Keď kresťan katolík spomenie tému očistec, občas sa stáva, že príslušníci najmä rôznych denominácií majú s touto témou problém. Vraj sa v Biblii očistec nespomína. Je to skutočne tak? Pripravili sme pre vás skutočne odborný článok spracovaný z knihy The Biblical Basic for Purgatory od autora apologétu Johna Salzu. Po tomto už skutočne nikto nezostane na pochybách, že očistec sa v Biblii spomína a že aj reálne existuje. Poďme teda spoločne nazrieť do Písma Svätého a nájdeme spolu miesta, kde sa o očistci hovorí.

OČISTEC V STAROM ZÁKONE

V starom zákone je existencia očistca podporená na viacerých miestach a teda vo viacerých knihách. Najznámejšia pasáž pre nás je príbeh Júdu Machabejského v druhej knihe Machabejcov verše 40-46: Pod spodným rúchom každého zo zabitých však našli amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetci si uvedomili, že to bola príčina, prečo padli. Všetci teda dobrorečili Pánovi ako spravodlivému sudcovi, ktorý odhaľuje skryté veci. Potom sa začali modliť a prosili, aby im tento hriech, ktorého sa dopustili, bol celkom odpustený. Šľachetný Júda vyzval všetkých, aby sa chránili pred hriechom, veď na vlastné oči videli, čo sa stalo pre hriech, ktorého sa dopustili tí, čo padli. Potom urobil medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem v striebre. Poslal peniaze do Jeruzalema, aby priniesli obetu za hriechy. Bol to veľmi krásny a ušľachtilý skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Keby totiž nebol očakával, že padli budú raz vzkriesení, bolo by zbytočné a pochabé modliť sa za mŕtvych. Bol teda presvedčený o tom, že je prichystaná dokonalá odmena pre tých, čo ako zbožne zosnuli. Je to posvätná a zbožná myšlienka. Preto prikázal priniesť zmiernu obetu za zomretých, aby boli zbavení hriechu. V tejto pasáži je silne zdôraznená dôležitosť modlitieb za zosnulých. Vo Svätom Písme ale môžeme nájsť aj na iných miestach niekoľko príkladov rituálnej modlitby a kajúceho smútku za zosnulými na určité časové obdobie. Židovské chápanie týchto praktík spočívalo v tom, že modlitby oslobodili duše od bolestivého stavu očistenia a urýchlili cestu k Bohu. Prvý prípad je už v knihe Genezis v 50 – tej kapitole verš 10, kedy Jozef pochováva svojho otca Jakuba: Keď došli ku Goren-Atad za Jordánom, konali tam veľký a slávnostný pohreb. Za svojho otca urobil sedemdňovú smútočnú slávnosť. Ďalší prípad nachádzame v knihe Numeri (20, 29), pri smrti Árona:  „a keď všetok ľud videl, že Áron umrel, celá Izraelova rodina ho tridsať dní oplakávala.“ V knihe Deuteronómium v 24. kapitole verš 8 sa dozvedáme, že keď zomrel Mojžiš Synovia Izraela ho tridsať dní oplakávali na Moabskej stepi.

Prorok Baruch (3, 4) žiada Pána, aby vyslyšal modlitby mŕtvych Izraela. Všemohúci Pane, Bože Izraela, počuj modlitbu zomrelých Izraela a synov tých, čo zhrešili proti tebe, čo nepočúvali hlas svojho Boha a preto visí na nás nešťastie. Modlitby za mŕtvych sú zbytočné v nebi a zbytočné v pekle. Títo mŕtvi sú v očistci. 

V knihe proroka Zachariáša (9, 11) sa píše, že Boh prostredníctvom krvi svojej zmluvy vyslobodí tých, ktorí sú bez pitnej vody v jame, duchovného sídla utrpenia, ktoré Cirkev nazýva očistcom.“ tebe pre tvoju krvnú zmluvu vypustím zajatcov z cisterny, v ktorej nieto vody.“ 

V piatich knihách starého zákona a to konkrétne u prorokov Zachariáša, Malachiáša, Daniela, v Knihe Sirachovho syna a v Knihe múdrosti je očisťovanie v očistci opísané ako proces čistenia. Poďme si tieto pasáže prejsť. 

Z celej krajiny,“ znie výrok Hospodina, „dve tretiny zomrú, zahynú, ale tretina z nej zostane. Tú tretinu prevediem cez oheň a pretavím ich, ako sa taví striebro, a vyskúšam ich, ako sa skúša zlato. (Zach 13, 8-9) Boh nám tu cez proroka hovorí, že 2/3 zahynú a 1/3 zostane nažive, dá sa do ohňa a čistí sa ako striebro a skúša ako zlato. Tí, ktorí zahynú, idú do pekla a v nebi nie je potrebné zušľachťovať, takže tí, ktorí sú zušľachťovaní, sú v očistci. V knihe Sirachovho syna (2, 5) sa uvádza: Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia. 

U proroka Malachiáša (3,3) čítame:

Tavič sa posadí a prečistí striebro, prečistí Léviho synov a pretaví ich ako zlato a striebro, budú patriť Hospodinovi a správnym spôsobom prinášať obetné dary. Tieto verše sa vzťahujú aj na Božie očistenie spravodlivých po ich smrti. 

O očisťovaní hovorí aj prorok Daniel: Mnohí sa očistia, obielia a zbavia sa trosky (Dan 12, 10) 

Taktiež v knihe múdrosti sa píše: Po krátkom súžení prijmú veľké dobrodenia, pretože Boh ich preskúšal a zistil, že sú ho hodní. Vyskúšal ich ako zlato v taviacej peci a prijal ich ako spaľovanú obetu. Mŕtvi sú poslušní a skúšaní ohňom, aby dostali svoju nebeskú odmenu. Toto je oheň očistca. 

OČISTEC V NOVOM ZÁKONE

Pre katolíkov azda najznámejšou pasážou kde Ježiš začína učenie o očistci sa nachádza v evanjeliu podľa Matúša (5, 25-26) Pokonaj sa rýchlo so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste. Inak ťa tvoj protivník odovzdá sudcovi, sudca strážnikovi a uvrhnú ťa do väzenia. Amen, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do posledného haliera ! 

Poďme si teraz túto pasáž ale aj ostatné pasáže z evanjelií trochu vysvetliť. V Matúšovi 5: 25–26 Ježiš hovorí o Satanovi, keď hovorí „žalobca“. Keď nám hovorí, aby sme sa spriatelili s „žalobcom“ pred súdnym procesom, Ježiš nám nehovorí, aby sme sa spriatelili so Satanom, ale aby sme s ním urovnali naše skóre tým, že sa zriekneme všetkých jeho prázdnych sľubov v tomto živote, aby sme nemuseli byť obvinený pred sudcom v ďalšom živote. Veľa svätých povedalo, že strážny anjel aj satan sú prítomní na osobnom súde, pričom náš anjel zjaví Kristovi naše dobré skutky a satan nás obviní z našich zlých skutkov. Takto nás „žalobca“ vydá „sudcovi“. Ježiš Kristus je „zákonodarca a sudca“, nad ktorým vyniesol všetok súd Otec. Schopnosť „spriateliť sa“ so Satanom tiež znamená, že môžeme rásť v cnosti a svätosti a uspokojovať svoje hriechy prekonaním jeho pokušení. Inými slovami, môžeme použiť Satana v náš prospech v tomto živote. Ježišovo použitie výrazu „ísť s“ diablom pred súd potvrdzuje rovnakú myšlienku. Naša cesta k „Božiemu“ súdu, osobnému súdu, bude zahŕňať boj so Satanom počas nášho života. Nechceme čakať, kým sa dostaneme pred súd (osobný súd), kedy nás už diabol nebude môcť pokúšať, pretože potom bude za konanie zodpovedný sudca. Ako sme sa dozvedeli, v tomto živote je čas na skrúšenie a milosrdenstvo. Len čo prejdeme do ďalšieho života, budeme čeliť iba Božej spravodlivosti. Ak sme sa v tomto živote dostatočne nezaoberali diablom (zrieknutie sa hriechu a náležité zadosťučinenie Bohu), budeme to musieť urobiť vo „väzení“ budúceho života. Ježiš nás vyzýva, aby sme sa rýchlo zriekli hriechov, pretože dlh, ktorý dlhujeme Bohu, je v tomto živote ľahšie splatiteľný ako v nasledujúcom, a „času je málo!“ (Zjv 12:12). Pretože „žalobca“ a „sudca“ sú v duchovnom svete, „väzenie“, na ktoré Ježiš odkazuje, je tiež v duchovnom svete. Toto „väzenie“ sa vzťahuje na dočasný stav po smrti, ktorý nebol ani nebom, ani peklom. Podobne v Zjavení Ježiš hovorí kresťanom v Smyrne: „Nebojte sa, čo máte trpieť. Hľa, diabol chystá uvrhnúť niektorých z vás do väzenia, aby vás skúšali, a desať dní budete mať súženie. Buďte verní až do smrti a ja vám dám korunu života. “ (Zjv 2,10) V tomto verši Ježiš spája „väzenie“ s dočasným príbytkom „utrpenia“, kde sú spravodliví na istý čas „skúšaní“. V súvisiacej Matúšovej pasáži (18:34), ktorá sa týka podobenstva o nemilosrdnom sluhovi, ktorému Pán odpustil veľký dlh, no on nebol ochotný ani len počkať so splatením svojmu spolusluhovi, ktorý mu dlhoval oveľa menšiu sumu. Ježiš hovorí, že sluha je vydaný „mučiteľom, kým nezaplatí všetok dlh“. Teda duchovné (nie doslovné) použitie „väzenia“ v Novom zákone vždy odkazuje na miesto časných trestov pre opustené duše.

Vo svetle týchto prípadov teda môžeme dospieť k záveru, že „väzenie“ podľa Matúša 5: 25–26 je tiež miestom dočasného trestu pre duše, ktoré už odišli teda Očistec. Prípad by bol ešte silnejší, ak by sme mohli preukázať, že dlh, ktorý obvinený zaplatí za to, aby sa dostal z väzenia, sa vzťahuje na jeho hriechy a to môžeme preukázať. Už sme preukázali, že diabol sa snaží obviniť väzňa z hriechu, a práve tento dlh za hriech zadržiava väzňa. Ale Písmo tiež výslovne porovnáva „dlh“ s „hriechom“. Napríklad Lukášova verzia modlitby Otčenáš hovorí: „a odpusť nám naše hriechy; lebo my sami odpúšťame každému, kto je nám dlžný “(11,4). Matúš tiež zaznamenáva: „A odpusť nám naše dlhy, ako aj my odpúšťame každému nášmu dlžníkovi.“ (6:12). To ukazuje, že Matúš a Lukáš majú na mysli zaplatenie „dlhu za hriech“. To tiež znamená, že platba v Matúšovi 5: 25–26 má uspokojiť hriech – čo je samotný účel očistca. Ďalej poznamenávame, že Ježiš vyžaduje, aby hriešnik zaplatil posledný „cent“ predtým, ako bude môcť byť prepustený z väzenia. „Penny“ bol jedným z najmenších hodnôt peňazí, ktoré existovali počas Ježišových čias. Táto nominálna hodnota sa rovnala jednej 60/4 denáru (denná mzda). To je tiež významné. Ukazuje, že aj najmenšie chyby bude treba vo väzení očistca odčiniť. Božia svätosť a spravodlivosť a čistota Jeho neba si nevyžadujú o nič menej. V tom istom evanjeliu Ježiš hovorí: „Hovorím vám: V deň súdu budú ľudia zodpovedať za každé neopatrné slovo, ktoré vyslovia“ (Mt 12,36). 

Ježišovo metaforické použitie peňazí a dlhov (zaplatenie posledného centu) tiež ukazuje, že pobyt muža vo „väzení“ je dočasný. Ježišovo použitie posledného centu tiež naznačuje, že v určitom okamihu nezostane nič na zaplatenie, a teda nebude potrebné ďalšie zadržanie. Dlh v písme je metaforou hriechu a zadĺženosť je konečnou podmienkou, znamená, že hriech (predstavovaný dlhom) je tiež konečný. Inými slovami, hriech za ktorý musíme vykonať uspokojenie Božej spravodlivosti je ľahký a trest je teda dočasný. Toto uspokojenie je v nebi nepotrebné a nemožné v pekle, čo znamená, že uväznený je v očistci. Ak si všimneme, že biblické odkazy na pekelné tresty nie sú nikdy opísané v súvislosti s peniazmi alebo splácaním dlhov. Splácanie dlhov je iba dočasným trestom. To ďalej zdôrazňuje, že odsek Matúš 5: 25–26 sa týka zadosťučinenia za časné tresty (za ľahký a odpustený smrteľný hriech), ktoré nás obnovujú v rovnosti Božej spravodlivosti a priateľstva.

Medzi ďalšie state z písma kde Ježiš nepriamo hovorí o očistci patrí aj ďalšia stať z Matúšovho evanjelia z 12 – tej kapitoly verš 32: Ak niekto povie niečo proti Synovi človeka, odpustí sa mu to. Kto by však povedal niečo proti Duchu Svätému, tomu sa neodpustí ani v tomto veku, ani v budúcom. Vo veršoch, ktoré predchádzajú a nasledujú Matúša 12:32, Ježiš hovorí o témach: Boh, Satan, zásluhy a súd. Medzi Ježišovým učením je vložené Jeho varovanie pred rúhaním sa Duchu Svätému. Jasný význam Ježišových slov je zrejmý. Ježiš vyhlasuje, že odpustenie existuje „v tomto i v budúcom veku“. Ak sa fráza „budúci vek“ vzťahuje na život po smrti, potom sa táto pasáž musí týkať očistca. Je to tak preto, lebo odpustenie je v nebi zbytočné a v pekle nemožné. Aby sme túto pasáž správne pochopili, musíme pochopiť, čo znamená fráza „v budúcom veku“. Rovnaká grécka fráza („v tomto alebo budúcom veku“) sa v Novom zákone používa iba raz, v Efezanom 1:21, kde Pavol popisuje Ježišovo meno ako „nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom.“ To znamená, že „budúci vek“ v Efezanom 1:21 sa vzťahuje na posmrtný život, kde sa Ježiš prihovára v nebi ako Veľkňaz pred Otcom. To tiež znamená, že v posmrtnom živote je odpustenie. V skutočnosti zakaždým, keď Nový zákon používa výraz „budúci vek“, vzťahuje sa na posmrtný život.

Možnosť odpustenia v budúcom veku podporuje katolícke a biblické učenie o hriechu. Ako učí Ján, existuje hriech „ktorý je smrteľný“ a hriech „ktorý nie je smrteľný“ (1 Jn 5,16-17). Pretože smrteľný hriech zabíja život milosti v duši, nemožno mu odpustiť v „budúcom veku“, keď uplynul čas duše na pokánie. V tomto živote musí byť hriech vyznaný, čím je človek zbavený smrteľného hriechu. Keďže aj ľahký hriech je škodlivý, no nie smrteľný, podľa jasných slov nášho Spasiteľa sa človeku odpúšťa v „budúcom veku“. Aj keď je pravda, že rúhanie sa Duchu Svätému je „večný hriech“, všetky smrteľné hriechy sú večné hriechy, pretože si zaslúžia večné zatratenie, pokiaľ im Boh pred smrťou neodpustí. Obeta Ježiša Krista je dostatočná na to, aby odčinila všetky hriechy – dokonca aj rúhania sa Duchu Svätému – pokiaľ hriešnik robí v tomto živote pokánie. Preto Cirkev vždy chápala Ježišovo varovanie, ktoré sa má vzťahovať iba na tých ľudí, ktorí zomreli nekajúcne. To znamená, že rúhanie sa Duchu Svätému znamená odmietnutie Božieho milosrdenstva a odpustenia, ktoré sa nazýva nepochopenie. Boh neodpúšťa tento hriech, pretože hriešnik nechce odpustenie. V tomto zmysle je teda hriech „neodpustiteľný“.

Pokračujeme k Lukášovi a podobenstvu o vernom sluhovi, ktoré nájdeme v12. kapitole, verše 43-48 Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť. Veru, hovorím vám: Ustanoví ho nad všetkým, čo má. Ale keby si ten sluha v srdci povedal: “Môj pán voľajako nejde,” a začal by biť sluhov a slúžky, jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to najmenej čaká, a v hodinu, o ktorej nevie, oddelí ho a dá mu podiel medzi nevernými. Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú. Toho, ktorý ju nepoznal a urobil niečo, za čo si zaslúži bitku, menej zbijú. Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať, a komu veľa zverili, od toho budú viac žiadať. 

Ježiš učí podobenstvo o pánovi a jeho služobníkoch – ďalšie duchovné učenie o následkoch hriechu. V podobenstve Ježiš varuje svojich služobníkov, aby boli pripravení na Jeho príchod, „lebo Syn človeka prichádza v hodinu, ktorú neočakávate“ Ježiš hovorí, že pri opise možných trestov, ktoré môžu nepripravení služobníci utrpieť pri príchode Majstra Ale ak si tento sluha povie: „Môj pán sa oneskoruje,“ a začne mlátiť služobníkov a slúžky a jesť, piť a opíjať sa, pán toho sluhu príde v deň, keď to nebude očakávať. Potrestá ho a postaví ho medzi neverných. A ten sluha, ktorý poznal vôľu svojho pána, ale nepripravil sa alebo nekonal podľa jeho vôle, dostane tvrdý výprask. Kto však nevedel a urobil to, čo si zaslúžilo výprask, dostane ľahký výprask. Spravidla, keď Ježiš hovorí o potrestaní hriešnikov pri jeho „príchode“, hovorí o svojom druhom príchode pri všeobecnom súde, a nie o osobnom súde hriešnika (aj keď Osobný súd človeka je tiež formou „príchodu“). Pretože sa však v tejto pasáži hovorí o Majstrovom príchode „v deň“, mohla by pasáž pojednávať o osobnom súde. Či už je toto podobenstvo o poslednom alebo o osobnom súde, je to silná narážka na očistec. Prečo? Je to preto, lebo Ježiš hovorí o časných trestoch pre spasených v budúcom živote alebo v „budúcom veku“. Ježiš však tiež spomína dvoch sluhov, ktorí sa dopustili zanedbania. Prvý služobník poznal vôľu svojho Majstra, ale nekonal podľa nej. Ježiš hovorí, že tento služobník „dostane tvrdý výprask“. Druhý sluha tiež nedokázal konať vôľu svojho pána, ale nepoznal jeho vôľu, pretože to „nevedel“. Ježiš hovorí, že tento služobník „dostane mierny úder“. Ježiš vo svojich podobenstvách používa toto slovo na „bitku“ šesťkrát a vždy odkazuje na časný, nie večný trest. Ježiš teda jasne rozlišuje medzi časnými a večnými trestami v budúcom živote.

Tí, ktorí smrteľne hrešia, dostanú večný trest zatratenia. Tí, ktorí hrešia iba zbežne, dostanú dočasné tresty, aby zadosťučinili za svoje hriechy, ale budú spasení – nebudú „uvedení za neverných“. Ďalej tí, ktorí sa dopustia hriechov, budú trestaní primerane k ich priestupku. Tí, ktorí nevedeli o Božej vôli, sú menej vinní ako tí, ktorí vedeli a teda nevedomí služobníci dostanú „ľahký výprask“, zatiaľ čo leniví služobníci dostanú „tvrdý výprask“. Stručne povedané, Ježiš predstavuje spojitosť trestu v posmrtnom živote – buď večný, alebo dočasný – v závislosti od skutkov človeka. Pretože Ježišovo podobenstvo je v kontexte Jeho druhého príchodu, tiež ukazuje, že v posmrtnom živote je bolesť a utrpenie pre tých, ktorí sú určení do neba. Ako Ján zjavuje v Knihe Zjavenia: „zotrie im každú slzu z očí a smrť už nebude, už nebude smútok, plač ani bolesť, pretože predchádzajúce veci pominuli“ (21: 4). Táto eliminácia bolesti a utrpenia – ktorá sa podľa Zjavenia deje vo večnosti – nastáva až potom, čo Kristus vytvorí „nové nebo a novú zem“, keď „prvá zem pominula a ani mora už niet“. 

Lukáš 16: 19–31 Kristovo podobenstvo o Lazárovi a boháčovi je jasné. Keď boháč ( tradícia ho volá Dives) prosil Abraháma o úľavu v utrpení, Abrahám mu povedal, „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.”(Lk 16,22-31). Dives ďalej prosí Abraháma, aby poslal Lazára späť k jeho bratom s upozornením, aby sa zachránili pred utrpením, ktoré on podstupoval. Kde bol Dives, ktorý mal súcit a lásku voči svojim piatim bratom? Vo všeobecnosti prevláda presvedčenie, že v Gehenne – pekle nieto lásky. Iba úplná a dokonalá nenávisť. Boháč zjavne nebol ani v nebi. Keďže Boháč mal lásku a súcit k bratom napovedá nám to, že nebol v pekle. Prosím všimnime si tiež, že bol schopný hovoriť s Abrahámom; čo naznačuje, že bol v druhej úrovni príbytku mŕtvych – čiže v očistci. 

(1 Kor 13, 29-30) Ale čo potom robia tí, čo sa dávajú krstiť za mŕtvych? Ak mŕtvi vôbec nevstávajú, načo sa dávajú krstiť za nich? 30 A prečo sa aj my vystavujeme nebezpečenstvu v každú hodinu? Pavol tu spomína ľudí, ktorí sú pokrstení v mene mŕtvych, v rámci zmierenia za svoje hriechy (ľudia sú pokrstení v mene mŕtvych, aby mohli byť vzkriesení). Títo ľudia nemôžu byť v nebi, pretože sú stále v hriechu, ale nemôžu byť ani v pekle, pretože ich hriechy už nie je možné zmieriť. Sú v očistci. Tieto verše priamo zodpovedajú 2 Mach. 12: 44–45, ktorá tiež poukazuje na konkrétne modlitby za zosnulých, aby im bolo odpustené za ich hriech. 

2 Tim. 1: 16–18 Nech Pán preukáže milosrdenstvo Oneziforovmu domu, lebo často ma osviežil a nehanbil sa za moje okovy, ale keď prišiel do Ríma, usilovne ma hľadal a našiel ma. – Nech mu Pán dá, aby v onen deň našiel milosrdenstvo u Pána. – A aké služby preukázal v Efeze, ty vieš najlepšie. Onezifór je mŕtvy, ale Pavol ho žiada o milosť „v ten deň“. Pavlovo použitie „toho dňa“ demonštruje jeho eschatologické využitie. Samozrejme, v nebi nie je potrebné milosrdenstvo a v pekle nie je dané milosrdenstvo. Kde je Onezifor? Je v očistci. 

Svätý Pavol nás v liste Hebrejom napomína: Usilujte sa o pokoj so všetkými a o svätosť, bez ktorej nik neuvidí Pána.(Hebr 12,14 ) bez svätosti nikto neuvidí Pána. Potrebujeme konečné posvätenie, aby sme dosiahli skutočnú svätosť pred Bohom, a tento proces sa deje počas nášho života a ak nebude dokončený počas nášho života, bude dokončený v prechodnom stave. Taktiež apoštol Peter vo svojom prvom liste píše, že Ježiš potom čo bol usmrtený prišiel a kázal aj duchom, čo boli vo väzení. Tí duchovia, ktorým Ježiš vo väzení kázal sú spravodlivé duše, ktoré sa očisťujú pre blažené videnie. Preto sa radujete, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky, aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus. Peter sa odvoláva na tento očistný oheň, aby vyskúšal ovocie našej viery. Apoštol Júda vo svojom liste píše: s tými, čo pochybujú, majte zľutovanie; zachráňte ich, vyrvite ich z ohňa. Ľudia, ktorí sú zachránení, sú predsa vytrhnutí z ohňa, keďže sú už spasení, ak sú v nebi, a pre tých, ktorí sú v pekle neexistuje žiadna možnosť spásy. Kto sú potom tí, ktorých máme zachrániť, doslova ako píše vyrvať z ohňa? Sú to ľudia, ktorí sú vedení do neba z očistca. V zjavení svätého Jána apoštol píše, že Boh im :Zotrie z očí každú slzu a už nebude smrti ani žiaľu; ani náreku, ani bolesti viac nebude, lebo prvé sa pominulo.“ (Zjv 21,4) to všetko sa stane ale až po príchode nového neba a pominutí súčasného neba a zeme. Úplne odstránenie sĺz a bolesti nastáva až na konci času. Ale v nebi niet rán ani bolesti a Boh dušiam slzy v pekle nezotrie. Toto spraví pre duše, ktoré teraz prežívajú očisťovanie. Taktiež v 27. verši Ján prízvukuje, že nič poškvrnené, nik, kto sa dopúšťa ohavnosti a lži, doň nevojde, iba tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života. 

Slovo „nečistý“ pochádza z gréckeho slova „koinon“, ktoré označuje duchovnú skazu. Aj sklon k hriechu je duchovne skazený alebo považovaný za nečistý a musí byť očistený pred vstupom do neba. Je úžasné, koľko protestantov nechce veriť v očistec. Očistec existuje z milosrdenstva Božieho. Keby neexistoval očistec, pravdepodobne by to pre väčšinu ľudí znamenalo zatratenie. Boh je skutočne milosrdný. Radím ti: odo mňa si kúp zlato vyskúšané ohňom, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa zaodel a aby nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty, i masť, ktorou si potrieš oči, aby si videl. Ja karhám a trescem tých, ktorých milujem. Buď teda horlivý a rob pokánie.(Zjv 3, 18-19) Ježiš tu hovorí o ohni ako o tom, čo zušľachťuje na zlato tých, ktorých miluje, ak činia pokánie zo svojich hriechov. Toto je v kontexte po smrti, pretože Ježiš, ktorý hovorí z neba, udeľuje biely odev spásy po očistení ohňom (oboje po smrti). 

Zdroj: John Salsa- The Biblical Basic for Purgatory