– Dobre, hm, a ešte niečo?
– Nie, vlastne, predsa niečo, ja som preklial svoju ženu.
– Prosím? Čo tým chcete povedať?
– No, včera, bol som naštvaný, povedal som: „Choď do čerta, ty si úplne neschopná lásky.“
– A čo vám odpovedala?
– Nič, ona už spala alebo zaspávala, ja som to povedal vlastne skôr pre seba, keď som vstúpil do spálne, ja som sa predtým tešil na domov, keď som mal v ordinácii toľko ľudí, deň predtým tiež, a keď som ju videl, ako už spí, tak ma to nahnevalo.
– Počula to?
– Myslím že nie. Ona už spala, bola iste unavená, bolo už pol druhej. A povedať, že je neschopná lásky, a choď do čerta, to snáď …
– Iste, – povedal kňaz za mriežkou, na chvíľu sa odklonil a prešiel rukou svoje preriedené vlasy, ako by chcel zobrať svoje myšlienky.
Potom sa znovu naklonil a povedal: – Pozrite sa, prekliatie je vždy hriech. Horší je váš súd. Neschopná lásky. Žiadny človek nie je úplne neschopný lásky. To je len diabol. Vaša žena bola jednoducho unavená, o pol druhej v noci je to pochopiteľné. Alebo sa to stáva častejšie?
– Áno, ona má strach z nášho styku. Máme päť detí a peňazí nemáme veľa, tomu najstaršiemu je osem, skúšame to s prirodzenou reguláciou pôrodnosti, Knaus-Ogino … a ono to nie je také isté …
– Rozumiem, rozumiem, prerušil ho kňaz. – A tomu ste hovoril neschopnosť lásky? Keď máte päť detí, to znamená, že vaša žena vás miluje. Má na to nárok, byť unavená. Sklamanie, ktoré ste prežil, znamená, že svoju schopnosť lásky môžete ešte zvýšiť, keď sa budete modliť, a nie preklínať. Iste aj vaša žena môže zvýšiť svoju schopnosť lásky. Aj ja to ešte môžem urobiť, všetci sa o to musíme snažiť, pretože to nás privádza bližšie k Bohu. Prejavy lásky sú veľmi rozmanité, nemusí to byť vždy len telesná láska.
Kňaz sa odmlčal, oprel si hlavu o ruku. Potom sa opäť naklonil na bok a povedal: – Poznáte encykliku Humanae vitae?
– Nie, ale počul som o tom. To je tá encyklika o pilulkách. My pilulky neberieme, tak ona nie je pre nás dôležitá.
– Mal by ste si ju prečítať. Nie je dlhá, je to vlastne jedna z najkratších vôbec. Ale hovorí o priateľstve medzi manželmi ako o najvyššej, najvznešenejšej forme osobného priateľstva, jednoducho nádherná. Diablovi sa podaril majstrovský kúsok, keď ju postavil do takého zlého svetla, že dokonca vy, ako riadny katolík ju pokladáte za pilulkovú encykliku. Za pokánie si v nej budete 10 minút čítať. A premýšľajte potom o tom, najlepšie pri modlitbe. Modlíte sa?
– No iste, pri omši, niekedy tiež večer alebo ráno, ono je to otázka času.
– Pokúste sa nájsť každý deň desať minút. Oplatí sa to. Snáď sa budete pozerať na televíziu o desať minút menej, alebo počas prestávky. Nájdite si spôsob, oplatí sa to. Potom urobil opäť prestávku:
– Mám ešte jeden otázku: Aké je vaše povolanie?
– Som lekár. Neurológ. Prečo?
– Lekár. Myslel som si to, keď ste hovoril o ordinácii. Chcel by som vám dať ešte jeden tip. Hovorím s mnohými lekármi. Napadá ma vždy, že robia príliš rýchlo diagnózy, ktoré sú potom definitívne, a niekedy dokonca totálne, až totalitné. Každopádne sa týkajú celého človeka. Aj vy ste urobil diagnózu, keď ste svoju ženu označil za neschopnú lásky. To sú smrteľné diagnózy. To znie horšie ako nevyliečiteľná choroba. Ten, kto je neschopný lásky, nemôže sa stať svätým. Vystríhajte sa, prosím, diagnóz mimo svoje povolanie. Dajte ľuďom šancu. Boh je dobrotivý.
Muž prikývol a mlčal.
Kňaz sa opäť narovnal, opäť zrovnal rukami svoje vlasy a potom ruky zopäl. – Čo hovoria susedia vašim deťom? spýtal sa náhle lekára.
– Že sú vlastne celkom dobré. Máme susedku katolíčku, chodí často na omšu, myslím, a keď sme jej povedali, že čakáme piate dieťa, ona na to, že je to veľké Božie požehnanie. To ma napálilo. Trochu menej požehnania by tiež stačilo. Dnes to nie je vôbec jednoduché prepliesť sa školami s toľkými deťmi v tejto spoločnosti, ktorá vykorisťuje rodinu …
– Tá pani z toho bola iste vyľakaná, – prerušil ho kňaz.
– Bola z toho zarazená. Ja som jej potom vysvetlil, čo je to vykorisťujúca spoločnosť, ona je v nejakom duchovnom spoločenstve, je trochu odtrhnutá od sveta, rodina je pre ňu svätý svet, nepozná jej problémy, pretože nemá deti a má tučnú penziu. Myslím, že to pochopila.
– Robíte si veľa starostí o peniaze?
– Áno.
– Nechcem, aby to znelo ako odtrhnuté zo sveta, ale Boh nie je lakomec. Jeden ohromný muž v Cirkvi, páter Werenfried, založil pomocné dielo Cirkev v núdzi a viedol ho po mnoho rokov. Ten hovoril vo svojej neotrasiteľnej dôvere v Boha: „Ľudia sú lepší, než si myslíme, a tiež Boh je lepší, než si myslíme.“ Aj vaša žena a vaše deti sú lepší, než si myslíte. Mal by ste o tom premýšľať. Urobte im nejaké prekvapenie, malú radosť. – Kňaz sa odmlčal, akoby hľadal nejaký konkrétny nápad. Potom povedal: – Dám vám rozhrešenie.
Lekár sa pozeral trochu udivene cez mrežu. Ten kňaz má silu, pomyslel si. Kolená už ho trochu boleli, kľačal tu viac ako desať minút. Na protiľahlej stene spovednice zbadal obrázok nejakého kňaza s bielymi vlasmi, vychudnutou tvárou, ale žiariacimi očami. Pod tým stálo: Ján Mária Vianney, farár z Arsu. Kedysi v mladosti o ňom čítal a spomenul si: To je ten kňaz z 19. storočia, ku ktorému putovali ľudia, aby sa vyspovedali. Strávil denne desať hodín v spovednici. Ľudia od neho chodili domov šťastní po tej spovedi.
„… v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.“ Tieto trochu hlasnejšie vyslovené slová vytrhli muža zo zamyslenia.
Kňaz sa k nemu ešte naklonil a povedal: – Môžem vám ešte niečo povedať?
– Iste.
– Viete, moji rodičia sa mali veľmi radi a veľa a často si odpúšťali. Videl som to a prežil som to. To ma poznačilo a verím, že aj naučilo milovať. Láska je veľké tajomstvo. Uchováva sa vo vernosti a napĺňa v odpustení. Dôležité je jedno. Dávajte jej najavo, že odpúšťate, dávajte jej najavo, že ju milujete. Vaše deti vám budú vďačné. A nezabudnite na Humanae vitae. Ďakujem vám, že ste sem prišiel. Pomohol ste mi.
– V čom?
– Dal ste mi príležitosť zniesť na zem Božie milosť a milosrdenstvo. Pomáhate mi byť dobrým kňazom. Benedikt XVI. povedal 120 kňazom v Taliansku, že sa majú za manželov modliť a pomáhať im. Majú sa učiť od rodičov ich starostiam a obetiam. Bezsenné noci s kričiacim deťmi, odmietanie, choroby, finančné starosti. Z toho sa môžeme učiť a dozrievať a tak pracovať pre blaho druhých. Keď som si o tom prečítal, začal som v spovednici inak načúvať. Spoveď je veľká sviatosť. Ľudia to málo vedia a myslia len na temnú spovednicu, nie na bezpečie Božích detí, na lásku, ktorá je tu skrytá. Nehnevajte sa na mňa, že vás s tým zdržiavam, ale povedzte to svojim priateľom, aby sa prišli vyspovedať a boli šťastní.
Lekár udivene prikývol, mechanicky poďakoval, opustil spovednicu a posadil sa do lavice pred oltár. Bola z rovnakého dreva a mala aj rovnaké ornamenty ako spovednica. Sedel a díval sa na svätostánok.
– Ďakujem, zamrmlal.
Vytiahol blok receptov a napísal si: Humanae vitae, priateľstvo, láska, odpustenie. Ľudia sú lepší, než si myslíme. Potom si povedal: – Teraz zájdem pre kvety, sme vlastne deväť rokov spolu. Ten nápad ho naplnil radosťou. Pozrel sa ku spovednici. Stále sa tam svietilo a kňaz čítal a čakal.
ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2020/02/rozhovor-v-spovednici.html
