Ako katolíci vieme, že očistec je miesto alebo podmienka dočasného trestu pre duše, ktoré idú do neba, no za svoje hriechy, počas života na zemi, neposkytli dostatočné zadosťučinenie. Hriešnik je potrestaný za odpustené smrteľné a všedné hriechy, za neodpustené všedné hriechy a za všetku nečistotu, ktorá zostala v duši. Pán skrze Izaiáša zjavuje: “obrátim proti tebe svoju ruku, lúhom vyplavím tvoju nečistotu, odstránim všetok odpad.”(IZ 1, 25)

Prečo Boh vyžaduje zadosťučinenie

„Zadosťučinenie“ možno chápať ako náhradu za spôsobenú ujmu. Keď stvorenie prestúpi zákony Stvoriteľa (to znamená, že sa dopustí hriechu), poškodí svoj vzťah s Bohom. Toto zranenie má za následok nerovnosť v protiklade k priateľstvu s Bohom, ako aj nerovnosť spravodlivosti. Slovo „rovnosť“ v našej diskusii znamená, že medzi Bohom a človekom existuje „rovnica“ podľa božského poriadku stanoveného Bohom. Keď niekto vyvedie rovnicu z rovnováhy rozumom, Boh od neho vyžaduje, aby v rámci spravodlivosti obnovil rovnováhu. Hriešnik to robí zadosťučinením.

Preto Boh chce, aby sme znášali dočasné tresty ako zadosťučinenie za hriech, pretože si to vyžaduje Jeho dokonalá spravodlivosť a svätosť. Hriech je priestupok proti poriadku božskej spravodlivosti, ktorou Boh riadi vesmír. Hriech uráža Boha, ktorý „všetko usporiadal podľa miery, počtu a váhy“. Prorok volá: „ Karhaj ma, Hospodin, ale mierne, nie vo svojom hneve, aby si ma nezničil.“ (Jer 10,24). Boh vyžaduje spravodlivú mieru zadosťučinenia, aby obnovil svoj božský poriadok, „Lebo Pán je Bohom spravodlivosti a „spravodlivo súdi národy“ (Ž 9,8). Rovnako ako Boh chce, aby Kristus vyvážil večné následky hriechu prostredníctvom svojho nekonečného zadosťučinenia (Jeho smrť na kríži) chce, aby sme uspokojili dočasné dôsledky hriechu prostredníctvom našich konečných zadosťučinení.

Zadosťučinenie je teda akt trestu, ktorý uvalil Boh a ktorý uvalil na hriešnikov, ktorý medzi nimi obnovuje rovnosť priateľstva a spravodlivosti. Tento trest lieči naše minulé hriechy, no zároveň nás chráni pred hriechmi budúcimi, pretože človek nemá sklon padnúť do hriechu, za ktorý bol potrestaný. To znamená, že zadosťučinenie má dve zložky: trestnú náhradu (za minulé hriechy) a úmyselné uchovanie (pred budúcimi hriechmi). Zadosťučinenie znamená vzdať Bohu náležitú česť, ktorú Mu dlhujeme. Vyžaduje si to spravodlivosť a inšpiruje ho láska.

Vo filozofii zadosťučinenie nazývame „protichodný pohyb“, ktorý obnovuje prirodzený, morálny a božský poriadok. Zadosťučinenie si vyžaduje pohyb, ktorý je v rozpore s tým, čo si človek želá. To je dôvod, prečo keď niekto zneužíva svoju slobodu (zločinom), jeho sloboda je odňatá (vo väzení). Alebo aby sme sa vrátili k nášmu predchádzajúcemu príkladu: poškodenie niekoho auta je prvý krok; platiť za opravu auta je opačný pohyb, ktorý prináša spokojnosť. Ak som poškodil susedovo auto a neurobil som susedovi zadosťučinenie konaním, ktoré je v rozpore s mojím želaním, môže ma k tomu donútiť sudca. Môže mi prikázať zaplatiť, alebo ak nebudem schopný zaplatiť, môže ma potrestať uväznením. V každom z týchto scenárov sa zadosťučinenie poskytuje tak, aby  potrestal môj priestupok a zároveň ma ochránil pred budúcimi priestupkami.

Nelíši sa od Boha. Keď hrešíme – čo je vždy urážka voči Bohu – musíme Bohu poskytnúť zadosťučinenie, aby sme napravili vzťah, ktorý sme zranili. Musíme obnoviť rovnosť spravodlivosti a priateľstva s Bohom. Dávid rozpoznal túto potrebu, keď povedal: „Čím sa odvďačím Hospodinovi za všetko dobré, čo mi urobil? (Žalm 116:12). Musíme trpieť pohyb, ktorý je v rozpore s našou hriešnou túžbou odstrániť nerovnováhu, ktorú sme vytvorili. Hoci Kristus odčinil večný trest, Boh od nás vyžaduje, aby sme vykonali zadosťučinenie za dočasné tresty. Ak neposkytneme Bohu dostatočné zadosťučinenie za naše hriechy v tomto živote, budeme tak musieť urobiť v budúcom. Najvyšší Zákonodarca a Sudca nás zadrží v očistci, kým Mu úplne nesplatíme svoj dlh.

Časný verzus večný trest

Rozdiel medzi dočasným a večným trestom a jeho vzťah k hriechu môžeme chápať takto: Ak sa človek úplne odvráti (skrze smrteľný hriech) od nekonečného dobra, ktorým je Boh, nastáva zodpovedajúci nekonečný trest (znášaný v pekle). Ak sa človek obráti k premenlivému dobru, ktoré sa vymyká rozumu (ľahký hriech), nasleduje konečný trest (znášaný tu alebo v očistci). Trest je konečný (dočasný), pretože dobro samotné je konečné a pretože sa človek úplne neodvrátil od Boha. To znamená, že osoba si nakoniec nezvolila premenlivé dobro pred nemenným dobrom. Preto sú všedné hriechy trestané dočasným trestom, kým smrteľné hriechy večným trestom.

Keď človeka čaká večný trest (peklo), potrebuje uspokojenie nekonečnej hodnoty, aby bol oslobodený od svojho trestu. Samozrejme, len Boh, ktorý má nekonečnú moc, je schopný poskytnúť nekonečné uspokojenie. Toto dal v osobe Ježiša Krista, večnej bytosti bez hriechu. Človek využíva Kristovo zmierne dielo vyznávaním svojich hriechov. Apoštol Ján hovorí: „Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý, odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti“ (1 Jn 1, 9).

Aj apoštol Ján vo svojom evanjeliu uvádza, že Kristus chce, aby sa toto odpustenie udeľovalo vo sviatosti spovede. Ježiš ustanovil túto sviatosť, keď svojim apoštolom povedal: „Ak niekomu odpustíte hriechy, sú mu odpustené; ak niekomu zadržíte hriechy, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Apoštoli odovzdali túto právomoc svojim nástupcom „vkladaním rúk“. Ľudia v Ježišovej dobe žasli nad tým, že Boh dal túto právomoc „ľudom“ (Mt 9,8).

Pri spovedi Boh odpúšťa hriešnikovi na základe Kristovho zmierneho diela. Ak však človek opäť upadne do ťažkého hriechu, „nezostáva už obeta za hriechy“, kým nevyzná svoje nové hriechy (porov. Hebr 10,26). Preto Ján odhaľuje, že Božie odpustenie je podmienené ochotou hriešnika hľadať odpustenie pri spovedi: „Ak sa vyznáme, odpustí nám hriechy“ (Porov. 1 Jn 1, 9). Keď hriešnik vyzná svoje hriechy, Boh použije Kristovu „obetu“ na hriešnika, aby mu tieto „hriechy“ odpustil. Po spovedi Pavol vysvetľuje: „Kde je toto odpustenie, tam už nie je žiadna obeť za hriech“ (Hebr 10:18). Pavol tým chce povedať, že keď je hriech odpustený, účinnosť Kristovho zmierneho diela za tohto hriešnika bola dovŕšená. Preto Peter hovorí, že človek „bol očistený od svojich starých hriechov“ (2 Pet 1:9).

Keď človek dostane konečný trest, potrebuje konečné zadosťučinenie, teda zadosťučinenie primeranej hodnoty, aby bol prepustený. Hoci Kristus je zdrojom všetkého odpustenia a zadosťučinenia, Boh od človeka vyžaduje, aby zohral svoju úlohu. Človek s obmedzenou mocou môže Bohu ponúknuť konečné zadosťučinenie, aby odčinil svoje hriechy. Toto sú „duchovné obete“, ktoré prinášame Bohu skrze Ježiša Krista na základe nášho krstu. Ako si tým môžeme byť istí? Môžeme si byť istí, pretože vieme, že človek môže poskytnúť zadosťučinenie inému človeku (ospravedlnením, darom alebo inou obetou). Preto možno aj Bohu urobiť zadosťučinenie, lebo Boh je milosrdnejší ako človek. Keď človek zomrie, jeho dlh trestu nie je automaticky splnený. To dáva logický zmysel. Ak niekto úmyselne umučí a zabije desať nevinných ľudí a bez pokánia zomrie, bude navždy potrestaný v pekle.Ak ten istý človek zomrie krátko po spáchaní vrážd, ale oľutuje na smrteľnej posteli, Boh mu odpúšťa jeho večný trest, ale on nevstúpi predsa hneď do neba. Musí urobiť zadosťučinenie za svoje ťažké hriechy. Boh je nekonečné milosrdenstvo, ale je aj nekonečná spravodlivosť. Ak človek počas svojho pozemského života neurobil zadosťučinenie, urobí tak v očistci. Ako nás Pavol varuje: „Myslíš si, že unikneš Božiemu súdu? (Rim 2:3).

Autor: Martin Handzuš – administrátor facebook skupiny  Verím v očistec a modlím sa za duše – pridajte sa do skupiny a dozviete sa o očistci ďalšie zaújimavé informácie

Zdroj: John Salza,Biblical basis for Purgatory

Zdroj obrázka: https://www.freepik.com/free-ai-image/photorealistic-lawyer-environment_137060877.htm#from_view=detail_alsolike