Modlitba, pôst a dávanie almužny sú základnými súčasťami kresťanského života, ale neznamenajú, že vedieme svätý život.
Môže byť lákavé myslieť si, že ak sa každý deň modlíme ruženec, sme okamžite svätí. Podobne, ak sa každý piatok v roku postíme od mäsa, neznamená to, že sme oddaní katolíci. Vykonávanie vonkajších náboženských úkonov je určite dôležitou súčasťou kresťanstva, ale to hneď neznamená, že pôjdeme do neba. Svätý František Saleský vysvetľuje túto myšlienku vo svojej knihe Úvod do zbožného života :
Jeden človek kladie veľký dôraz na pôst a verí, že vedie veľmi zbožný život, pokiaľ sa postí prísne, hoci jeho srdce je plné horkosti; a hoci si nebude zvlhčovať pery vínom, možno nie ani s vodou, no vo svojej veľkej zdržanlivosti neštíti ich namočiť do susedovej krvi ohováraním a znevažovaním.
Iný muž sa považuje za zbožného, pretože denne opakuje veľa modlitieb, hoci sa zároveň nezdržiava všelijakých nahnevaných, dráždivých, namyslených či urážlivých rečí medzi rodinou a susedmi. Tento muž slobodne otvára svoju peňaženku v almužne, ale zatvára svoje srdce pred všetkými jemnými a zhovievavými citmi voči tým, ktorí sú proti nemu; ten je síce dostatočne pripravený odpustiť svojim nepriateľom, ale nikdy nezaplatí svoje oprávnené dlhy, iba ak pod tlakom.
Svätý František Saleský ďalej poukazuje na to, že „všetci títo ľudia sa bežne nazývajú zbožnými, no napriek tomu nie sú v žiadnom pravom zmysle skutočne zbožní. “
Recept na svätosť
Kľúč k svätosti nespočíva vo vykonávaní mnohých náboženských činov s prázdnym srdcom. Namiesto toho sme povolaní odovzdať Bohu celé naše bytie, telo i dušu. Naše činy musí nasledovať nežné srdce, srdce v ohni Božej lásky. Ak sa každý deň modlíme ruženec, musíme nechať modlitbu preniknúť do nášho srdca a obmäkčiť ho, aby sme tak pomohli blížnemu v núdzi.
