PODPÍŠTE PETÍCIU ZASTAVME ISTANBUL V SMERNICI EURÓPSKEJ ÚNIE! https://www.podpisem.sk/petition/zastavme-istanbul-v-smernici-europskej-unie/

Martin Luterán: Gender nemôže byť aj sociálny konštrukt, aj niečo, čo je fundamentálnejšie ako naše pohlavie

„Gender ideológia zastáva množstvo protichodných tvrdení. Na jednej strane tvrdí, že rod je sociálny konštrukt, na druhej strane je to však niečo, čo nás definuje ešte viac ako pohlavie, s ktorým sme sa narodili. Ale gender nemôže byť aj sociálny konštrukt, aj niečo, čo je fundamentálnejšie či pravdivejšie ako naše pohlavie. To sa nedá. Musí to byť buď jedno, alebo druhé. Ale gender hnutie tvrdí jedno aj druhé. Nedá sa tam nájsť ucelená, koherentná línia toho, čo to hnutie tvrdí,“ hovorí na margo vyhlášky ministerstva zdravotníctva, ktorá liberalizovala zmenu pohlavia, Martin Luterán, právny filozof a rektor Kolégia Antona Neuwirtha.

Vyhláška ministra Vladimíra Lengvarského o zmene pohlavia bez operačného zákroku [jej účinnosť nedávno rezort pozastavil, pozn. red.] otvorila na Slovensku otázku transsexuality. Základným mottom tých, ktorí zastávajú stanovisko, že osobám, ktoré si chcú zmeniť svoje pohlavie, by sa to malo umožniť, je, že rod máme v hlave a sme tým, čo si o sebe myslíme, že sme. Dá sa s tým súhlasiť? 

Zaujímavé na debatách, ktoré sa k tejto téme vedú, je fakt, že sa to tvári ako psychologicko-medicínska debata, ale v skutočnosti je tá debata hnaná metafyzickými pohľadmi na svet a chápanie človeka. Niekde v hĺbke je to filozofický spor o tom, čo je človek, čo je realita, ako ju poznáme a aký je vzťah medzi realitou a nami. 

Odpoveďou na otázku, kto som ako človek, nie je len to, ako sa cítim alebo čo si myslím, ale aj mnoho iných vecí. Pravda je vzťah našej mysle k tomu, ako sa veci skutočne majú. Realita je fakt, ktorý sa snažíme spoznávať a niekedy ho spoznáme lepšie a inokedy horšie. A to, že mám mužské pohlavné orgány a každá bunka v mojom tele je mužská, je dôležitou pravdou o tom, kto som. To, že existujú ľudia, ktorí sa necítia dobre vo svojom tele alebo sa cítia niekým iným, je určite veľké utrpenie, ktoré si zaslúži a potrebuje odbornú pomoc. Jej cieľom by však mala byť snaha pomôcť človeku cítiť sa dobre vo svojom tele a prijať to, kým je. 

Oponent by vám na to povedal, že myseľ osoby, ktorá trpí transsexualitou, je uväznená v tele s iným pohlavím. Preto je riešením zmena pohlavia. 

Chápanie človeka, ktoré ste predstavili, predpokladá, že myseľ a telo sú dve autonómne a nezávislé entity. Telo v tomto chápaní je nejaký vonkajší princíp, ktorý môže byť v rozpore s vnútorným princípom, mojím autentickým “ja”. V dejinách myslenia bol a stále je tento pohľad na človeka sporný. Nemyslím si, že telo je iba vonkajší nástroj, ktorý môžeme manipulovať pre rôzne ciele. Človek je unikátnou jednotou duše a tela. My sme naše telo. Nie sme len duša, ktorá je v tele. A byť mužom a ženou je dôležitou súčasťou toho, kto sme. Správnym riešením pocitu, že som príliš tučný, hoci v skutočnosti som podvyživený, nie je pomôcť človeku ďalej chudnúť, ale skôr pomôcť mu oslobodiť sa od ilúzie, ktorej sa sám nevie zbaviť. Nesmieme ustúpiť “autentickému” anorektickému “ja” a podľa neho manipulovať s telom.

Martin Luterán. Foto: Matúš Zajac

Čo však v prípade, ak človek cíti, že by mal žiť v inom tele? Prečo by mal podriadiť svoje emócie vonkajšej realite, a nie prispôsobiť realitu svojim citom?

V klasickej filozofickej tradícii západného myslenia od Platóna cez Aristotela, Tomáša Akvinského a ďalších bolo jasné, že správnu harmóniu človek nájde len vtedy, ak podriadi svoje city a svoju vôľu rozumu a tomu, čo nám rozum ponúka ako dobré. Napríklad ak chcem urobiť niečo dobré, ale bráni mi v tom emócia strachu, tak buď môžem podľahnúť strachu a neurobím to, čo je dobré, alebo prekonám strach, spracujem ho a napriek tomu, čo cítim, urobím dobrú vec.

Na druhej strane nás často priťahuje niečo, čo nie je dobré. Ale úlohou zrelého človeka je spracovávať to a nejsť za každou túžbou, ktorá ho ťahá. Samozrejme, pocit, že nie som spokojný so svojím pohlavím, je určite niečo omnoho hlbšie a ťažšie spracovateľnejšie ako pocit strachu. Ale to neznamená, že tým pocitom sa mám riadiť. Človek, ktorý má takéto pocity, potrebuje profesionálnu pomoc, ktorej zmyslom bude prijať seba samého, lebo každý človek je buď muž, alebo žena. To je objektívny fakt o nás.  

Mnohí však realitu nechcú. Prečo by sme ju mali prijať, ak nám je nepríjemná, nechceme ju a máme možnosť ju zmeniť?

Robert Nozick, známy filozof 20. storočia, ponúka experiment stroja zážitkov, podobný príbeh ponúka film Matrix. Jeho zmyslom je otázka, či by sme boli ochotní nechať sa zapojiť do stroja, ktorý by nám spôsoboval nekonečne veľa potešení, no my by sme boli v skutočnosti len napojení na hadičky. Rozhodol by sa niekto pre to? Nozick tvrdí, že nie, lebo my v skutočnosti chceme realitu, nie ilúziu. Naplnený život môžeme mať len vtedy, keď budeme interagovať s realitou, nie keď budeme zažívať nejaké pocity vo svojom vedomí, ktoré nijako nesúvisia s realitou.

To, čo vravíte, však predpokladá, že realita je nemenná a pohlavie sa nedá zmeniť. Avšak my to dnes dokážeme uskutočniť. Vieme človeka preoperovať na iné pohlavie. 

Pohlavie zmeniť nevieme. Vieme spraviť len kozmetickú operáciu vonkajších pohlavných znakov, ale pohlavie je zakódované do každej bunky. A to zmeniť nevieme. Kozmetické operácie nič nemenia na mužskosti alebo ženskosti. Transgender muž sa operáciou nestane mužom. 

Zástancovia „práv“ transsexuálnych ľudí by vás za takýto výrok obvinili z necitlivosti. Rovnaký prívlastok si u nich vyslúžia ľudia, ktorí trvajú na tom, že budú transrodových ľudí nazývať menami a zámenami podľa ich biologického pohlavia.

Štandardy citlivosti sú dnes často zvláštne. Jedným z veľkých prejavov lásky k človeku je ukázať mu pravdu. Ukázať niekomu to, že sa mýli, nemusí byť hejt. Môže to byť motivované aj tým, že mu chcem dobre, lebo žiť v pravde je vlastne dobro. Zároveň si viem predstaviť, že môžu existovať obdobia v živote človeka, ktoré si môžu vyžadovať trochu iný prístup. Teda, že poviem transsexuálne cítiacej osobe, že aj keď viem, že je muž, chápem, že teraz je v období, keď mu oslovovanie mužským menom spôsobuje utrpenie a ja mu ho nechcem zväčšovať. Ale nemyslím si, že za každých okolností a vždy musím niekoho oslovovať tak, ako si želá. To je nezmysel. To by som spolu s ním popieral objektívnu realitu.

Čo sa stane, ak by sme popreli realitu? Prečo by nám to malo prekážať?

Tým sa vraciame k otázke, prečo by som sa mal snažiť zladiť moje emócie s realitou. Jednoduchá odpoveď je, že to je to, čo vedie k šťastiu. To je aj odpoveď na to, prečo nechceme ísť do stroja zážitkov. Lebo len pri konaní, participovaní na dobrách sa stávame plnšími ľuďmi, žijeme život naplno, stávame sa šťastnými. 

Martin Luterán. Foto: Matúš Zajac

A ak niekto povie, že pozná ľudí, ktorí sa stanú šťastnými len vtedy, ak si zmenia pohlavie?

Tak používa slovo šťastný v inom význame. My ľudia často chceme veci, o ktorých si v danej chvíli myslíme, že nás urobia šťastnými, no ak by sme mali plné vedomie a poznanie, tak by sme ich nechceli, lebo vieme, že v skutočnosti nás šťastnými neurobia. Chce si človek, ktorý je závislý na drogách, vziať ďalšiu dávku? Chce aj nechce. Chce, lebo vábenie je veľmi silné a on nemá silu na to, aby to odmietol. A zároveň v hĺbke srdca to nechce, lebo vie, že toto nie je šťastný život, že droga mu pomôže ponoriť sa len do ilúzie, byť mimo reality. Tento vzorec je bežný v rôznych aspektoch našich životov. Samozrejme, transsexualita má hlbšie príčiny a rozhodne to nie je len vôľová vec, preto potrebuje odbornú psychologickú pomoc. 

Hovoríte, že človek je schopný poznať objektívnu realitu. No dnes je v móde povedať, že objektívna realita neexistuje, a preto mnohí ľudia dnešnej doby tvrdia, že realita sa nedá poznať. 

Neviem, či to hovoria mnohí ľudia. Skôr by som povedal, že len sofistikovaní filozofi, ale aj tých je stále čoraz menej. Keď niekto niečo píše, tak to píše preto, lebo chce niečo objektívne, pravdivé povedať tomuto svetu. Preto by konzistentný filozof, ktorý by zastával toto stanovisko, musel byť tichý filozof. Ľudia žijú nejakú svoju filozofiu, či už uvedomenú, alebo neuvedomenú, majú presvedčenia o svete a o tom, čo je a čo nie je pravdivé, aj keď vravia, že všetci máme svoju pravdu. 

Ale toto si vonkoncom nemyslia ľudia, ktorí presadzujú zmenu pohlavia, tí sú naplnení silnými presvedčeniami toho, čo je pravda. A tou podľa nich je, že v hlave existuje gender, ktorý môže byť v rozpore s tým, ako vyzerá naše telo. Nech to dokážu. Dôkazné bremeno je na strane tých, ktorí prichádzajú s takým radikálnym pohľadom na človeka, že pohlavie nie je to, ako sa narodíme, ale že nás definuje pocit v hlave. 

Gender ideológia pritom pozná aj osoby, ktoré „prepínajú“ svoje pohlavie podľa toho, ako sa práve cítia.

Zaujímalo by ma, čo podľa nich znamená cítiť sa ako muž a čo znamená cítiť sa ako žena. Kedy vieme, že sa cítime ako žena a kedy ako muž? Keď sa deje čo? Vzhľad pohlavných orgánov to nie je, chromozómy v bunkách to nie sú, zjavne to nebude ani sexuálna príťažlivosť, lebo potom by sme museli vyhlásiť všetkých homosexuálne cítiacich mužov za ženy. Tak čo to je? 

Ich odpoveď by pravdepodobne bola, že rod je len sociálny konštrukt. A presne o tom je aj tá vyhláška, ktorá tento argument ťahá do dôsledkov, pretože podľa nej už na zmenu pohlavia netreba ani operáciu. 

To ukazuje, že gender ideológia zastáva množstvo protichodných tvrdení. Na jednej strane tvrdí, že rod je sociálny konštrukt, na druhej strane je to však niečo, čo nás definuje ešte viac ako pohlavie, s ktorým sme sa narodili. Ale gender nemôže byť aj sociálny konštrukt, aj niečo, čo je fundamentálnejšie či pravdivejšie ako naše pohlavie. To sa nedá. Musí to byť buď jedno, alebo druhé, ale gender hnutie tvrdí aj jedno, aj druhé. Nedá sa tam nájsť ucelená, koherentná línia toho, čo to hnutie tvrdí.

Taktiež nevie odpovedať na otázku, ako je možné, že sa niekto necíti mužom. Ako je možné, že vie, čo znamená cítiť sa mužom, ak neexistuje nič také, ako je mužskosť alebo ženskosť, ktoré sú pre nich len sociálne konštrukty? Už len vysloviť tento výrok znamená, že existuje nejaká objektívna mužskosť, ktorú ten človek nemá. Je to celé veľmi zvláštny konštrukt a na tých, ktorí ho presadzujú, je bremeno dôkazov.

ANTON CHROMÍK: ISTANBUL JE TU ZAS, ODMIETNIME HO SPOLU

Milí priatelia,

Európska únia to zrejme až do rozpadu nevzdá  s pretláčaním rodovej ideológie, rovnako ako my nevzdáme jej odmietanie. My máme pravdu, oni moc. Nevadí. Pravda aj tak vyhrá!

Vyhodíte ich dverami a oknom, prídu cez komín. EÚ pripravila smernicu, do ktorej povkladali všetky veci z rodovej ideológie, ktoré sa im nepodarili presadiť cez Istanbulský dohovor. Naša pani ministerka spravodlivosti (ako inak) pripravila návrh Stanoviska pre vládu, ktorým nadšene súhlasí s návrhom takejto smernice. Musíme to zmeniť. Vláda nás nesmie podraziť! Pripravili sme hromadné pripomienky a prosíme podpíšte ich a šírte!

Takáto smernica by bola v rozpore s našou Ústavou. Oddeľuje pojem rod od pohlavia. Ak ale nebudeme vedieť, kto žena je, nebudeme ju vedieť chrániť.

Nesúhlasíme! To je rodová ideológia! Medzi mužmi a ženami neprebieha boj. Rod nie je súbor rolí, ale v zmysle našej Ústavy ide o termín definujúci rodinný pôvod.

Nesúhlasíme so zavádzaním slovných trestných činov z nenávisti, pretože to, čo je nenávisť, nie je definované.  Máme skúsenosti, že aj prejavený nesúhlas s touto ideológiou bol označovaný za nenávisť. Nepotrebujeme kriminalizáciu a zásahy do slobody prejavu a slobody náboženstva!

Nesúhlasíme s tým, aby sa osobitná ochrana poskytovala podľa toho, do koľkých privilegovaných skupín podľa smernice osoba patrí. Rovnosť a individuálny prístup k obeti znamenajú, že sa posudzuje situácia konkrétnej osoby nie jej príslušnosť k definovanej skupine. Obete majú nárok na rovnakú pomoc individualizovanú podľa skutočnej potreby.

Nesúhlasíme s odstraňovaním rodových stereotypov, pretože nie sú definované a obávame sa zneužitia. Ide o sociálne inžinierstvo. Najmä ak v súčasnosti sa považuje už za stereotyp, aj to, že je žena doma s deťmi a venuje sa namiesto kariéry deťom.

Nech nesiahajú na naše deti! Nesúhlasíme s tým, aby sa deťom poskytovali podporné služby bez súhlasu rodičov. Takéto nejasné ustanovenia  v návrhu smernice by mohli znamenať oddelenie detí od rodičov a nárast štátnej ingerencie do rodiny. Nechceme vôbec pripustiť riziká, ktorých sme svedkami v Nórsku.

Spochybňovanie práva rodičov vidieť aj potencionálne nebezpečnú elektronickú komunikáciu detí by mohla znamenať odstránenie poslednej bariéry pre sexuálnych predátorov a viedla by k zvýšeniu ohrozenia našich najmenších.

Nesúhlasíme ani s tým, aby sa vo všetkom uplatňovalo tzv. „rodové hľadisko“ veľmi to pripomína „triedne hľadisko“ z bývalého režimu.

Nesúhlasíme so „školeniami“ pre média a osoby zodpovedné za dohľad nad pracovníkmi u zamestnávateľov.  Mainstreamové média to nepotrebujú, väčšinou sú už plne na strane rodovej ideológie a ak túto propagandu máme platiť my daňoví poplatníci, potom nám dovoľte povedať, že ideológia nikdy ženám nepomohla.

Podpíšte naše pripomienky na linku: https://www.podpisem.sk/petition/zastavme-istanbul-v-smernici-europskej-unie/

S úctou

Anton Chromík

predseda

Aliancia za rodinu