ROZHOVOR LGBT aktivisti zvolili salámovú taktiku, ktorá ukázala, že inštitút registrovaného partnerstva by sme zavádzať nemali. Keď je mesiac LGBT hrdosti v USA, tak každý bankový úradník musí mať na stole dúhovú vlajku a mnohí sa proti tomu boja ozvať. Západ prepadla momentálna vlna neo-jakobínizmu, pri ktorej zatiaľ negilotínujú ľudí, ale sochy. Aj to pre Denník Slovensko povedal česko-slovenský konzervatívec Roman Joch, ktorý od júla 2020 pôsobí ako riaditeľ Inštitútu pre výskum práce a rodiny pod slovenským ministerstvom práce a sociálnych vecí.

Riaditeľom Inštitútu pre výskum práce a rodiny ste viac ako mesiac. Pri vašom mene zazneli hlasy, že ste súčasťou akejsi konzervatívnej revolúcie, ktorú má predstavovať táto vláda. Na inštitút, ktorý spadá pod ministerstvo práce, ste tiež prišli po tom, ako rezort opustila aktivista za LGBT agendu Oľga Pietruchová. Ako sa cítite po mesiaci na tejto pozícii?

No, pravdou je, že demokratické voľby majú svoje dôsledky. Nastávajú určité zmeny. Ako ohľadom politiky, tak aj personálne. Pravdou taktiež je, že niektorí ministri vlády sú konzervatívnejší, než sme mohli čakať od vlády strany Smer-SD. Ja sa stále do značnej miery zoznamujem s pôsobením Inštitútu pre výskum práce a rodiny, ale myslím si, že situácia je už pokojnejšia. Ja aj minister sme opakovali, že nazývať to konzervatívnou revolúciou je, najmä v prípade tohto inštitútu, neadekvátne, pretože nám ide o rozšírenie diskusie. 

Budeme organizovať konferencie a vydávať bulletin. Už sme začali. Prvé číslo je augustové. Vydávať budeme komentáre a analýzy z rôznych názorových pozícií v rámci demokratického spektra. To preto, aby mohla prebiehať diskusia. Rôzni autori môžu na seba aj reagovať. Je žiadúce, aby nereagovali iba na konferenciách a seminároch, ale aby polemika pokračovala aj v bulletine.

Dohodli sme sa, že každý poslanec by mal dostať jeden výtlačok, aby si to aspoň pozreli. Či už budú súhlasiť alebo nie. To je ich rozhodnutie. A myslím si, že aj kolegovia v inštitúte túto víziu nepovažujú za hroznú a ani za nejakú dramaticky konzervatívne revolučnú. Nejde o to potlačiť nejaké názory, ale rozšíriť diskusiu o tie názory, ktoré zatiaľ nezaznievali tak výrazne.

Štátne zdroje sú obmedzené a pracujete s tým, čo máte. Povedali ste, že väčšina ľudí sa tu predtým venovala rodovej rovnosti, takže čo to znamená pre personálnu stránku? Vymenili ste tu niekoho?

Zatiaľ nie. Problém je ten, že program rodovej rovnosti je program, ktorý nie je samotný výskumný program v rámci tohto inštitútu. Je to projekt prevencie a eliminácie rodovej diskriminácie, ktorý je financovaný najmä z európskych zdrojov. Beží už od roku 2018 a ešte bude bežať niekoľko mesiacov. Tento program má nastavené určité podmienky.

Ja by som si, samozrejme, prial, aby lektori a spolupracovníci boli názorovo pluralitnejší, ale uvidíme, do akej miery to bude možné. Samozrejme, sú tam kritériá, ktoré sa nedajú meniť, ako skúsenosti, prax atď. V rámci tohto inštitútu samotného by som ale nepovedal, že sa výskumná časť venuje iba rodovej rovnosti. Tých výskumníkov je ale oveľa menej, ako je rôznych lektorov a zamestnancov programu prevencie a eliminácie rodovej diskriminácie. 

Takže k čistkám dochádzať nebude…

Nie je to vôbec plánované.

A čo posilnenie rozmeru rómskej problematiky? Už ste na to našli nejakých ľudí alebo ste rozdelili túto prácu ďalším kolegom?

Máme jedného odborníka na rómsku problematiku.

Je to podľa vás dostatočné?

Vzhľadom k tomu, že existuje európsky program, ktorý sa venuje genderovej rovnosti, tak mi to príde nevyvážené. Jeden výskumný pracovník sa venuje rómskej problematike a expertov na genderovú rovnosť máme desiatky. Ale ako hovorím, to je projekt, ktorý je európsky. To znamená, že bol nejakým spôsobom nastavený, beží a je veľmi malá šanca niečo nejakým spôsobom meniť, čo sa týka priorít.

Ako to bude vyzerať v bulletine? Objavia sa tam vždy nejaké dva názory v rámci diskusie?

Aj tak to môže byť. Tento prvý je analýzou politiky pomoci deťom a rodinám v rôznych krajinách Európskej únie. Je tam na záver pár doporučení od pána docenta Rastislava Bednárika. Je to o tom, o čom si on myslí, že môže pomôcť rodinám a deťom. Ale je to viac analýza stavu, než odporúčanie konkrétnych politík. Sú tam asi štyri odporúčania.

Demografická situácia na Slovensku je alarmujúca. Akým spôsobom ju navrhujete riešiť? Odkiaľ treba brať inšpiráciu?

Uvádzajú sa príklady rôznych krajín. Vo Francúzsku bola pred niekoľkými rokmi veľmi dobrá demografická situácia, pôrodnosť bola vyššia než priemer v EÚ. Niečo podobné vo Švédsku. A maďarská vláda dnes tvrdí, že jej rodinná politika je veľmi úspešná a že stúpa počet sobášov a že aj mladí ľudia sú ochotní mať viac detí, vďaka štedrej prorodinnej politike maďarskej vlády. Uvidíme, či je to iba tvrdenie alebo či je to aj pravda. Pozveme si expertov na analýzu situácie. Pokiaľ ide o Francúzsko a Švédsko, ja som nevidel vierohodné štatistiky, ktoré by povedali, či ide o vyššiu pôrodnosť primárne imigrantských komunít, alebo či sa to týka spoločnosti ako celku.

Francúzska spoločnosť je asi najviac imigrantská a má najväčší počet francúzskych občanov narodených v zahraničí. Ide o viac ako 10 % obyvateľstva. Migrantské komunity v oboch krajinách sú na európske pomery nadpriemerné.

Chcete tým povedať, že pokiaľ by jediným dôsledkom týchto politík bolo, že by rástla pôrodnosť len komunít imigrantov, tak by to bol problém?

Áno, to by bol problém, pretože my chceme, aby rástla domáca populácia. Teda aby páry, ktoré chcú mať viac detí, mali materiálne podmienky na to, aby sa pre dieťa mohli rozhodnúť.

Diverzita sama o sebe teda nie je hodnotou.

Nielenže nie je hodnotou, ale nezodpovedá to ani politickému konsenzu obyvateľov V4. Druhá vec je tá, že my nie sme cieľovými destináciami imigrantov do Európy. Tí preferujú iné krajiny. Predovšetkým Nemecko, ako sme videli pred 5 rokmi, potom Švédsko, ale aj krajiny v západnej Európe, kde už sú imigrantské komunity. To znamená, že majú dojem, že by tam boli v priateľskejšom prostredí ako niekde, kde nikoho nepoznajú. 

Pred pár rokmi som bol v Londýne, krátko po imigrantskej kríze na jeseň 2016. Bola tam jedna pani, poslankyňa z Lotyšska, ktorá hovorila, že istej rodine zo Sýrie poskytli krásny domček a oni povedali: “To je síce pekné, ale my tu nechceme žiť. Aj tak časom odídeme do Nemecka.”  

Vráťme sa k Maďarsku, pretože Budapešť sa svojou prorodinnou politikou chváli. Aj na maďarských vládnych weboch majú tieto politiky preložené do angličtiny, pričom aj na rôznych národno-konzervatívnych portáloch je maďarská rodinná politika dávaná za vzor. Predovšetkým ide o ich politiku bezúročných pôžičiek, ktoré sa odpúšťajú pri troch deťoch. Intuitívne to znie tak, že to musí fungovať.

Môže to fungovať. Skutočne je dobre sa pozrieť na čísla, či je chvála maďarskej vlády zaslúžená. Na prvé počutie ale nemám dôvod im neveriť. Niekoľkokrát som zažil vystúpenie ich ministerky Kataliny Novák. Bolo to veľmi impresívne. Pri jej úvahách som nenašiel žiadnu zrejmú chybu. Takže verím tomu, že štátna politika môže pomôcť váhajúcim ľuďom mať povedzme ešte jedno dieťa k tomu počtu, ktorý majú.

Pokiaľ sa to potvrdí, odporučíte to vláde?

Myslím si, že áno. Teraz je otázka, akým spôsobom postupovať. Moje najväčšie preferencie sú k daňovým bonusom. To znamená, že štát bude ľuďom menej brať z toho, čo si sami zarobia. Druhá politika sú priame dávky. To je cesta poľská. Štát každej rodine, každý mesiac na deti vypláca nemalé čiastky. Niekto to môže nazvať dávkou, niekto povie, že to je vlastne jedno, či tie peniaze zoberieme na daniach a potom ich vrátime, alebo či to vnímame iba ako dávku. Ale psychologicky si myslím, že ten rozdiel je. Ak rodiny dostávajú viac peňazí od štátu, tak sa stávajú závislejšími, zatiaľčo ak štát menej berie z toho, čo rodičia zarobia, tak ľudia sú nezávislí na štátnej pomoci. V princípe môže fungovať oboje. 

Iný prípad je z Francúzska. Touto cestou chce ísť česká ministerka. Je to investovanie peňazí do mikrojaslí. Čiže firmy dostanú daňovú motiváciu nad určitý počet zamestnancov. V jednej miestnosti budú mikrojasle, kde žena alebo aj muž ráno dá malé dieťa, ktoré cez deň môže navštíviť niekoľkokrát a po skončení pracovnej doby si ho zase vezme domov. Takže nestratí ten kontakt. Aj toto môže za určitých okolností fungovať, ale mne na tom vadí to, že štát núti rodičov k jednej konkrétnej politike, ako sa starať o deti. 

Zdá sa mi, že oveľa lepšie je dať peniaze priamo rodičom, aby sa rozhodli, či si zaplatia slečnu alebo staršiu pani ako opatrovateľku, alebo si zaplatia poplatok vo firme, kde môžu dať dieťa do mikrojaslí, alebo bude matka s dieťaťom až tri roky, čerpať peniaze a starať sa o dieťa, tak ako to doteraz umožňuje slovenské aj české právo. To znamená, že jej historicky neplatená práca by bola štátom uznaná.

Toto je tak potrebná vec, investovať do detí. A nielen do ich materiálneho pohodlia, ale aj do ich psychického zdravia. Konsenzus pediatrov a detských psychológov na Slovensku aj v Česku je, že čím dlhší je dôverný kontakt matky a malého dieťaťa, tým je to pre dieťa lepšie. Ak je toto konsenzus našej lekárskej vedy, a v prípade Česka a Slovenska to je, tak pre štát môže byť prioritou investovať práve do budúcich generácií, do zdravého psychologického vývoja tých najmenších a najzraniteľnejších. Radšej dať peniaze rodičom, ako si vybrať jeden model starostlivosti.

Keď sa dajú peniaze rodičom, nemáme záruku, že ich využijú na výchovu dieťaťa. Či už to budú daňové bonusy alebo priame dávky. Ak by ale išlo o príspevok na bývanie, je samozrejmé, že sa komfort dieťaťa zvýši. Nie je toto výhoda oproti iným postupom? Nehovoriac o zvýšení HDP, keďže to podporí výstavbu? 

Tento argument je dosť silný, áno. Bytová politika veľmi pomáha.

Je tu veľký strach liberálneho spektra z vašej nominácie a vašich názorov. Ja mám ale dojem, že ste nedávnymi rozhovormi trošku upokojili slovenské liberálne mediálne spektrum, no naopak, trošku ste rozrušili konzervatívcov. Napríklad vaším vyjadrením o potratoch, že nie je potrebné túto legislatívu meniť, pretože voliči to nechcú. Čo ale poviete na prirovnanie s genocídou? Pokiaľ by sme pred 20 rokmi vyvážali do Poľska 20-tisíc Židov a teraz už len 4-tisíc, stále by predsa šlo o amorálnu politiku, ktorú by bolo treba zrušiť. 

Áno. Ja osobne som pro-life a veľmi silne pro-life. Som veľmi ostro proti potratom. Zistil som, že v demokratických krajinách, schopnosť – moja alebo aj ostatných priateľov z pro-life hnutia – presvedčiť ľudí o jednom stanovisku, ktoré mi príde z hľadiska ľudských práv jednoznačne správne, je veľmi obmedzená. Máme tú možnosť do určitej miery. V tejto situácii človek hodnotí, ktorý zásah viac prakticky pomôže a ktorý spôsobí iba rozruch a prakticky sa nič nezmení.

Keby potratovosť stúpla, bolo by to alarmujúce a bol by dôvod pre zmenu vládnej politiky. Ak klesá, tak môžeme považovať za veľmi zlé, že potraty vôbec sú. Ale z hľadiska trendov je to skôr pozitívny ako negatívny trend. Z tých návrhov zákonov, ktoré sú v NR SR, mi ten najpraktickejší príde zákon pani Záborskej.

Politika je umenie možného. Nie je pre konzervatívca vhodné držať sa toho aspoň ako neoblomnej pozície? Nedá sa to aspoň tak povedať, že „áno, som za zákaz, ale viem, že teraz je to nepriechodné“?

Áno, tak sa to má povedať. Ak berieme ľudské práva vážne, tak sme veľkí pokrytci, keď si myslíme, že potrat je úplne normálnou vecou, dokonca podľa niektorých základným ľudským právom. Potrat predstavuje úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti. Môžeme ho tolerovať maximálne ako nejakú spoločenskú patológiu, ktorú si vyvzdorovala väčšina. Ale nikdy nesmieme pripustiť argumentáciu, že ide o základné ľudské právo. To nie je základné ľudské právo. 

A príklad s genocídou Židov, alebo akoukoľvek genocídou, je samozrejme veľmi drastický. Povedal by som ešte inú analógiu z amerických dejín. Teraz sa o tom tiež veľa hovorí.

Otrokárstvo…

Áno. Nie je nikdy možné z morálnej filozofie pristúpiť na myšlienku, že existuje právo vlastniť inú ľudskú bytosť ako otroka. Teraz máme tento fakt. My sme ho zdedili, nevymysleli sme ho, nezaviedli. A čo s tým robiť? Úplne najhoršie je otrokárstvo rozširovať. Je nutné čeliť dovážaniu otrokov, atď. Ak existuje v spoločnosti konsenzus, že je to zdedená patológia, ktorej sa musíme evolučnou cestou zbaviť, tak postupne štáty, kde je málo otrokov, otroctvo zakážu úplne. Nebude tam veľký politický odpor. Štátom, kde je veľa otrokov, dajú, bohužiaľ, iba motiváciu, aby ľudia dali svojim otrokom slobodu.

Myslím si, že toto je dobrý trend. Málokedy nastala v dejinách situácia, kedy by sa podarilo jedným zákonom eliminovať celú tému otrokov. Prvý krok bol zákaz dovozu nových otrokov z Afriky. Až potom zakázali otroctvo všade.

To by som prirovnal k potratovej politike. Áno, som rád, že sú ľudia, ktorí hovoria: “Ľudia, pozrite sa pravde do očí. Toto je z hľadiska ľudských práv jeden z najväčších problémov našej spoločnosti. To, že z dôvodu nepohodlnosti tých malých ľudských bytostí dopúšťame ukončenie ich života, zabitie.”

Takže v podstate hovoríte o pravicovom posúvaní Overtonovho okna. Hovoríte, že inkrementálnou cestou treba dosahovať aj legislatívne obmedzovanie potratov?

Áno. Neviem, či tie slovenské voľby, boli jasným prejavom odhodlanej menšiny posunúť nejakým spôsobom k ochrane ľudského života potratovú legislatívu. Neviem. Ale výsledok volieb je určite legitímny a v NR SR je zrazu z rôznych dôvodov väčšie zastúpenie ľudí, o ktorých by sme mohli povedať, že sú buď konzervatívnejší, alebo viac vnímajú dôležitosť ochrany ľudského života. To je dôsledok volieb.

V Poľsku, kde výsledok volieb bol ešte silnejší pre konzervatívnu stranu, k tomu veľmi ani nedošlo. Bol pokus ešte to sprísniť. Takže hovorím si, že keď v Poľsku, kde je tradičný pohľad na posvätnosť nevinného ľudského života malých detí silnejší ako v iných krajinách Európy, keď ani tam ten pokus obmedziť potraty neprešiel…

V Poľsku už ochranu života ale takmer nie je kam posúvať.

Vždy sa je kam posúvať. Sú ľudia, ktorí by povedali, že sú tri podmienky, kedy je potrat prípustný. Potrat pri ohrození života matky, napríklad začínajúca rakovina, incest a znásilnenie. Ohrozenie života matky je dosť silný argument. Povoliť potrat ako menšie zlo, nie ako niečo po čom by sme túžili, ale ako zákrok, ktorý sa stane, pretože liečime niečo iné. To sa mi zdá byť najmenej kontroverzné.

Potom sú tu prípady incestu a znásilnenia. Je psychologicky ťažké od ženy požadovať, že nesmie za žiadnych okolností podstúpiť potrat, ak bola znásilnená a dieťa jej pripomína násilníka. Môže sa stať, že materská láska bude silnejšia, že si povie, že to dieťa za to nemôže. Heroické od takej ženy je dieťa donosiť a dať na adopciu. To je heroicky správny postoj. Pri inceste záleží od okolností. Aký to bol incest? Bolo to aj znásilnenie? Bolo to malé dievča?

Vždy môžeme rozmýšľať o tom, ako ešte posilniť povedomie o posvätnosti ľudského života. Sem patria aj symbolické kroky ako je napríklad pohreb. To znamená, že deti nepovažujeme za biologický materiál, ako je vyoperovaný appendix, ale ukážeme, že toto bola ľudská bytosť. Došlo k tomu, tak aspoň majme dôstojnú ceremóniu, ktorá je odlišná než odstraňovanie appendixu.

Z vašich vyjadrení tiež vyplynulo, že ste sa zmierili s inštitúciou registrovaného partnerstva pre homosexuálov. Že si viete predstaviť aj rôzne ďalšie spolužitia, s tým že by do toho nemal štát zasahovať. Posunuli ste sa v tejto otázke takpovediac doľava alebo liberálne za posledných 10 rokov?

Nie, myslím si, že vôbec nie. Registrované partnerstvá navrhli v Česku niekoľkokrát. Úspešne to spravila vláda socialistická v roku 2006. Vtedy som bol proti, pretože som tento inštitút nepovažoval za dôležitý. Uznávam liberálny argument, že dospelým ľuďom, ktorí chcú mať nejakú formu spolunažívania, to štát nemá zakazovať. Som proti tomu, aby homosexuálne vzťahy boli trestné, ako boli ešte v 50. a 60. rokoch.

Niečo iné je tolerovať a niečo iné je vynútiť si od štátu, že my sa máme radi, a preto chceme od vás razítko “dobre”. To sa samozrejme teraz používa v Česku pre zavedenie takzvaného manželstva osôb rovnakého pohlavia. Nie je to pritom žiadne manželstvo, keďže rovnakopohlavné manželstvo nedáva zmysel. Ale ten argument, že chceme mať právo po sebe dediť, navštevovať sa v nemocnici, nahliadnuť do zdravotnej karty – samozrejme, to sa dá urobiť v občianskom zákonníku. Nie je nutné redefinovať manželstvo a ani nebolo nutné zaviesť inštitút registrovaného partnerstva. Navyše, v Česku sa stalo to, že aktivisti v roku 2006 hovorili: “Toto je to, čo my chceme. Toto je všetko, čo chceme, žiadne manželstvo. To nie je manželstvo. To si ani nemôžete o nás myslieť. Sme vzťah osôb rovnakého pohlavia.”

Niektorí si možno mysleli, že toto je všetko, čo chcú. Ale ja si myslím, že vedeli, že to tak nebude, že to je salámová taktika. Najprv niečo a potom budeme chcieť viac a viac a viac. A keď nám nebudete chcieť dať viac, tak vás obviníme, že ste proti ľudským právam. Preto si tiež myslím, že keď máme túto skúsenosť, že to bola iba taktika, že to nebolo v dobrej viere, tak by sme nemali zavádzať, tam kde nie je, ani inštitút registrovaného partnerstva.

Teda vidíme, že varovania konzervatívcov spred 10 a viac rokov o tom, že prídu ďalšie požiadavky, sa napĺňajú. Dnes tu máme deti, ktoré prechádzajú hormonálnou terapiou skôr, ako prejdú pubertou. Sú aj medializované prípady, kedy sa deti rozhodli pre zmenu pohlavia a ich rodičom bol s nimi znemožnený styk. Jeden z aktuálnych vyhrotených prípadov kultúrnej vojny je, že švédska ministerka pre rodovú rovnosť Åsa Lindhagenová chce presadiť, aby museli kňazi, rabíni či imámovia sobášiť homosexuálov. Nemali by sme u nás preto „konzervativizmus“ z právneho hľadiska zabetónovať?

Prvá je otázka tzv. transgenderu alebo transrodových osôb a tá druhá náboženskej slobody. Neviem, aká je tá situácia v každej európskej krajine, ale vo Veľkej Británii je absolútne katastrofálna. Zdravotnícky systém presne toto vyžaduje, rodičia sa to ani nemusia dozvedieť. Dospievajúci tam často podľahli nejakej móde, môžu mať aj rodovú dysfóriu ohľadom toho, akého sú vlastne pohlavia, ale časom dospejú. Ale keď sa to stane, nemožno to nazvať inak ako mrzačenie alebo novodobá forma mučenia.

Najprv dostanú blokátory puberty, aby nedospievali normálne a potom, keď sú takto akože bezpohlavní, tak ich ešte chirurgicky zmrzačia. Potom dospejú, a zistia, že to bola hrozná chyba a chcú sa vrátiť späť. Boli napr. také prípady, že dievča ktorá spravila práve toto, sa chcela vrátiť späť, bola operáciou zničená, a tak spáchala samovraždu. A toto lekári podporujú, lekári, ktorí prisahali Hippokratovu prísahu. A ten tlak je veľký.

Jednak je to výnosný biznis, jednak sa boja toho, že budú označení za tmárov. Takže toto je transgender.

Obrovská časť týchto ľudí, v USA napr. 40 až 50 percent, sa pokúsi o samovraždu. A tieto trendy sa veľmi nemenia ani po chirurgickej zmene pohlavia.

Oni potrebujú psychologickú pomoc a nie zmrzačenie. Tu sa dostávame k tomu, aký je ten koncept genderu nebezpečný, pretože to je ideologická konštrukcia. Pohlavie je prirodzené, mužské a ženské, XX a XY. Ale koncept genderu je čistá ideológia, preto ani nemám rád, keď sa to prekladá ako rod do slovenčiny, potom to znie nevinne.

Preto ten prvý defenzívny krok, to zabetónovanie, je odmietnuť Istanbulský dohovor. A to sa stalo. V Čechách zatiaľ nie, ale zrejme sa tak čoskoro stane. Keď je nejaký medzinárodný dokument proti prevencii či eliminácii násilia na ženách, tak každý normálny človek je za. Ale keď si prečítali rôzni právnici, nielen konzervatívni, čo je obsahom dokumentu, tak si uvedomili, že ide o útok na právny poriadok. Myslím si preto, že za to nebudú ani českí poslanci, ani premiér.

Náboženská sloboda je druhá vec. Na stole sú otázky, ako posilniť túto slobodu, tak aj slobodu prejavu. A ochrana slobody prejavu je v EÚ našťastie zatiaľ dosť vysoká. ESĽP vyhlásil, že aj „nepríjemné“ prejavy majú ochranu, zatiaľ.

Je nutné upozorniť aj na to, že kto je tu netolerantný. Ako môže ministerka nejakej vlády požadovať, aby si cirkvi a náboženské organizácie vo svojich vlastných ceremoniáloch nemohli určiť pravidlá.

Vyhlásenie tejto ministerky prišlo krátko po poľských voľbách. Prezident Andrzej Duda pritom počas kampane vyhlásil, že LGBT ideológia je nebezpečnejšia pre Poľsko ako komunizmus. V niektorých ohľadoch to naozaj vyzerá tak, že takéto obmedzovanie náboženskej slobody by si nedovolili ani tí komunisti, ktorých Poliaci zažili po 2. svetovej vojne.

Áno, je pravda, niektorí komunisti vás rovno zabili. Nemali tendenciu meniť muža na ženu. Ale boli rôzni. Tí prví leninisti boli silno proti rodine, Stalin si však neskôr uvedomil, že pre zdravú spoločnosť, je dobré mať rodinu. Na základe uvedomenia si, že pre každú spoločnosť, aj tú komunistickú, je veľmi dobrá stabilná rodina, tak aj jeho politika bola v istom zmysle prorodinná. V tých našich krajinách strednej Európy to bolo ešte silnejšie.

Hovorili ste o slobode prejavu aj vierovyznania. Nazývate sa konzervatívcom aj libertariánom, ale otázka je, či najväčšia hrozba pre rodinu neprichádza práve od súkromných korporácií. Veľké firmy, na Západe skoro všetky, často podporujú všetky agendy, proti ktorým stoja konzervatívci.

Som viacej konzervatívcom ako libertariánom, aj keď aj to slovo znamená viacero vecí. Moja predstava štátu je skôr obmedzenejšia než rozsiahlejšia. Ale je pravda, že vedenie korporácií ovládlo presvedčenie, že ak by zastávali konzervatívne kauzy, aktivisti z druhej strany im urobia taký bordel, že im to spraví zlú reklamu. Je to zbabelosť a tá je spôsobená tým, že aktivisti z druhej strany vždy používali, alebo skoro vždy, oveľa drsnejšie prostriedky zastrašovania a nátlaku než konzervatívci.

Konzervatívci sú slušní, majú dekórum, úctu k názorom, konvencie, morálku. Takže nebudú robiť bordel. Keď sa im niečo nepáči, tak sa budú sťažovať, alebo tam jednoducho neprídu. A títo manažéri si jednoducho vyhodnotili, že pre ich PR je jednoduchšie, aby preventívne zastávali všetky progresívne kauzy. A niektorí z nich, toto je veľký problém napríklad v Sillicon Valley, sú ekonomicky liberálni, ale oni samotní sú tiež extrémne liberálni v morálnych a kultúrnych otázkach.

Tu je už nebezpečné spojenie veľkého kapitálu a kultúrneho, morálneho ultraliberalizmu. V tomto probléme to nie je štát, ale je fakt, že žijeme v ideologickej dobe a kultúrna vojna je fakt. A my sme ju nezačali. My sa iba bránime a to v mnohých krajinách západnej Európy nie je úspešné.

Ale niektoré spoločnosti, napr. banky, technologické firmy či reťazce aj tu na Slovensku, sa k tejto téme stavajú až proaktívne.

Napríklad v USA, keď je mesiac LGBT hrdosti, tak každý bankový úradník, aj ten najmenší, musí mať na stole malú dúhovú vlajku. Mnohí majú výhrady svedomia, no mnohí sa aj boja proti tomu ozvať sa. Druhej strane sa podarilo zastrašiť ľudí, aby tú svoju vnútornú slobodomyselnosť potlačili, boli komfortní a išli s davom. Pravdou je, že boli rôzne ideologické doby, nielen komunizmus či nacizmus, ale aj ideológie, ktoré boli miernejšie a vyvolávali takúto konformitu. Môžeme začať pri francúzskej revolúcii, ani nie pri tých jakobínoch, ale aj pri umiernenejších prúdoch. Vyvolali tlak spoločenskej komfornity, na základe ktorého sa ľudia báli povedať svoj názor.

Ideologicky ste považovaný za konzervatívca anglosaského typu a za jedného z najviac proamerických intelektuálov. Ako sa dnes pozeráte na USA, kde vidíme rasové pnutia, ničenie sôch významných štátnikov, rabovanie a vypaľovanie obchodov?

Vždy som si myslel, že USA je pre nás ako spojenecká krajina veľmi dôležitý spojenec. A to aj za tých prezidentov, ktorí si myslím, že mali veľmi zlú politiku, napríklad Barack Obama. Ale napriek tomu, ako spojenecká krajina, je dôležitá a to si myslím doteraz.

Ale k tej spoločnosti. Ja to vnímam tak, že anglosaské krajiny, v prvom rade USA, ale aj Británia či európsky kontinent, prepadla momentálna vlna neo-jakobínizmu. To sú jakobíni, neojakobíni. Zatiaľ negilotínujú ľudí, ale sochy. A je to moralistické hnutie. Nemôžeme povedať, že liberálna ľavica je relativistická. Bola, ale už nie je. Ale od roku 2000, resp. od 2010, ale najstrašnejšie od 2020 vidíme u nej neopuritánsky moralizmus, ktorý je schopný človeka z minulosti totálne zavrhnúť na základe dnešných štandardov. Napríklad za niečo, čo nebolo nikdy dobré, ako napr. otrokárstvo, ale ten človek často nebol nejakým aktívnym obhajcom otrokárstva. Ten, kto zavádza otroctvo tam, kde nie je, je zlý človek. Ale keď to ľudia zdedili a mnohí spravili tú heroickú vec, že za cenu svojej materiálnej straty dali otrokom slobodu, tak toto im vyčítať mi príde ako totálne nepochopenie ľudskej prirodzenosti. Preto sa teraz stavať do pozície moralistov, že ľudská spravodlivosť začína v roku 2020, ak si toto niekto myslí, tak je buď fanatik alebo hlúpy. V každom prípade je nebezpečný človek.

A preto je nutné sa tomu postaviť, voličsky či argumentačne. Takéto ničenie je snaha zničiť históriu a hrdosť vlastnej krajiny a myslieť si, že spravodlivosť začína až nami. Bude to znamenať, že americká spoločnosť sa bude viac diverzifikovať, ale v tom zmysle, že priekopa medzi tábormi sa bude rozširovať. V 50., 60. rokoch nebol problém, ak by si demokrat vzal republikánku alebo opačne. Dnes to problém je.

Časom to môže znamenať, že sa bude priekopa rozširovať aj geograficky. Voľby prezidentské budú brané viac ako boj o život a nikde nie je napísané, že na sever od Rio Grande majú byť len dve krajiny, USA a Kanada. Jedného dňa, ak tá polarizácia bude pokračovať, je tu možnosť aj politického rozdelenia USA na dva či viac štátov.

— Peter Števkov

Prevzaté z: https://dennikslovensko.sk/53614/roman-joch-transrodovi-ludia-potrebuju-psychologicku-pomoc-a-nie-zmrzacenie/?fbclid=IwAR28KmkOBvIyyyMUXxQF2jP1R4ZDUhQ5-nIVHahHFtSbuOOE2sHuuNlJFz0