Spisovateľ Max Lucado v jednej zo svojich poviedok opísal stavbu nádherného pomníka. Keď v roku 1629 pri pôrode štrnásteho dieťaťa zomrela manželka indického mogula, mala len 36 rokov. Jej manžel v nej stratil nielen milovanú ženu, ale aj múdru radkyňu. Urobil sľub, že postaví pomník, ktorý zveční jeho lásku k žene. V strede pozemku určenom na stavbu ju dal pochovať a práce sa začali.
Panovníka to úplne pohltilo, venoval stavbe maximum času. Z týždňov sa stali mesiace. Jedného dňa narazili robotníci pri práci na drevenú debnu. Zavadzala pri stavbe, tak ju nechal odstrániť. Bola to rakva s telom vládcovej milovanej ženy. A Lucado si kladie otázku: Môže človek budovať pomník a zabudnúť prečo? Aj taký architektonický skvost, akým je „pomník lásky“ Tádž Mahal, je toho vraj názornou ukážkou.
Po schodoch či výťahom?
Toto nebezpečenstvo nám hrozí pri mnohých životných podujatiach. Kresťanstvo, viera či duchovný život nie sú výnimkou. Keď kladieme tehlu po tehle, z času na čas je dobré položiť si zásadnú otázku: Prečo vlastne? Táto otázka raz vyšla z úst učiteľa Zákona, ktorý ju adresoval Ježišovi: „Ktoré prikázane v Zákone je najväčšie?“ (Mt 22,36) Akoby sa pri pohľade na tých 613 príkazov a zákazov v židovstve pýtal: Prečo? Prečo to všetko vlastne máme dodržiavať?
Už v babylonskom zajatí si židia kládli otázku: Prečo sme takto dopadli? No zrejme preto, že sme nedodržali prikázania, ktoré nám Boh dal po vyslobodení z egyptského otroctva. Preto musíme urobiť opatrenia. Obstaviame Dekalóg spleťou ďalších príkazov a zákazov, aby sme znova neskončili podobne. A tak vznikla vrstva farizejov – zbožných –, ktorí na tento projekt dohliadali. A čo sa stalo? Že v tej mohutnej stavbe zbožnosti, náboženstva už nebolo jasné, prečo vlastne. Preto Pán Ježiš právnikovi pripomína: Lebo láska. Láska k Bohu a láska k blížnemu. Na tom to celé stojí.
V čom je odpoveď Pána Ježiša na svoju dobu prevratná? Starý zákon by sme mohli prirovnať k budove s mnohými schodmi. Človek sa usiloval a stúpal schodíkmi prikázaní smerom k vrcholu, na ktorom sa ako odmena vynímala láska Boha. Problém je, že aj tak bola nedosiahnuteľná. V čom je stavba Nového zákona iná? Mohli by sme obrazne povedať, že budova zbožnosti človeka dostala výťah. A kresťan je človek, ktorý do toho výťahu nastúpi a nechá sa viezť.
Liek proti nebezpečným „izmom“
Aby sme sa v tomto obraznom výťahu nezasekli, pokračuje Ježiš v diskusii svojou otázkou: „Čo si myslíte o Mesiášovi? Čí syn je?“ (Mt 22,42) Na tejto kľúčovej otázke sa rozhoduje všetko. Čo si myslíš – čí syn, čia dcéra si? Som len synom a dcérou svojich rodičov, alebo som aj synom a dcérou Boha? Vybrať si tú druhú možnosť znamená nastúpiť do novozákonného výťahu Božieho Syna Ježiša Krista; znamená to vyviezť sa poschodiami prikázaní až na vrchol.
Samozrejme, že to má aj tu svoje úskalia; že nie vždy to ide celkom ľahko. Stáva sa totiž, že sa ten výťah zasekne. Preto Kristus vo svojej odpovedi spája dve strany jednej mince – dve prikázania, ktoré židia v Starom zákone mali na rozličných miestach. Nóvum Ježiša Krista je, že dáva do priameho súvisu lásku k Bohu, blížnemu a sebe. Prečo? Lebo láska k Bohu bez lásky k blížnemu môže vyústiť do fanatizmu. Veľmi ľahko sa zasekneme pri falošnej zbožnosti. Často je pre mňa náboženstvo len akýmsi inkubátorom, kde sa iba ukrývam zo strachu pred krutými ľuďmi, nespravodlivým svetom a ťažkosťami bežného života.
Na druhej strane, láska k blížnemu bez lásky k Bohu stráca pevný bod a ľahko sa môže zaseknúť pri čistom humanizme. Ak zostanem iba na tejto rovine, môžem sa stať hlasným revolucionárom, alebo nad iným moralizujem, chcem ho pretvoriť podľa seba, projektujem naňho svoje predstavy. Ale ak milujem Boha a blížneho, potom sa na človeka vedľa seba pozerám láskavým pohľadom Boha. Spojenie týchto dvoch smerov lásky je diagnostikou i účinným liekom na všetky jej karikatúry, najmä na aktuálne bujnejúci permisivizmus a sentimentalizmus.
Každý budujeme stavbu svojho života. Kresťan by nemal zabúdať, čo je v centre tejto stavby: prázdny hrob po vzkriesenom Ježišovi Kristovi. Tento prázdny hrob nám jasne ukazuje, že existuje láska mocnejšia ako smrť. Kresťanstvo nemá byť len pomníkom stratenej láske, pravé kresťanstvo žije zo vzkriesenej Lásky. Len táto Láska je uspokojivou odpoveďou na otázku, prečo to vlastne všetko robím. Ak túto Lásku vylúčim, z môjho kresťanstva sa stane obyčajné starobylé múzeum. Možno exotické, ale nepoužiteľné.
ZDROJ: https://standard.sk/434460/krestanstvo-ako-muzeum-starobyle-spoplatnene-nepouzitelne
