„Ako budete merať druhým,“ hovorí Ježiš, „tak sa nameria aj vám. Čo by ste si želali, aby pre vás urobili, keby ste boli v očistci? Iste by ste nechceli, aby sa na vás zabudlo ,aby ste už nemali účasť na modlitbách veriacich. Aby ste unikli takej veľkej biede, ktorá je často dôsledkom Božej spravodlivosti pre tých, ktorí počas života nedali milodar pre zosnulých, buďte dnes veľmi úprimní vo svojich prosbách za tie úbohé duše, ktoré tu na zemi už nemajú nikoho,kto by sa za ne  modlil. Povinnosť pomáhať úbohým trpiacim v očistci našimi modlitbami je veľkým a svätým skutkom lásky, ktorý je veľmi drahý Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu, ale ktorý je pre mnohých úplne bez povšimnutia, a len veľmi málo ľudí ho vykonáva tak vážne, neúnavne s vytrvalosťou, ktorú si tak zaslúžia. Je tu niekto z nás, kto by pri vykonávaní akejkoľvek práce alebo zábavy mohol vidieť svojho priateľa v hroznej agónii, z ktorej by sme ho pri malom oneskorení, troche problémov navyše mohli oslobodiť alebo aspoň utíšiť a skrátiť jeho muky, a predsa by prešiel bez toho, aby sa otočil, bez toho, aby prehovoril súcitné slovo? Nie jeden z nás, určite. Napriek tomu, každý deň a každú hodinu, keď odovzdávame svoje povinnosti a potešenie, nás zo širokých oceánov nepredstaviteľného a nehynúceho ohňa volá nespočetné množstvo našich blížnych a zdá sa, že rosa lásky v našich srdciach vyschla a nemáme im čo dať. Denne a každú hodinu k nám naťahujú svoje spútané ruky a modlia sa aspoň o jeden dotyk prostredníctvom zhovievavej modlitby, aby odľahčili váhu ich vín a aspoň trochu povolil spútanie reťazí, ktoré ich zaväzujú. No mnohí zamkneme bohatý poklad pred ich prosebnými očami a odvrátime sa od nich! Odvraciame sa, pretože nemôžeme ušetriť čas na naše zábavy, naše šaty, od tisíc a jednej vecí, ktoré tvoria záležitosť nášho života. Denne a každú hodinu prosia nás, ktorí si myslíme, že milujeme Ježiša, aby sme sa zamysleli nad tým, ako ho oni videli a vedeli, aký je, zatiaľ čo my len hádame, prosiac nás, aby sme použili svoju moc na skrátenie času ich vyhnanstva, aby sme ich zbavili ich najsilnejšej bolesti – odlúčenia od Neho. Videli Ho a ich duše sa za Ním napínajú a ich srdcia po Ňom žíznia s napätím a smädom, aký by mohla zniesť a žiť len nesmrteľnosť. Stojíme bokom, nepočúvame a naša vzácna sila je stratená, klamstvá sú úplne zbytočné; a sme za to Srdcu Ježišovmu milší? Och! Sme hluchí, že ich hlasy sú nezodpovedané? Sú naše srdcia premenené na kameň, že ľudské duše môžu k nám tak márne plakať ? Počuli sme ich plač, och! tak často: „Zľutujte sa nad nami! Zľutujte sa nad nami, aspoň vy, naši priatelia!“ Prechádzajúc tichým cintorínom v kľude letného večera, počuli sme to. Vznášalo sa na slabom dychu letného vzduchu, zakráda sa nad pokojnými zelenými kopcami; v ľahkom šuchote ovisnutých stromov; v tlmenom šumení malého potôčika, šmýkajúceho sa medzi hrobmi. Triaslo sa to nad celou scénou. Ó, jemná, svätá odovzdanosť, dokonalá pokora toho výkriku: „Zľutuj sa!“ Počuli sme, ako stúpa nad odmeraným pádom krokov, nad tlmeným kotúľaním kolies pohrebného koča, nad vznešenou pompéznosťou každého dobre vybaveného pohrebu. „Zľutuj sa! toto nie je to, čo chceme; prečo sa staráte o všetku tú pompéznosť a parádu? Tu to nemá žiadnu hodnotu. Ó, nevysloviteľná hodnota jedného ‚Ježišu môj, milosrdenstvo!‘ Neoceniteľná hodnota jedného vrúcneho ‚Zdravas Mária!‘ A ty takto strácaš čas. Nemáš lásku ani úctu k našej pamiatke?“ Počuli sme tento výkrik, silný a dychtivý, prichádzajúci cez uličky tichej kaplnky, keď sme kľačali v modlitbe: „Zmiluj sa nad nami! Modlí sa za nás tam, pri Majstrových nohách. Si šťastný, cítiš Ho tak blízko, takmer počuješ Jeho hlas v tichom, svätom tichu. No my sme pripútaní v ukrutných mukách; naťahujeme k Nemu ruky, napíname za Ním oči, ale nevidíme Ho, necítime Ho blízko. Cítite svoju dušu naplnenú jemnými, svätými myšlienkami a pocitom hlbokého pokoja; no my sme obklopení vlniacimi sa vlnami tekutého ohňa a niet pre nás pokoja, okrem toho, že trpíme pre Jeho lásku. Zmiluj sa nad nami! Snažíte sa k Nemu priblížiť; stále sa snažíte myslieť na to, aké to bude byť uvoľnený zo zeme a odletieť k Nemu, tvojmu Pánovi, tvojmu Milovanému, tvojmu jedinému odpočinku. Ale nemôžete; vízia Jeho tváre odpláva práve vtedy, keď si myslíte, že ju takmer vidíte a zanechá vašu dušu opäť temnú. Teraz viac ako kedykoľvek predtým maj zľutovanie; lebo sme Ho videli. Vedeli sme, čo je to byť uvoľnený a vrhnúť sa k Nemu, priťahovaný magnetizmom, ktorý vám na Zemi nie je známy. Videli sme Jeho tvár, tú krásnu tvár, ktorá vždy stúpa v tvojej duši; ale je to také nezreteľné, že si to neviete ani predstaviť. Nepocítili ste jeho intenzívnu a ohromujúcu lásku, ktorá nás naučila letieť s radosťou práve do týchto plameňov, v ktorých teraz chradneme, v nádeji, že sa staneme o niečo menej nehodnými Jeho lásky. Neviete si predstaviť túžbu byť opäť s Ním, ktorá robí každú chvíľu únavnou. Neviete o tom, inak by ste boli takí zanietení pre každú malú modlitbu, ktorá nám vyhrá sto alebo viac tých vlečúcich sa storočí, ktoré nazývate dňami. Ó, zľutuj sa nad nami – hovor to za nás! Je to viac než len dielo lásky a najdokonalejšie zo všetkých diel bratskej lásky. Je to aj práca vo vlastnom záujme. Vráťme sa k môjmu prvému príkladu – človeku, ktorý odovzdáva prácu, povinnosti alebo potešenia a odmieta sa zastaviť, aby pomohol trpiacemu spolutvorovi. Predpokladajme, že prepustením tohto trpiaceho by ho mohol vrátiť na vysoký a dôverný post na dvore nejakého mocného panovníka, kde by použil svoju maximálnu moc v prospech svojho dobrodinca, všetka jeho energia by sa zrýchlila a utvrdila v sile najhlbšej vďaky za vykonanú službu. Nepovažoval by ťa za blázna, ktorý prešiel ďalej a obrátil sa, aby mu nepomohol a nechal tú zlatú príležitosť navždy odísť? Je to len ďalší príklad ľahostajnosti, ktorú prejavujeme k nebeským veciam, zatiaľ čo sa horlivo usilujeme o veci zeme. Mysli na vďačnosť toho slávneho ducha, stúpajúceho z očistca, žiariaceho a dokonalého, na dlh, ktorý mal voči spravodlivému a nekonečne milujúcemu Tvorcovi. Je splatený do posledného haliera. Ako bol zaplatený? Tvojou zhovievavosťou, že si celú svoju dušu vrhol do víťazstva za to; nevysvetliteľnými zásluhami tej svätej obete ponúknutej na zmytie škvŕn, ktoré ešte kazili nádhernú krásu tohto ducha a urobili ho ešte nevhodným pre dokonalosť Neba; možno malou modlitbou jedno či tristo dňami zhovievavosti, ktoré vás stálo iba jednu krátku vetu, ktorá bola vyslovená do neba z hĺbky vášho srdca, ale ktorá zaplatila zostatok dlhu, ktorý inak musí táto duša v bolesti a úzkosti vypovedať. Pomyslite na to, ako sa rúti nahor do samotného lona Boha, konečne dokonalého a Jeho hodného. Perfektné! A nie je vďačnosť veľkolepým, bohatým atribútom dokonalosti? Áno, tá duša bude myslieť na to, ako sa za ňu tvoje srdce statočne prihováralo na zemi, ktorá za jasom neba vyzerá tak chladne a temne. To srdce, stále pripútané k tej studenej zemi, nikdy nemôže byť pokúšané, ani smutné, ani skúšané; nikdy nemôže volať do neba o pomoc bez toho, aby sa tento slávny duch vrhol pred Boží trón a neplakal so všetkou vďačnosťou za svoju nebeskú dokonalosť za dobrodincom, ktorý zaplatil dlh, ktorý ho zaväzoval v ohnivom väzení, ďaleko od Boha a neba; splatiť pôžičku sto a tisícnásobne. Či sa nám dobre neodpláca, že z tých žiariacich trónov, z toho chóru nebeských anjelov sa dvíha modlitba za nás, lebo sme tých päť minút ukradli z našich rozkoší, lebo sme dali tú malú almužnu, pretože sme vypočuli a v ten večer sme v tichom tichu Cirkvi predniesli modlitbu k Ježišovi, pretože sme raz alebo dvakrát obišli posvätnú krížovú cestu a obetovali sme ju za nich, pretože sme sa pomodlili z úprimného srdca aj krátke „Odpočinutie večné“, a potom sme išli znova svojou cestou? Nebude to pre nás dobrá odmena?

Zdroj: Stories about Purgatory and what They Reveal

Autor: Martin Handzuš – administrátor facebook skupiny  Verím v očistec a modlím sa za duše – pridajte sa do skupiny a dozviete sa o očistci ďalšie zaújimavé informácie