Katechéza o rozlišovaní – Duchovné sprevádzanie

Duchovné sprevádzanie – tak znie téma štrnástej katechézy pápeža Františka z cyklu o rozlišovaní. Pri generálnej audiencii v stredu 4. januára Svätý Otec povedal: „duchovné sprevádzanie, ak je vnímavé na Ducha Svätého, pomáha odhaľovať aj vážne nedorozumenia v našom uvažovaní o sebe a v našom vzťahu s Pánom.“. Vyzdvihol aj zosnulého emeritného pápeža Benedikta XVI. ako veľkého majstra katechézy,.

Úvodom ku katechéze bol úryvok zo Žalmu 119

«Tvoje slovo je svetlo pre moje nohy a pochodeň na mojich chodníkoch. […] Tvoje príkazy sú obdivuhodné, preto ich zachovávam. Výklad tvojich slov osvecuje, maličkým dáva chápavosť. […] Trvalý pokoj požívajú tí, čo milujú tvoj zákon; a nemajú sa na čom potknúť».

Duchovné rozlišovanie

12. časť cyklu katechéz O rozlišovaní

Drahí bratia a sestry, dobré ráno!

Skôr než začneme túto katechézu, chcel by som, aby sme sa pripojili k tým, ktorí tu vedľa vzdávajú úctu Benediktovi XVI. a chcel by som mu adresovať myšlienku, pretože bol veľkým majstrom katechézy. Jeho vycibrené a zdvorilé myslenie nebolo samoúčelné, ale cirkevné, pretože nás vždy chcel viesť k stretnutiu s Ježišom. Ježiš ukrižovaný a zmŕtvychvstalý, Živý a Pán – to bol cieľ, ku ktorému nás viedol pápež Benedikt XVI. Nech nám pomôže znovu objaviť v Kristovi radosť z viery a nádej zo života.

Touto dnešnou katechézou uzatvárame cyklus venovaný téme rozlišovania, a to ukončením príhovoru o pomôckach, ktoré proces rozlišovania môžu a majú podporovať. Jednou z nich je duchovné sprevádzanie, dôležité predovšetkým pre sebapoznanie, ktoré je, ako sme videli, nevyhnutnou podmienkou rozlišovania. Ak sa pozeráme do zrkadla sami, nie vždy to pomôže, pretože človek si môže zmeniť obraz. Na druhej strane, keď sa pozrieme do zrkadla s pomocou druhého, veľmi to pomôže, pretože ten druhý ti povie pravdu – keď je pravdivá – takto ti pomôže.

Božia milosť v nás vždy pôsobí s našou prirodzenosťou. Keď si spomenieme na evanjeliové podobenstvo, milosť môžeme prirovnať k dobrému semenu a našu prirodzenosť k pôde (porov. Mk 4,3-9). V prvom rade je dôležité dať sa poznať a nebáť sa podeliť o svoje krehkejšie stránky, v ktorých sa prejavujeme ako citlivejší, slabší alebo so strachom, že nás budú posudzovať. Dať sa spoznať, ukázať seba samého inému, ktorý nás sprevádza na ceste životom. Nerozhoduje za nás, nie: sprevádza nás. Pretože krehkosť je v skutočnosti naším skutočným bohatstvom: sme bohatí na krehkosť, všetci, pravé bohatstvo, ktoré sa musíme naučiť rešpektovať a prijímať, pretože keď ju ponúkneme Bohu, robí nás schopnými nehy, milosrdenstva a lásky. Beda ľuďom, ktorí sa necítia krehkí: sú prísni, diktátorskí. Naopak, ľudia, ktorí si s pokorou uvedomujú svoju krehkosť, sú voči druhým chápavejší. Krehkosť – môžem povedať – robí nás ľudskými. Nie je náhoda, že prvé z troch Ježišových pokušení na púšti – to, ktoré sa týka hladu – snaží sa obrať nás o našu krehkosť a predstavuje nám ju ako zlo, ktorého sa treba zbaviť, ako prekážku, ktorá nám bráni byť ako Boh. Naopak, je to náš najvzácnejší poklad: Boh, aby nás pripodobnil sebe, chcel až do krajnosti zdieľať našu vlastnú krehkosť. Pozrime sa na kríž: Boh, ktorý zostúpil práve do krehkosti. Pozrime sa na jasličky, kde sa znížil k veľkej ľudskej krehkosti. Zdieľal našu krehkosť.

A duchovné sprevádzanie, ak je vnímavé na Ducha Svätého, pomáha odhaľovať aj vážne nedorozumenia v našom uvažovaní o sebe a v našom vzťahu s Pánom. Evanjelium uvádza niekoľko príkladov objasňujúcich a oslobodzujúcich rozhovorov, ktoré viedol Ježiš. Spomeňme si napríklad na stretnutie so Samaritánkou, ktoré kedykoľvek čítame vždy tam nachádzame Ježišovu múdrosť a nežnosť, pomyslime na stretnutie so Zachejom, stretnutie s hriešnicou, s Nikodémom, s emauzskými učeníkmi: spôsob akým sa Pán priblížil. Ľudia, ktorí majú pravé stretnutie s Ježišom, sa neboja otvoriť mu svoje srdce, ukázať svoju zraniteľnosť a vlastnú nedostatočnosť, svoju krehkosť. Týmto spôsobom sa ich zdieľanie seba samých stáva skúsenosťou spásy, odpustenia, ktoré slobodne prijali.

Keď pred druhým človekom povieme, čo sme prežili alebo čo hľadáme, pomôže nám to vyjasniť si v nás samých a vyniesť na svetlo mnohé myšlienky, ktoré sú v nás a ktoré nás často znepokojujú svojimi neodbytnými refrénmi. Ako často v temných chvíľach nám prichádzajú takéto myšlienky: „Všetko som urobil zle, som nanič, nikto mi nerozumie, nikdy to nedokážem, som odsúdený na neúspech“, koľko krát nám prídu na myseľ tieto veci. Falošné a jedovaté myšlienky, ktoré konfrontácia s druhými pomáha demaskovať, aby sme sa cítili Pánom milovaní a ctení, takí, akí sme, schopní robiť pre neho dobré veci. S prekvapením objavujeme rôzne spôsoby videnia vecí, signály dobra, ktoré v nás boli vždy prítomné. Je pravda, že sa môžeme podeliť o svoje slabosti s druhým, s tým, kto nás sprevádza v živote, v duchovnom živote, s učiteľom duchovného života, nech je to laik, kňaz, ale nech nás sprevádza; ale povedať: „Pozri, čo sa mi deje: som úbožiak, tieto veci sa mi dejú“, a druhý: „Áno, všetci ich tam máme, tieto veci…“, pomáha nám dobre ich objasniť a vidieť, odkiaľ pochádzajú korene, a tak ich prekonať.

Ten, kto sprevádza – sprievodca či sprievodkyňa – nenahrádza Pána, nevykonáva prácu namiesto sprevádzanej osoby, ale kráča po jej boku, povzbudzuje ju, aby čítala, čo sa odohráva v jej srdci, v tom mieste par excellence, kde hovorí Pán. Duchovný sprievodca, ktorého nazývame duchovným vodcom – nemám rád tento termín, mám radšej pojem duchovný sprievodca, je vhodnejší – je to ten, kto ti povie: „Dobre, ale pozri sa sem, pozri sa tam“, upozorní ťa na veci, ktoré môžeš minúť; pomôže lepšie pochopiť znamenia čias, hlas Pána, hlas pokušiteľa, hlas ťažkostí, ktoré nemôžem prekonať. Preto je veľmi dôležité, aby ste nechodili sami. V africkej múdrosti existuje príslovie, ktoré hovorí: „Ak chceš prísť rýchlo, choď sám, ak chceš prísť bezpečne, choď s inými.“ Choď v sprievode, choď so svojimi ľuďmi. To je dôležité. V duchovnom živote je lepšie, keď nás sprevádza niekto, kto pozná naše záležitosti a pomáha nám. A to je duchovné sprevádzanie.

Toto duchovné sprevádzanie môže byť plodné, ak obe strany zažili synovstvo a duchovné bratstvo. To, že sme Božími deťmi, zistíme v okamihu, keď zistíme, že sme bratmi a sestrami, deťmi toho istého Otca. Preto je nevyhnutné byť začlenení do spoločenstva, ktoré je na ceste. Nie sme sami, sme ľudia z ľudu, z národa, z mesta, ktoré kráča, z cirkvi, z farnosti, z tejto skupiny… spoločenstvo na ceste. Človek nechodí k Pánovi sám: to nie je správne. Musíme tomu dobre rozumieť. Človek nejde k Pánovi bez pomoci. Ako v evanjeliovom príbehu o ochrnutom, často sme podporovaní a uzdravovaní vďaka viere niekoho iného (porov. Mk 2,1-5); ktorý nám pomáha napredovať, pretože všetci niekedy trpíme vnútornou paralýzou a je potrebné, aby nám niekto pomohol prekonať tento konflikt. Nezabúdajme na to, že k Pánovi nechodíme sami; inokedy sme to my, kto sa angažuje za iného brata alebo sestru, my sme sprievodcovia, aby sme im pomohli. Bez skúsenosti synovstva a bratstva môže duchovné vedenie vyvolať nereálne očakávania, nedorozumenia a formy závislosti, ktoré zanechávajú človeka v infantilnom stave. Sprevádzanie, ale ako Božie deti a bratia navzájom.

Panna Mária je majsterkou rozlišovania. Málo hovorí, veľa počúva a zachováva v srdci (porov. Lk 2,19). Tri spôsoby správania Panny Márie: hovoriť málo, počúvať veľa, a uchovávať v srdci. A keď párkrát prehovorí, zanechá znamenie. Napríklad v Jánovom evanjeliu je veľmi krátka veta, ktorú vyslovila Mária a ktorá je odkazom pre kresťanov všetkých čias: „Urobte všetko, čo vám povie“ (porov. 2,5). Zaujímavé je: raz som počul jednu veľmi dobrú, veľmi zbožnú starú pani, ktorá neštudovala teológiu, bola veľmi jednoduchá. A ona mi povedala: „Vieš, aké gesto vždy robí Panna Mária?“ Neviem: ona ťa rozmaznáva, volá ťa… „Nie: gesto, ktoré robí Panna Mária, je toto“ [ukazuje ukazovákom]. Nerozumel som a spýtal som sa: Čo to znamená? A stará pani mi odpovedala: „Ona vždy ukazuje na Ježiša.“ Je to krásne: Panna Mária si nič neberie pre seba, ona ukazuje na Ježiša. Robiť to, čo nám hovorí Ježiš. Taká je Panna Mária. Mária vie, že Pán sa prihovára srdcu každého z nás, a žiada nás, aby sme toto slovo pretavili do skutkov a rozhodnutí. Dokázala to viac ako ktokoľvek iný a v skutočnosti je prítomná v zásadných momentoch Ježišovho života, najmä v najväčšej hodine smrti na kríži.

Drahí bratia a sestry, končíme túto sériu katechéz o rozlišovaní, rozlišovanie je umenie, ktoré sa dá naučiť a ktoré má svoje pravidlá. Ak sa ho človek naučí, umožní mu prežívať duchovnú skúsenosť čoraz krajším a usporiadanejším spôsobom. Rozlišovanie je predovšetkým dar od Boha, o ktorý treba vždy prosiť, bez toho, aby sme si namýšľali, že sme odborníkmi a sebestačnými. Pane, daj mi milosť, aby som vo chvíľach života rozlišoval, čo mám robiť, čo mám pochopiť. Daj mi milosť rozlišovať a daj mi človeka, ktorý mi pomôže rozlišovať.

Pánov hlas sa dá vždy rozpoznať, má jedinečný štýl, je to hlas, ktorý upokojuje, povzbudzuje a uisťuje v ťažkostiach. Evanjelium nám to neustále pripomína: „Neboj sa“, ako je krásne toto slovo, ktoré hovorí anjel Márii (Lk 1,30), po Ježišovom zmŕtvychvstaní: „neboj sa“, „nebojte sa“, to je presne Pánov štýl: „Nebojte sa!“, opakuje dnes Pán aj nám. Ak budeme dôverovať jeho slovu, budeme dobre hrať životný zápas a budeme môcť pomáhať iným. Ako hovorí žalm, jeho slovo je svetlo pre naše nohy a pochodeň na našich chodníkoch (porov. 119,105).

(Preklad: Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News)

ZDROJ: https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2023-01/katecheza-o-rozlisovani-14-duchovne-sprevadzanie.html

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

Ďakujeme!

Facebook
Twitter
LinkedIn
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Prihlásiť sa

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás