„Pán zistil, že nastal čas, aby sme niesli jeho kríž. Usilujme sa byť hodní tejto radosti.“
Bola opísaná ako „najkrajšia žena v Európe“ a mala sa vydať za princa. A predsa tá istá žena mala ukončiť svoje posledné dni v službe chorým a chudobným, oblečená len v obyčajnom rúchu rehoľníčky, aby nakoniec zomrela v priemyselnej pustatine ako mučeníčka za svoju kresťanskú vieru. Cesta, ktorá sa pre ňu začala na Olivovej hore a pokračovala položením kríža na jej plecia vo februárový deň roku 1905, sa skončila, keď začala stúpať na Kalváriu, aby v júli 1918 vykonala svoju poslednú obetu.

Jej veľkovojvodská výsosť princezná Alžbeta sa narodila v Hesenskom veľkovojvodstve 1. novembra 1864. Meno dostala po svojom vzdialenom predkovi, svätej Alžbete Uhorskej. Ella, ako mala byť známa, bola druhým dieťaťom kráľovského rodu Hesse, menšieho germánskeho kniežatstva. Jej výchova bola konvenčná; Ella bola očarujúca a zaujímavá, bola tiež krásna. Mnohí nápadníci prišli v nádeji na manželstvo s ňou. Jedným z nich bol aj ruský šľachtic Sergej.

Sergej sa ukázal ako ten najvhodnejší a práve s ním Ella opustila domov a rodinu a zamierila do ďalekej krajiny, aby sa stala členkou impozantnej dynastie: imperiálnych ruských Romanovcov. Ella a Sergej sa zosobášili 15. júna 1884 v Zimnom paláci v Petrohrade. Spočiatku boli Sergei a jeho nová nevesta zahalení životom na dvore so všetkými jeho malichernými súpereniami a pochybnými kúzlami, ale ich láska bola založená predovšetkým na spoločnej kresťanskej viere.

V roku 1888 mladý pár zastupoval ruský kráľovský dom pri posviacke ruského pravoslávneho kostola sv. Márie Magdalény na Olivovej hore. Tam, zatiaľ čo kňazi intonovali modlitby a posväcovali ikony, Ella pocítila prvé vzrušenie svojho srdca preč od luteranizmu. Ako sa ukázalo, táto návšteva Jeruzalema a svätých miest na Ellu veľmi zapôsobila. Hoci bola vždy oddanou kresťankou, jej viera sa od tohto obdobia začala prehlbovať, keď vstúpila do intenzívneho obdobia modlitby a štúdia, ktoré ju nakoniec priviedlo k pravoslávnej viere jej manžela.

Na jar roku 1891 Sergeja požiadal jeho brat, cár Alexander III., aby prevzal pozíciu guvernéra Moskvy. Išlo o významný post, ktorého význam rástol v dôsledku nepokojov robotníkov, intelektuálov a anarchistov. Toto mesto, ktoré sa malo stať Elliným domovom, bolo potom semeniskom revolúcií, ktoré nasledovali. A keďže štátna represia nasledovala po nepokojoch, čoskoro sa tento cyklus stal smrteľným pre všetkých zainteresovaných, v neposlednom rade pre jeho guvernéra. Nakoniec mal Sergej odstúpiť, no našli sa aj takí, ktorí sa mu stále snažili pomstiť.

17. februára 1905 bol do vagóna bývalého guvernéra Moskvy hodený granát. Okamžite to vybuchlo. Pri tom zarachotili okná neďalekého Kremľa. Ella okamžite vedela, že to bol zvuk atentátu na jej manžela, a vybehla z paláca do zasnežených ulíc. Omráčená, ale stále pokojná, kľakla v sčernenom snehu vedľa rozbitých vrakov, keď sa okolo nej zhromaždil rovnako ohromený dav. Keď prišla pomoc pozbierať telesné pozostatky jej manžela na nosidlá, Ella si v snehu všimla náboženské medaily, ktoré mal na sebe. Sklonila sa, zobrala si ich do dlane a potom vstala, aby potichu prešla cez davy späť do temnej prázdnoty Kremľa. Sergejov vrah bol ľahko zadržaný na mieste činu a bol tiež zranený. Neskôr, keď ležal a zotavoval sa vo svojej prísne stráženej cele, sa dvere otvorili a v slabom svetle odhalili nápadne krásnu ženu oblečenú v smútku. Keď sa priblížila, povedala: „Som jeho manželka“.

Čoskoro údiv väzňa vzrástol, keď si uvedomil, že prišla z obavy o jeho dušu. V tú noc si Ella sadla vedľa vraha svojho manžela a požiadala ho, aby sa odvrátil od zla a hľadal pokánie. A zatiaľ čo ponúkala ikonu s tvárou úplne bledou od sĺz a zúfalo sa pokúšajúcou ovládať svoje emócie, povedala mu, že sa za neho bude naďalej modliť. Potichu vyšla z cely. O niekoľko mesiacov neskôr, keď bol vrah súdený a obesený, dozorcovia povedali vdove, ktorá ho navštívila, že nakoniec našli vedľa jeho postele ikonu, ktorú mu dala.

V to zimné popoludnie Ella stratila manžela, no čo je zvláštne, mala za to niečo získať. Krátko nato odstránila zo svojich kráľovských komnát všetky predmety, ktoré považovala za nepotrebné, a zanechala tak striedmo zariadenú izbu. V jej strede stál holý drevený kríž a na ňom viseli kusy oblečenia, ktoré vzali jej manželovi v deň jeho zabitia. Táto smrť ju priviedla k úpätiu kríža, Svätého kríža. Záhadne jej to ukázalo cestu k ešte väčšej Láske, než je tá, ktorú poznala s manželom.

V nasledujúcich rokoch boli Elline šperky a skvosty vymenené za biely vlnený habit, palác za kláštor, trblietavé plesové sály za nemocničnú izbu. Iní sa mali pripojiť k Elle v jej poslaní, najmä pri zakladaní kláštora Marty a Márie milosrdenstva, venovaného službe chudobným v Moskve. V tom čase sa však na uliciach Moskvy hlásalo iné veľmi odlišné „evanjelium“.

Čoskoro po Sergejovej smrti dala Ella na mieste jeho zavraždenia postaviť veľký kríž – symbol lásky k manželovi, ale aj pamätník tejto tragédie, ktorá mala formovať jej život. Bolo hlásené, že počas prvých rokov neskoršej revolučnej agitácie muž menom Lenin pomohol strhnúť tento kríž holými rukami. Ale bolo to oveľa viac než len pamätníky, ktoré chcel teraz tento vodca boľševizmu zničiť.

Veľká vojna bola pre cára a Svätú Rus čoraz viac ničivá. Vlády stúpali a padali a potom prišla revolúcia. Spolu s ňou bol cár vyhostený aj so svojou rodinou do vnútorného exilu, keď bol v Petrohrade nastolený nový režim s Leninom na čele. Pokoj, ktorý Ella našla pri službe chudobným v kláštore Marty a Márie, nemal trvať dlho. V roku 1918, keď Moskva upadla do anarchie a potom Červeného teroru, jednej noci zaklopala ťažká ruka na dvere kláštora. Čoskoro potom, čo tajná polícia, konajúca podľa Leninových výslovných rozkazov, Ellu zviazala a vyložila na korbu nákladného auta a odišla do noci.

Rovnako ako predtým kráľovskú rodinu, aj ona bola nakoniec odvezená do Alapajevska v pohorí Ural, kde ju Červená armáda držala pod ozbrojenou strážou. Ella v hĺbke duše vedela, že jej osud bol spečatený a napísala nasledovné:

Pán zistil, že nastal čas, aby sme niesli jeho kríž. Snažme sa byť hodní tejto radosti.

V skorých hodinách 18. júla Ellu a niekoľko ďalších odviezli do neďalekej nepoužívanej bane, ktorá bola nedávno zaplavená. Ellu viedli vpred ako prvú. Pokojne kráčala. Keď vedela, že konečne prišla hodina, kľakla si pred svojich katov a modlila sa: „Otče, odpusť im, lebo nevedia…“ Modlitbu však nedokázala dokončiť, pretože jej tvár udreli pažby pušiek. Omráčenú ju zdvihli a na zdesenie tých, ktorí sa na ňu pozerali, hodili ju hlavou napred do šírej tmy. Ďalší zajatci boli jeden po druhom zvrhnutí do tmy pod nimi. Ich úloha bola splnená, Červené gardy odišli a všetkých nechali zomrieť.

Postupujúca Biela armáda našla jej telo o niekoľko mesiacov neskôr. Nakoniec ju preniesli do kostola na Olivovej hore, kam prišla ako pútnička asi pred 30 rokmi. Práve tam, tvárou v tvár Svätému mestu, keď sa jej pozemská cesta už skončila, čaká na postup ďalšej, nebeskej armády, ktorá si ju príde nárokovať.

O niečo viac ako 70 rokov po Ellinej smrti v celom už zaniknutom Sovietskom zväze davy ľudí sledovali, ako strhávajú sochy Lenina. A keď pre Rusko nastal nový úsvit, odhalili,  opäť stojaci v srdci Moskvy, pamätník Elly jej manželovi Sergejovi, ktorý bol nedávno znovu vztýčený: tento kríž už nie je len symbolom ľudskej lásky, ale aj vernosti Božej Láske.

ZDROJ: https://modlitba.sk/mucenictvo-najkrajsej-zeny-v-europe/