Malo by sa zdať zbytočné nabádať vás, aby ste sa vrúcne modlili za tých, ktorým tak veľa dlhujete. Príroda, rozum, náboženstvo, to všetko si v ich mene nárokuje o vašu pomoc. Nádej je striedavo oporou a mučením ľudského srdca. Nikto nemá taký istý základ pre nádej ako duše v očistci. Predmetom ich nádeje je sám Boh, ktorý sa dáva ako odplata spravodlivým; a ak uistenie, že ich súčasné utrpenie bude tak slávne odmenené, poskytlo svätým nevýslovnú radosť uprostred skúšok a protivenstiev, o čo viac utešilo aj sväté duše .Nesmú sa cítiť obmedzené, dokonca ani vo svojom väzení utrpenia, utešujú sa myšlienkou, že Boh čoskoro zmierni ich utrpenie a odmení ich nevýslovnými slasťami! Prečo aj my v skúškach života nepozdvihneme oči k nebu a nezvykneme si trpezlivo niesť svoje kríže, ktoré, ak ich znesieme, budú odmenené večnou slávou v raji? Kto teda môže vyjadriť veľkosť útechy, ktorú sväté duše získavajú zo svojej istoty vlastniť Boha v budúcnosti? V Božích nariadeniach čítajú, že sú vyvolení Jeho večného kráľovstva. Pamätajú na zasľúbenia Ježiša Krista a sú v jeho milosti, nemôžu ani na chvíľu pochybovať o tom, že majú byť spoludedičmi jeho šťastia a slávy. Zvažujú svoje skutky spravodlivosti a s neochvejnou dôverou očakávajú korunu nesmrteľnosti, ktorou Pán, spravodlivý sudca, odmení ich zásluhy. Ich nádej je tak pevne založená na tomto trojitom základe, že nielenže nepripúšťa pochybnosti alebo strach, ale má všetku silu okamžitého a absolútneho vlastníctva. No hoci sú trpiace duše takto uistené, že vlastnia Boha, On stále odkladá komunikovanie s nimi, kým nebudú úplne oslobodené od každej škvrny hriechu. Chce tiež, aby práve toto oneskorenie zvýšilo horlivosť ich túžob, tak ich na jednej strane podopiera a posilňuje istota ich nádeje, na druhej strane ich sužuje odkladom jeho vlastníctva a práve tie túžby, ktoré sú potravou a životom ich nádeje, ich najviac sužujú a mučia. Čím vznešenejší je predmet ich nádeje, tým bolestnejší je ich trest a jeho násilie rastie s intenzitou ich lásky. „Nehovorím,“ hovorí sv.Augustín, „tým, ktorí sú chladní a necitliví, ale daj mi srdce, ktoré sa usiluje o zvrchované dobro, a ono pocíti význam tvojich slov“. Jedna veľká výhoda vychádzajúca z myšlienky očistca je, že inšpiruje ducha pokánia a sebazaprenia; lebo nám to pripomína, že Božia spravodlivosť, aj keď je prísna, nie je slepá a nikdy nepotrestá tú istú chybu dvakrát, pretože ak sa v tomto svete uskutoční odčinenie, nebude sa vyžadovať ďalšie očisťovanie s vedomím, že spravodlivosť,ktorá je taká nepružná a neúprosná v očistci sa dá ľahko odzbrojiť tu na zemi. Prirodzene pociťujeme úprimnú túžbu uniknúť hroznému ohňu očistca, ktorý môže trestať len hriechy bez odpykania, a preto dbáme na to, aby sme zanechali len málo škvŕn, ktoré by sme museli odstrániť v očistcom ohni.
Ďalej nám Boh vo svojej nekonečnej dobrote dáva možnosť dobrovoľným zadosťučinením splatiť dlh vykonaný vedomým činom a na druhom svete nás len karhá, pretože sme nenašli odvahu sa v tom potrestať. Náš záujem preto spočíva v predchádzaní Jeho súdov a spravodlivosti dobrovoľnými pokániami, pretože nech sú akokoľvek prísne, ďaleko zaostávajú za tými v očistci. Táto myšlienka napĺňa dušu svätou odvahou veľkodušne prijať umŕtvovanie a pokánie, hovoriac: „Radšej teraz vyrovnaj moje účty s Bohom; lepšie využiť Jeho milosrdenstvo na uspokojenie Jeho spravodlivosti; radšej zaplať svoje dlhy teraz, kým to môžem ľahko urobiť. Toto je moje rozhodnutie a pevné odhodlanie.“ Ďalšou výhodou, ktorá vyplýva z myšlienky očistca, je, že nás robí trpezlivejšími a odvážnejšími pri znášaní skúšok a utrpenia tohto života a učí nás pozerať sa na ne ako na prostriedky, ktoré nám dal Boh vo svojom Božom milosrdenstve, aby sme nahradili to, čo máme a to nedostatok v našom pokání, a tak uniknúť strašnému odčineniu v očistci. Šťastní sú tí, ktorí chápu túto pravdu. Nielenže budú prijímať kríže, ktoré im Božia Prozreteľnosť posiela s odovzdanosťou, ale dokonca s radosťou a vďačnosťou, považujúc ich za signálne znaky dobroty Nášho Pána, za zlaté mince, ktorými majú zaplatiť časť svojich dlhov. Bez ohľadu na to, aká môže byť povaha a dĺžka ich utrpenia, učia sa ich znášať pokojne, pričom vždy majú na pamäti, že tým získavajú veľké zásluhy. „Ale,“ hovorí Fénelon, „ľudská prirodzenosť sa snaží uniknúť z očistca tu aj nabudúce, s týmto výsledkom: že považuje naše uspokojenie tu dole za zbytočné, a tak po smrti musíme ešte znášať bolesti očistca. Ak by sme teraz, ako sväté duše, zostali pokojní a trpezliví v rukách Božích, mohli by sme byť očistení ohňom Jeho lásky.“ Nezabudnime, že skúšky a utrpenia tohto života sú skutočným očistcom a že duša obťažená krížom je skutočne očistená rovnako ako duše v očistci jeho očistnými plameňmi. Ale ak netrpezlivo reptáme proti Bohu robíme sa v Jeho očiach ešte vinnejšími a zneužívame vzácny dar utrpenia, ktorý nám dáva, aby sme odčinili hriech. Trpme teda odovzdane do Božej vôle, ako trpeli svätí, ako trpia duše v očistci, a naše utrpenie bude mať dvojitú výhodu v tom, že nás očistí a umožní nám získať zásluhy pre nebo. Zvyčajná spomienka na očistec udržuje vrúcnosť spravodlivých, robí ich viac bdelými nad sebou samými, pozornejšími pri plnení všetkých svojich povinností voči Bohu, blížnemu a sebe, opatrnejšími pri vykonávaní tých najnepodstatnejších činov, čistotu ich úmyslu a vždy konajú na väčšiu slávu Božiu. Nakoniec nás myšlienka na očistec inšpiruje k láske k svätým dušiam, ktoré sú tam zadržiavané. Spomienka na ich utrpenie nás napĺňa nežným súcitom s nimi, ktorý sa rýchlo prejaví tým, že im poskytujeme pomoc a úľavu, modlíme sa za nich, ponúkame skutky sebazaprenia v ich prospech a využívame všetky prostriedky, ktoré máme k dispozícii, aby sme im uľavili. Ich záujmy sa určitým spôsobom stávajú našimi; ich utrpenia, ak môžeme tak povedať, sa stanú našimi; agónia ich odlúčenia od Boha vytvára v nás svätú netrpezlivosť, aby sme im otvorili brány ich nebeskej krajiny. Takto aj nevedome v sebe praktizujeme čnosť lásky v najdokonalejšom a najhrdinskejšom stupni, a hoci si myslíme, že pracujeme len pre druhých, obohacujeme sa o množstvo zásluh; pri splácaní dlhov duší, ktorým sme oddaní sa zároveň zbavujeme našich vlastných dlhov, pretože láska je najvyššia zo všetkých cností a vynahrádza pred Bohom všetko ostatné. Preto tí, ktorí to praktizujú voči mŕtvym, nič nestrácajú ba naopak týmto veľa získavajú. Boh úžasným spôsobom odmeňuje tých, ktorí pomáhajú jeho priateľom.
Zdroj: Stories about Purgatory and what They Reveal
Autor: Martin Handzuš – administrátor facebook skupiny Verím v očistec a modlím sa za duše – pridajte sa do skupiny a dozviete sa o očistci ďalšie zaújimavé informácie
