharistii.

Posvätná kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí vysvetľuje: „Cirkev vždy od veriacich vyžadovala rešpekt a úctu k Eucharistii vo chvíli, keď ju prijímajú.“ (Inaestimabile Donum, 11).

Čoraz viac ľudí cíti potrebu konkrétne prejaviť túto úctu Ježišovi, keď idú na sväté prijímanie, hoci zároveň nechcú upriamovať pozornosť na seba alebo narušovať obrad svätého prijímania. Krátko pred svätým prijímaním urobia úklon. Považujem to za osobný prejav úcty k Ježišovi celou svojou bytosťou a nielen mysľou. Naplňajú sa tým konkrétne pokyny Cirkvi:

„Keď veriaci prijímajú pokľačiačky, nevyžaduje sa žiaden iný znak úcty voči Najsvätejšej sviatosti, keďže kľačanie je samo osebe znakom adorácie. Keď prijímajú sväté prijímanie postojačky, veľmi sa odporúča, aby prichádzajúc v rade, urobili znak úcty pred prijatím sviatosti.“ (Inaestimabile Donum, 11)

Pápež Benedikt XVI. hovorí o tom, ako máme prijímať, zároveň však zdôrazňuje, že namiesto hádok o tom, či je lepšie prijímať pokľiačiačky alebo postojačky, máme sa sústrediť na ducha úcty, s akou raní otcovia Cirkvi prijímali sväté prijímanie.

Najprv pobáda kňazov, ,,aby boli tolerantní a rešpektovali rozhodnutie každého človeka“, a potom žiada všetkých, ,,aby boli rovnako tolerantní a neohovárali tých, ktorí sa rozhodli pre ten či onen spôsob.“ Dôležitá je úcta: „Je nesprávne hádať sa o tejto alebo tamtej forme správania. Mali by sme argumentovať len v prospech… úcty v srdci, vnútornej pokory pred Božím tajomstvom.“

Eucharistia nie je vec. Nie je to mŕtvy predmet. Je to Kristus a On žije. Keď ho prijímame a toto si uvedomujeme, budeme žiť plnšie a so svätým Pavlom môžeme povedať: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus“ (Gal 2,20).

………………………………………………………………………………….

„Ja som živý chlieb… Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky… Tak ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ (Jn 6,51.57)

Text a obrázok pripravil: Mikuláš Mária Lipták – Rytier Nepoškvrnenej

Zdroj: 7 TAJOMSTIEV EUCHARISTIE/Vinny Flynn

2% Z DANE PRE SLOVENSKÝ DOHOVOR ZA RODINU ❤️🙏🙏 Aj vďaka Vašim 2% pre Vás môžeme naďalej tvoriť bohatý duchovný program, nepretržité RUŽENCOVÉ reťaze, zaujímavé online relácie, články, dokumenty a ešte omnoho viac 🙏🙏🙏 ĎAKUJEME VÁM ❤️ Viac info ako poukázať 2% Z DANE pre Slovenský dohovor za rodinu nájdete tu: https://slovenskydohovorzarodinu.sk/2-z-dane-pre-slovensky-dohovor-za-rodinu/