Počas jednej zo svojich vízií, blahoslavená Anna Katarína Emerichová videla kňaza, ktorého poznala a ktorý práve zomrel. Bol veľmi zbožný a urobil veľa dobra. Ukázalo sa však, že veľa času premárnil rôznymi zábavkami a v očistci musel zostať tri hodiny. Mala k nemu chodiť dlhé roky, no pomohla mu modlitba a početné omše. „Tri hodiny som ho pozorovala ako trpí a keď ho prepustili z očistca, počula som (čo ma rozveselilo), ako hovorí anjelovi: „Teraz vidím, že aj anjeli dokážu oklamať človeka. Mal som tu zostať len tri hodiny, ale zostal som tak dlho, tak strašne dlho.“ Medzi očistcovými príbehmi nájdeme aj stredoveký príbeh o ťažko chorom kňazovi, ktorý prosil Boha, aby ho nechal zomrieť a skrátil si tak strašnú bolesť, ktorú musel deň čo deň znášať. Nenapadlo ho, že by mal toto predlžovanie choroby vnímať ako dôkaz Božej láskavosti, chcejúc ho ušetriť oveľa horších múk. Boh odpovedal na jeho modlitby. Poslal k nemu anjela strážneho a dal mu na výber: náhla smrť a tri dni utrpenia v očistci, alebo ďalší rok choroby a potom ísť priamo do neba. Kňaz si vybral prvú možnosť. Bohužiaľ, pre neho! Po hodine strávenej v očistci ho tam opäť navštívil jeho anjel strážny. Kňaz sa mu posťažoval, že mal zostať v očistci len tri dni, no trpel najmenej niekoľko rokov. „Vedz, že si tu len hodinu,“ odpovedal anjel a vysvetlil, že „intenzita bolesti ruší zmysel pre čas; chvíľa vyzerá ako deň a hodina ako roky.“ Kňaz potom úprimne požiadal anjela, aby získal od Boha návrat na zem a možnosť tam trpieť nie rok, ale koľko rokov chce. „Lepšie šesť rokov hroznej bolesti ako jedna hodina v tejto priepasti nevýslovných múk,“ povedal.
To všetko sa dá zhrnúť do jednoduchého, no odhaľujúceho vyznania mnícha, ktorý sa zjavil svojmu bratovi: „Bol som tri dni v očistci a zdalo sa mi, akoby som trpel tisíc rokov.“
Tieto príbehy ukazujú, že čas v očistci plynie úplne inak ako pozemský – pretože duše sú tam mimo pozemského času a priestoru, ponorené do niečoho úplne iného, do iného typu nehmotnej hmoty a do iného typu časopriestoru (alebo možno v čase očisty vôbec neexistuje a je prítomné len vedomie trvania?) a možno to nie je len „intenzita bolesti, ktorá narúša zmysel pre čas“, ale niečo iné, vďaka čomu sa to, čo je pre nás jedným okamihom, rozširuje takmer do nekonečna.
Pre svoje účely si to predstavujem asi takto: Vezmime si dlhý kus úzkej gumičky a v pravidelných intervaloch na ňu dáme čiary. Potom začneme naťahovať pásmo (dôležitá poznámka: bolo by extrémne ťažké to urobiť inak!). Čo si všimneme? To, že sa úseky medzi riadkami predlžujú. Predstavme si teda, že táto gumička sa nikdy nemôže zlomiť a jej konce ukotvíme do nekonečna. Čo sa stane s našimi čiarami? Deje sa toto s časom v očistci? Možno – aj keď je to nie je príliš sofistikované prirovnanie, ktoré ma napadlo, keď som o tom začal uvažovať.
Novodobí teológovia sa zhodujú, že proces očisty je jav, nemerateľný v jednotkách nášho pozemského času. Očistec nemá nič z rozmeru fyzikálneho času a určovanie času v očistci, pomocou pozemského času (hovoriť napr. o troch či piatich hodinách strávených v očistci) nedáva veľký zmysel, aj keď treba priznať, že pri porovnaní, ilustruje istú škálu utrpenia. Z tohto dôvodu Cirkev ustúpila od špecifikovania dní alebo rokov odpustkov a teraz ich rozdeľuje na úplné a čiastočné. Chorý kňaz sa chcel vrátiť na zem, aby vykonal svoje pokánie rýchlejšie, alebo skôr v znesiteľnejšom časopriestore. Objavili sa však aj rôzne reakcie, vyplývajúce z trochu iných motívov.
V legende o vzkriesení Petra svätým Stanislavom čítame, že keď bolo po všetkom, svätec sa spýtal vzkrieseného nebožtíka, či by nechcel stráviť ešte niekoľko rokov na zemi. Peter prekvapivo nechcel. Prečo? Pretože sa radšej vrátil do očistca a znášal dlhodobé mučenie na mieste, kde už nie je možné hrešiť, ako viesť život na zemi a vystavovať sa možnému zatrateniu. Požiadal len svätého Stanislava o skrátenie jeho múk, aby sa mohol skôr tešiť z večného šťastia. Preto sa na čas strávený v očistci môžeme pozerať aj z tejto perspektívy.
Keď uvažujeme o čase v očistci, prichádza na myseľ ďalšia otázka: čo určuje, ako dlho musia duše zostať v očistci? Opäť existuje niekoľko odpovedí. Zdravý rozum je nepochybne ovplyvnený počtom a špecifickou závažnosťou neľutovaných hriechov. Ale nielen tým. Je možné, že očistec zažívame (a z hľadiska „miesta“ v ňom aj zotrváme), kým následky našich hriechov trvajú na tomto svete. To je zaujímavá myšlienka. Každý hriech postihuje nielen hriešnika samotného, ale aj jeho blížnych – narúša špecifickú „ekológiu Božej lásky“, vzťah hriešnika k Bohu a ľuďom.
„Vina, ktorá ma prenasleduje, zostáva mojou súčasťou, zasahuje do mňa, dáva mi pocítiť čas, keď kvôli mne trpí iný človek veľmi skutočným spôsobom“ – napísal o. kardinál Jozef Ratzinger.
Ďalšou myšlienkou je, že okrem ťarchy neodčinených hriechov je trvanie očistného procesu určené „intenzitou lásky k Bohu v okamihu, keď duša prekročí prah večnosti“. K takémuto mimoriadne pútavému záveru dospela vizionárka z Fatimy, sestra Lucia, keď intenzívne rozmýšľala nad slovami Márie, že jej priateľka Amélia zostane v očistci až do skončenia sveta…
Kniha má imprimatur. Z poľštiny preložil Martin Handzuš – administrátor skupiny Verím v Očistec a modlím sa za duše. | Facebook – ak sa chcete dozvedieť viac o očistci a pomoci dušiam pridajte sa do skupiny
Zdroj: Henryk Bejda, Očistec je skutočný!
2% Z DANE PRE SLOVENSKÝ DOHOVOR ZA RODINU ❤️🙏🙏 Aj vďaka Vašim 2% pre Vás môžeme naďalej tvoriť bohatý duchovný program, nepretržité RUŽENCOVÉ reťaze, zaujímavé online relácie, články, dokumenty a ešte omnoho viac 🙏🙏🙏 ĎAKUJEME VÁM ❤️ Viac info ako poukázať 2% Z DANE pre Slovenský dohovor za rodinu nájdete tu: https://slovenskydohovorzarodinu.sk/2-z-dane-pre-slovensky-dohovor-za-rodinu/
