Slávna hollywoodska herečka Loretta Young raz na kameru povedala: „Nikdy som nestretla muža, ktorý by tak veľmi miloval ženu ako otec Peyton miloval Matku Božiu.“ Ako otec Patrick Peyton dokázal, že sa svet zamiloval do ruženca?
Patrick Peyton bol kňaz Svätého Kríža. Pochádzal zo skromnej írskej katolíckej rodiny a práve tam sa naučil poznať hodnotu modlitby ruženca. Do ruženca bol taký zamilovaný, že s ním viedol krížové výpravy po mnoho rokov a modlil sa s dvadsiatimi ôsmimi miliónmi ľudí na rozsiahlych zhromaždeniach, ktoré organizoval.
Otec Patrick bol aj priekopníkom vo využívaní médií na evanjelizáciu prostredníctvom rádia, kina, reklamy a televízie. Na pomoc si zavolal mnohé hviezdy Hollywoodu, medzi ktorými boli napríklad Bing Crosby či neskoršia monacká kráľovná Grace Kellyová. Jeho slová: „Rodina, ktorá sa spolu modlí, spolu aj drží,“ zmenila tvár Ameriky.
Patrick Peyton sa narodil rodičom Johnovi Peytonovi a Mary Gillardovej 9. januára 1909 v jednej z írskych chalúp v Attymasse, kde prežil prvých devätnásť rokov svojho života. Hoci mal dom slamenú strechu, nepôsobil chudobne, Patrick ho viac-menej vnímal ako dom modlitby. Rodičia od prvého dňa sobáša každý večer kľačali pred kozubom a spoločne sa modlili rodinný ruženec, aby Boh a Mária chránili a žehnali ich domov a napĺňali ho detským smiechom.
Túto rodinnú tradíciu modlitby počas všetkých spoločných rokov svojho manželského života ani raz nevynechali. Na Patricka najviac zapôsobilo, ako žil jeho otec a rád spomínal, že ak ich v dome platilo nejaké pevné a nemenné pravidlo, bolo to práve to, že každý z rodiny musel byť prítomný na modlite ruženca, ktorú viedol otec.
A platilo to bez ohľadu na to, aký ťažký a dlhý deň mali za sebou. Rodina bola pracovitá, buď sa okopávali zemiaky, sekala rašelina alebo sa opravovala cesta. „Občas jeden z nás zaspal na kolenách, ale vždy sme ho zobudili, či už láskavo alebo aj tvrdo, aby sa vrátil k modlitbe,“ spomínal otec Patrick a dodal: „Celá naša rodina potom chválila Boha, prosila Ho cez Matku, aby nás priviedol k osudu, ktorý nám určil.“ Práve táto scéna bola jeho najskoršou a najtrvalejšou spomienkou, z ktorej čerpal vzor a zmysel svojho života.
Rodinné okolnosti ho prinútili odísť z Írska a v roku 1928 sa ocitol na pevnine Severnej Ameriky. Tam v júni 1932 vstúpil do noviciátu Svätého kríža, ktorý sa vtedy nachádzal v Notre-Dame a o rok neskôr zložil dočasné rehoľné sľuby, ktoré boli začiatkom jeho štvorročného vysokoškolského štúdia. Hoci to občas náročné štúdium, pred očami mal cieľ kňazstva a aby ho dosiahol, musel vystúpiť na pomyselný vrch.
V jeden októbrový deň si všimol, že na vreckovke je škvrna od krvi. Spočiatku si s tým nelámal hlavu, veď ako dieťa neraz krvácal z nosa. Lenže príznak sa počas kašľa niekoľkokrát zopakoval a Patrick musel prijať fakt, že pľuje krv. V tých časoch znamenal pre ľudí tento príznak iba jednu vec – chorobu, ktorej meno sa každý bál vysloviť. Röntgenové snímky, spravené o dva týždne neskôr potvrdili, že Patrickova choroba je v pokročilom štádiu a diagnóza znela: pokročilá tuberkulóza s defektom v hornom laloku a „výrazné zhoršenie patologického stavu od predchádzajúceho vyšetrenia“.
Po ďalšom röntgene sa ukázalo, že pľúca pod vplyvom pneumoterapie neskolabovali tak, ako by mali. „Ležal som v posteli a hľadel do stropu, deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac a vedel som, že celý ten čas sa môj stav iba zhoršoval, namiesto toho, aby sa zlepšoval. Lekári navrhli operáciu, no znamenalo to strašné zmrzačenie.“
Presne o rok sa Patrick rozplakal. Nie kvôli bolesti či inému trápeniu, ale kvôli zázraku. „Vedel som, čo mám robiť. Rozhodol som sa, že žiadna operácia nebude, že budem dôverovať Bohu a obrátim sa k nemu cez neho k mojej Matke. Ona ma vylieči.“ Nasledujúce mesiace priniesli pre lekárov prekvapivý zvrat choroby.
31. októbra 1939 vo svojom srdci vedel, že je vyliečený. Jeho depresie, temnotu a pocit osamelosti vystriedala ľahkosť, sloboda a nádej. Patrik videl Pannu Máriu v novom svetle: aká je ľudská, prístupná a citlivá k našim potrebám. „Keď som potreboval ju a jej silu a jej priateľstvo, nezabudla, že odkedy som bol malým dieťaťom a mohol som otvárať ústa, používal som túto silu na modlitbu ruženca; takže keď som potreboval jej priateľstvo, rada mi ho dala.“
13. novembra sa vrátil na lekársku konzultáciu do Healthwin. Tam sa zistilo, že po chorobe už niet stopy. Patrick vtedy pochopil, čo sa stalo. Bolo potrebné, aby plne dôveroval Bohu a to sa „vďaka“ chorobe aj naučil. Priviedla ho k tomu Svätá Panna: „Bola to Mária, Matka Božia, ktorá vypočula moje modlitby. Nič nerobí polovičato. Chcela, aby som sa vrátil na vysokú školu.“ Hoci ešte trvalo nejaký čas, aby sa mohol naplno vrátiť do života, jeho zdravotný stav sa každým dňom zlepšoval.
O niekoľko mesiacov neskôr mal Patrick vysviacku a vtedy mu došlo, že teraz je skutočne Kristovým nástupcom a Ježišova Matka sa stala aj jeho Matkou ešte viac ako predtým. „Ak sa ku mne správala v minulosti tak jemne, čo by som od nej nemohol očakávať teraz, keď som sa stal Kristovým nástupcom, plodom jej lona? Táto myšlienka ma naplnila útechou a radosťou, ktorú nedokážem opísať slovami. Keby som v tej chvíli držal celú oblohu v ruke, dal by som jej to. V ten deň v Notre Dame som z lásky odovzdal svoje srdce a dušu Márii. Sľúbil som, že jej budem až do smrti pripisovať všetky zásluhy môjho kňazstva. Zásluha a sláva akéhokoľvek činu, ktorý by som urobil, by patrila jedine jej.“
Poslednú januárovú nedeľu roku 1942 strávil v seminári s ostatnými na mesačných duchovných cvičeniach. Zrazu si uvedomil, že je v tomto dome desať kňazov a šesťdesiat mladých mužov, ktorí budú vysvätení v najbližších rokoch, a ak sa budú všetci spolu modliť, môžu ukončiť vojnu, ktorá vtedy zúrila. „Ako sa máme modliť a za čo?“ pýtal sa sám seba. „Potrebné bolo nielen ukončenie bojov, ale aj atmosféra skutočného pokoja, pokoja srdca, pokoja v domácnosti, pokoja v rodine. Áno, povedal som si, tu je kľúč: rodinná modlitba, najmä tá, ktorá po stáročia neustále prinášala Božie milosti, ktorá zachraňovala kresťanstvo v Lepante, ktorú svätí a pápeži neustále povzbudzovali, recitovali a podporovali. Ruženec.“
Svoju pozornosť obrátil na túto myšlienku – ruženec. Rozhodol sa naverbovať na veľkú križiacku výpravu nielen sedemdesiat mužov, s ktorými žil v seminári, ale milióny ďalších, podobných, ako sú vojaci a námorníci z Lepanta, a nielen ich, ale aj ich rodičov, súrodencov, každú rodinu v Amerike, každú rodinu na svete, aby venovali len desať minút denne rovnakej modlitbe, ako sa modlili vojaci v Lepante. Modlitbu prevzatú zo Svätého písma, aby žili inšpirovaným Božím slovom.
„Mám to,“ pomyslel som si víťazoslávne. „Toto sa musí stať, je to Božia vôľa.“ V tej chvíli vedel, že našiel zmysel svojho života. „Je to niečo, do čoho sa oplatí vložiť všetku svoju silu, niečo, čo mi umožní odplatiť Márii všetky milosti, ktoré mi boli preukázané, niečo, čo premení svet posilňovaním blízkosti v rodinách každodennou spoločnou modlitbou na kolenách v Božej prítomnosti.“
Prvým krokom bolo osloviť hviezdy. „Smiem ťa poprosiť, aby si ma predstavil svojej žene? Potom by som bol takmer v nebi. To, čo som povedal, bola pravda, pretože Loretta Youngová bola v tom čase na vrchole svojej skvelej kariéry.“
Patrick sa stretol s Lorettou Youngovou 4. augusta 1945. Bola sobota, predvečer osláv Panny Márie Snežnej. Stretnutie sa uskutočnilo vďaka tomu, že týždeň predtým monsignor Cawley zoznámil s mons. Patrickom Concannonom, kňazom z okresu Galway, ktorý bol pastorom v Beverly Hills a mal medzi farníkmi mnoho celebrít. Otec Concannon pozval Patricka kázať v jeho kostole na mariánsky sviatok a vďaka Tomovi Lewisovi sa deň predtým stretol s Lorettou. Chcel ju požiadať o radu, ako čo najlepšie využiť túto príležitosť na vyrozprávanie svojho príbehu jej kolegom, aby sa potom zjednotili.
„Počas zajtrajšej kázne vôbec nespomínajte, akú pomoc očakávate od hviezd,“ povedala Loretta. „Zamerajte sa len na povzbudzovanie rodinného ruženca. Nechajte monsignora Concannona stáť vzadu v kostole a pozvite niektoré z celebrít, ktoré si vypočuli kázeň, do sakristie, aby sa s vami stretli. Potom, keď k vám prídu jeden po druhom, sa dohodnete.“
Loretta mu poradila skvele. Fungovalo to, akoby to bolo nejaké kúzlo. V ten deň prišla do sakristie Irene Dunne, Charles Boyer, Maureen O‘ Sullivanová, Ethel Barrymorová a päť či šesť ďalších a všetci povedali Patrickovi „Áno“.
Patrick chcel vytvoriť týždenné vysielanie, pozostávajúce z modlitby ruženca. 13. mája 1945 si rodiny v celej krajine vypočuli program ako žiadny iný, v ktorom vystupovali arcibiskup Spellman z New Yorku, prezident Harry Truman, Bing Crosby a rodičia a sestra rodiny Sullivanovcov z Iowy, ktorí viedli ruženec. Piati bratia z tejto rodiny prišli o život, keď sa ich loď potopila vo vojne. Otec Peyton ukončil program vášnivou prosbou, aby sa rodiny spoločne modlili ruženec za pokoj. Program získal doteraz najväčšiu sledovanosť zo všetkých v systéme vzájomného vysielania. Ľudia chceli viac!
Po úspechu tejto prvej rozhlasovej relácie odišiel otec Peyton do Hollywoodu, aby sa pokúsil vytvoriť pokračujúci program. Keď otec Peyton vyjadril svoju víziu využiť nové médiá na oslovenie miliónov, prišli Raymond Burr, Jimmy Stewart, Rosalind Russell, Ann Blythe, Danny Thomas, Lucille Ball a stovky veľkých hviezd, aby videli otca Pata ako svojho kaplána.
Chcel som vytvoriť týždenné vysielanie, ktoré by pozostávalo z modlitby ruženca v krásnom kontexte, podobne ako vysielanie na Deň matiek. Už som si tiež uvedomoval silný odpor voči vysielaniam s takým katolíckym obsahom a chcel som mať všetky dvere otvorené. Cítil som, že keby som mohol presvedčiť celú galaxiu veľkých hviezd, mohol by som presvedčiť stanicu, aby kúpila môj nápad. A ten deň začal úžasnú sériu udalostí, ktoré zmenili môj život.
V roku 1948, po prozreteľnom stretnutí s kňazmi v Kanade, bol otec Peyton pozvaný biskupom Johnom T. Kiddom z Londýna v Ontariu v Kanade, aby zorganizoval zhromaždenie o rodinnej modlitbe. Išlo o prvé z 540 zhromaždení na celom svete, ktoré otec Patrick Peyton viedol.
Posolstvo, ktoré chcel otec Peyton na týchto zhromaždeniach zdieľať, bolo jednoduché; jednota rodiny cez rodinnú modlitbu a jeho obľúbené heslá aj dnes inšpirujú rodiny na celom svete: „Rodina, ktorá sa spolu modlí, zostáva spolu“ a „Svet v modlitbe je svetom v pokoji“. Zhromaždenie ruženca bolo vyvrcholením mnohých významných podujatí. Bol to prístup celej komunity. Otec Peyton nazval tento proces ako Šesť hôr.
Napriek vášni otca Peytona a mimoriadnej energii, ktorú vynakladal na cestovanie, rozprávanie, organizovanie a plánovanie rastu a rozširovania svojej služby v 90. rokoch, jeho zdravie začalo zlyhávať. Srdce mu zoslablo a bol trikrát hospitalizovaný pre kongestívne zlyhanie srdca. Odišiel bývať k Malým sestrám chudobným v San Pedro v Kalifornii, kde trávil dni v adorácii, slúžil omšu a modlil sa ruženec.
Po niekoľkých mesiacoch podlomeného zdravia sa jeho život začal pomaly vytrácať. Večer 2. júna 1992 nebol schopný dokončiť svoj ruženec a tí pri jeho posteli mu povedali, že za neho dokončia modlitbu. Zomrel pokojne o 5:20 ráno 3. júna 1992, jeho posledné slová boli: Mária, moja Kráľovná, moja Matka.
Otec Peyton bol pochovaný 8. júna 1992 na cintoríne Svätého kríža v Stonehill College v North Easton, Massachusetts. Kým žil, modlitby a uzdravujúci dotyk otca Peytona pomáhali mnohým v ich potrebách, od jeho smrti bolo zaznamenaných veľa správ o milostiach, ktoré dostali na jeho príhovor. Niektorí hovoria o telesných uzdraveniach, iní o prijatých duchovných milostiach, zvláštnu zmienku tvoria správy o odvrátených katolíkoch, ktorí sa vracajú k sviatostiam a o rodinách, ktoré nachádzajú nádej a odvahu v utrpení. Mnohí vraveli, že ich modlitby boli rýchlo vypočuté.
Na žiadosť Kongregácie Svätého Kríža, rehoľnej komunity, ku ktorej patril otec Peyton, biskup z Fall River, Massachusetts, so súhlasom Vatikánu oficiálne otvoril kauzu kanonizácie 1. júna 2001. Pápež František v roku 2017 otca Patricka Peytona vyhlásil za ctihodného.
ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2023/10/knaz-ktory-pohol-hollywoodom-ukazal.html
