Padni na kolená! Wanda Poltawská o Eucharistii

eucharistia sdzr adoracia

Mladí, zdraví – prečo nekľačia? Pretože je to nemoderné? Nie, to by nestačilo, toto je hlbšie znamenie – „padnite na kolená, ľudia, pohnutí úctou“. Musíte byť úctiví, aby ste padli na kolená. Musíte vedieť, pred kým a prečo.

Bola som malá, ešte som nechodila do školy, keď náš správca, starý pán Michal, ochorel. Bol hrozivý, veľký, s veľkými červenými fúzmi, deti v škôlke sa ho báli – ja však nie. Michal bol môj kamarát a veľmi sa mi páčilo, keď železnou tyčou vybíjal ľad z odkvapu. Ľad sa rozprskol na všetky strany. Raz som chcela, aby mi to dovolil urobiť tiež; zasmial sa a podal mi tyč, ktorou som vôbec nemohla pohnúť. Vždy bol taký silný, pripadal mi ako stelesnenie sily – a teraz ležal v posteli a nemohol vstať. Bola zima, alebo možno skorá jar, pretože sneh bol zmiešaný s blatom, akousi kašou.

Deti na dvore vedeli, že starý Michal zomiera, a tak k nemu príde Pán Ježiš. Trochu som sa čudovala, prečo až teraz, keď už nemohol vstať, a nie skôr. Ale všetci sme čakali pri bránke z ulice. Spoza rohu, či skôr spoza zákruty, zazvonil zvonec; chlapec v bielom rúchu, nie oveľa väčší ako ja, zazvonil a všetci sa naraz pozreli – išiel za ním kňaz. Zbyszek, veľký chlapec z dvora, povedal: „Nesie Pána Ježiša“ – nebolo vidieť, kam ho nesie, ale všetci si hneď kľakli.

Nejaký muž v šube, pani v kožuchu a muž v červenej čiapke, ktorí priniesli listy mojej staršej sestre. Farmár zastavil kone, vystúpil z voza a pokľakol. Všetci sme sa bez rozmýšľania vrhli do blata a topiaceho sa snehu. Ja a všetky deti na dvore tiež. Na chvíľu mi hlavou prebehla myšlienka: „Mám biele gamaše, čo na to povie mama!?“ Ale mama práve vyšla na prah dverí a tiež si kľakla.

Kňaz, ktorého predchádzal malý chlapec, vošiel z chodby napravo do malej izby, kde býval starý Michal.

A potom si ešte spomínam na samotnú rakvu. Vynášali ju bokom, lebo sa nechcela zmestiť, na cintorín ma nevzali.

Je to už toľko rokov a ja si na túto scénu spomínam každý deň. Ľudia kľačia, keď prechádza Pán Ježiš. Spomínam si na ňu počas každej svätej omše, keď vidím miništrantov, ako rozťahane sedia na laviciach pri oltári, zatiaľ čo kňaz rozdáva sväté prijímanie v ich blízkosti. Vidím ju, keď pri svätej omši počas pozdvihovania ľudia stoja – pár starších žien kľačí. Vidím to v pápežskej kaplnke, keď všetci sedia a jeden muž v bielej sutane a s bielymi vlasmi, Ján Pavol II., kľačí. Keď ste ho nemohli nájsť v krakovskej kúrii, stačilo ísť o pár ulíc ďalej, kde majú sestry večnú adoráciu. Kľačal tam celé hodiny.

Ak aspoň trochu chápeme, kto je Boh, človek po stáročia hľadal spôsob, ako vyjadriť svoju úctu, tento amor Dei, ktorý by stvorenie malo prejaviť Stvoriteľovi; snažil sa nájsť zvláštne gesto, výnimočné, určené iba Bohu; ľudia kľačali, dvíhali ruky k nebu. Toto gesto sa neprejavuje žiadnej ľudskej bytosti. Áno, ešte jeho zástupcom na zemi – pred Petrom na apoštolskom stolci ľudia kľačali. Kedysi – dnes už ani tam nie.

Prečo? Boh sa v ľudských očiach zmenšil, zredukoval na náš úbohý rozmer – pojem sacrum (to, čo je posvätné) sa vytratil.

Celý článok si môžete prečítať na: https://www.christianitas.sk/padni-na-kolena-wanda-poltawska-o-eucharistii/?fbclid=IwAR1zS0HvjsqiDq_qq4ScpfrVi86UZaPyANZgnR7GWS3iIDR-Ht3VhvPGUvs

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

Ďakujeme!

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás