Svätý Ignác Antiochijský (zomrel okolo roku 108 ): Antiochijský biskup napísal niekoľko listov cirkvi počas svojej cesty do Ríma, aby čelil mučeníctvu v Koloseu. V týchto listoch hovoril o Ježišovej skutočnej prítomnosti v Eucharistii a o jeho blížiacom sa mučeníctve v eucharistickom zmysle, pričom podrobne opísal svoju túžbu byť rozomletý ako pšenica v ústach levov.
Svätec modeluje oddanosť Eucharistii v ochote obetovať svoj život, ktorý môžeme napodobňovať každodenným nesením kríža ako údu Kristovho tela.
Svätý Tarzícius (263–75): Pápež Damas dal na svoj hrob v katakombách vytesať nápis, že zomrel pri ochrane Eucharistie. Tradícia hovorí, že bol mladým akolytom, ktorý niesol Eucharistiu kresťanom vo väzení, a napadol ho dav mladých chlapcov, ktorí chceli vidieť, čo nesie. Pápež Benedikt XVI. opisuje, že keď bolo Tarzíciovo telo nájdené, „zasvätená hostia, ktorú malý mučeník bránil svojím životom, sa stala telom z jeho tela, čím spolu s jeho telom vytvorila jedinú nepoškvrnenú hostiu obetovanú Bohu“.
Celistvosť a dôstojnosť Eucharistie by sme si mali chrániť pevnosťou a láskou, najmä v dobe, keď sú útoky na Najsvätejšiu Eucharistiu čoraz častejšie a intenzívnejšie.
Svätý Gregor Veľký (540 – 604): Pápež Gregor I., bývalý prefekt Ríma a mních, takisto zostavil a rozvinul liturgické tradície, priviedol rímsky obrad do stabilnej formy a zdokonalil jeho hudobnú tradíciu a dal svoje meno gregoriánskym chorálom. Presadzoval aj slávenie omší za duše v očistci. Jedna z jeho omší spôsobila eucharistický zázrak, čím sa pápež stal svedkom skutočnej Kristovej prítomnosti. Vďaka všetkému jeho úsiliu je právom považovaný za jedného z otcov Európy a kľúčového tvorcu kultúry kresťanstva, ktorá vyrástla okolo omše. Svedčí o potrebe krásy v našom slávení omše.
Svätý Norbert z Xantenu (1075–1134): Po vlažnom kňazstve sa Norbertova viera prehĺbila po blízkom stretnutí so smrťou. Prijal život pokánia a založil premonštrátsky rád kanonikov (známy ako Norbertíni). Svojím kázaním priviedol celé mesto Antverpy späť k viere v Eucharistiu, keď upadlo do heretického pohľadu na sviatosť. Často slávil omšu na cestách ako cestujúci kazateľ, pričom vykonal množstvo zázrakov.
Svätý Norbert nás vyzýva k väčšej eucharistickej horlivosti prekonaním vlažnosti a dôverou v silu Eucharistie v našom živote.
Svätý František (1181 – 1226) a svätá Klára (1194 – 1253): Títo dvaja svätí sú známi tým, že založili kláštory bratov františkánov a klarisiek, so silným objatím chudoby, podporovali aj oddanosť Eucharistii. Svätý František pred smrťou naliehal na svojich bratov, aby prijali väčšiu úctu k Eucharistii, vrátane väčšej slávnosti a úcty v omši eucharistii.
Svätá Klára prejavila veľkú dôveru v Eucharistiu na ochranu svojich sestier, keď Saracéni prelomili múry jej kláštora v Assisi. Ježiš sa k nej prihovoril zo svätostánku, uisťujúc ju o svojej ochrane, a Klára bola videná, ako kráča k nepriateľovi s monštranciou.
Títo dvaja svätci urobili z Eucharistie stredobod svojho života a vyzývajú nás, aby sme napodobňovali ich príklad.
Svätý Hyacint (1185–1257): nazývaný apoštol severu, pomohol založiť dominikánsky rád vo svojom rodnom Poľsku. Zachránil Najsvätejšiu sviatosť z Kyjeva počas invázie mongolských hórd. Zastavil sa pred sochou Panny Márie v kostole, ale nedokázal ju zdvihnúť. Podľa legendy Panna Mária odpovedala: „Keby si mal trochu viac viery a lásky ku mne, bolo by pre teba ľahké niesť toto bremeno.“ Napokon s Eucharistiou v jednej ruke a sochou Panny Márie v druhej, prekročil Hyacint rieku Dneper a unikol tak nepriateľským silám.
Aj nás môže Eucharistia posilniť, aby sme robili veľké veci pre Ježiša, ak v neho dôverujeme, pretože s naším eucharistickým Pánom je možné všetko.
Svätý Tomáš Akvinský (1225 – 1274): Akvinský je známy svojou jedinečnou teológiou Eucharistie, najmä v knihe Summa Theologiae, ako aj svojimi eucharistickými hymnami, ktoré Cirkev prevzala do liturgie. Každé ráno odslúžil svätú omšu a potom sa zúčastnil ďalšej svätej omše na poďakovanie. Zložil aj modlitby, ktoré sa majú pred omšou a po nej predniesť. Je vzorom lásky a oddanosti k Eucharistii a vedie nás v našej modlitbe.
Svätá Imelda Lambertini (1322 – 33): Patrónka prvého prijímania bola dcérou šľachtickej rodiny z Bologne a ako deväťročná bola poslaná do dominikánskeho kláštora. Mala silnú oddanosť Ježišovej skutočnej prítomnosti v Eucharistii a požiadala o prvé sväté prijímanie. Hoci jej bolo odopreté pre jej nízky vek, keď mala 11 rokov, na sviatok Nanebovstúpenia, sa nad jej hlavou objavila hostia, ktorá pohla kňaza, aby jej dal sväté prijímanie. Imelda po prvom svätom prijímaní, ktoré malo byť aj jej posledným, zomrela v extáze.
Imelda nám ukazuje nám, že naša túžba po Eucharistii umožňuje, aby na nás sviatosť pôsobila ešte silnejšie!
Svätá Katarína Sienská (1347 – 1380): Katarína, dominikánka tretieho rádu, zažila mnoho mystických milostí prostredníctvom prijímania Eucharistie a sedem rokov žila iba zo sviatosti. Jej duchovný vodca, blahoslavený Raymond z Capuy opísal, že „jej pôst nijako neovplyvnil jej energiu. Počas týchto siedmich rokov udržiavala vysoko aktívny život. V skutočnosti sa väčšina jej veľkých úspechov udiala práve v tomto období. Nielenže jej pôst nespôsobil stratu energie, ale stal sa zdrojom mimoriadnej sily.“ Svojou modlitbou a úctou k Eucharistii získala mnohé mystické milosti a snažila sa reformovať Cirkev, čím vyviedla pápežstvo z vyhnanstva v Avignone.
Katarína nám ukazuje, ako Eucharistia poskytuje duchovný pokrm najviac potrebný na našej ceste životom.
Svätý Anton Mary Claret (1807 – 70): Claret bol španielsky misionár na Kanárskych ostrovoch a na Kube, a mal mimoriadne silnú a zázračnú oddanosť Eucharistii. Povedal, že: „viera, ktorú mám, keď som v prítomnosti Najsvätejšej sviatosti, je taká silná, že je pre mňa nemožné vyjadriť, čo cítim. … Keď príde čas odísť, musím sa prinútiť prekonať náklonnosť predĺžiť pobyt s Ježišom.“ Ježiš poctil jeho túžbu a fyzicky si zachoval svoju eucharistickú prítomnosť až do ďalšieho prijatia svätého prijímania.
Svätec ukázal skutočnosť, že všetci sa stávame živými stánkami Ježišovej prítomnosti, keď ho prijímame vo sviatosti.
Svätý Pius X. (1835–1914): Pius sa snažil presadzovať aktívnejšiu účasť na omši, vrátane revitalizácie cirkevnej tradície gregoriánskeho chorálu. Podporil časté prijímanie Eucharistie a znížil vek prvého svätého prijímania pre deti na vek rozumu. Pochopil silu Eucharistie, najmä pre naše deti, za predpokladu, že budeme podporovať správnu dispozíciu otvorenosti a pripravenosti prijať Ježiša. Modeluje horlivosť pritiahnuť druhých k omši a prijímaniu, aby zažili ich veľké duchovné hĺbky.
Svätý Ján Pavol II. (1920–2005): Tento veľký pápež sa svojou silnou oddanosťou tichej modlitbe pred Najsvätejšou sviatosťou snažil posilniť oddanosť Eucharistii v období nepokojov po Druhom vatikánskom koncile. Celebroval veľké omše po celom svete, vrátane niektorých z najväčších zhromaždení v histórii ľudstva na Svetových dňoch mládeže. Ukázal, ako nás Eucharistia spája do jednoty a môže zmeniť spoločnosť, ako sa to stalo počas jeho omší v komunistickom Poľsku. Tieto omše prebudili svedomie jeho krajanov a ukázali všetkým, že Eucharistia by mala byť stredobodom našej práce za spravodlivosť a obnovu civilizácie. Okrem toho tiež rád navštevoval Najsvätejšiu sviatosť. Bez ohľadu na to, aký bol zaneprázdnený, aj počas pápežských ciest si vždy našiel čas na návštevu Krista.
ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2023/08/ako-najsvatejsia-eucharistia-formovala.html
