Tento článok je spracovaný z relácie: Dominik Chmielewski – Nádej nado všetko – 1. časť

Nádej je teologálna čnosť, ktorou túžime po nebeskom kráľovstve a po večnom živote ako po svojom šťastí, pričom vkladáme svoju dôveru do Kristových prisľúbení a nespoliehame sa na svoje sily, ale na pomoc milosti Ducha Svätého. (…) Čnosť nádeje zodpovedá túžbe po šťastí, ktorú Boh vložil do srdca každého človeka; osvojuje si očakávania, ktoré podnecujú činnosť ľudí; očisťuje tieto očakávania, aby ich zamerala na nebeské kráľovstvo; ochraňuje pred malomyseľnosťou; je oporou vo chvíľach opustenosti; rozširuje srdce v očakávaní večnej blaženosti. Nadšenie vzbudené nádejou chráni pred egoizmom a vedie k radosti z kresťanskej lásky. (KKC 1817-1818)

Dám vám budúcnosť a nádej

Čnosť nádeje je veľmi potrebná najmä vtedy, keď prechádzame utrpením. Keď prechádzame mnohými skúsenosťami, ktoré sú veľmi často ťažké, a keď možno začíname pochybovať, či tento dobrý, verný, milosrdný a všemohúci Boh je s nami, miluje nás, a či skutočne existuje a vidí našu bolesť i utrpenie. Vtedy zároveň prichádza diabol, ktorý sa nám pokúsi vtĺcť, že Boh nás opustil a sme sami. Démon bude robiť všetko pre to, aby nás odcudzil od Boha. Vtedy, keď budeme sami, nás môže ľahko chytiť cez rôzne druhy deštruktívnych pokušení a cez deštruktívne myslenie. Myseľ generuje naše pocity. V duchovnom boji fungujeme od momentu, v ktorom začíname kontrolovať to, čo prichádza do našej mysle a odhadzujeme všetko, čo má stopy ničiteľa, vraha a toho, ktorý krivdí od začiatku – démona. Odhadzujeme to, čo je spojené s kondíciou nášho egoizmu – všetko, čo je v nás zranené ľudskou povahou. Na druhej strane chránime všetko to, čo je v nás spojené s atmosférou Božieho kráľovstva. Je to práca, ktorú každý z nás musí vykonať sám.

Všetko začína od zmeny myslenia. Ten, kto chce rásť v milosti, začal od zmeny svojho myslenia. Je potrebné ukotviť sa v Slove Božom a začať myslieť mysľou Krista. Ak je Ježiš v nás, kto môže byť proti nám? Už nežijeme my, ale žije v nás Kristus. Ježišov spôsob života má byť naším štýlom života. Myslenie Kristovo sa má stať aj naším spôsobom myslenia. My sa rodíme s pevnosťou mysle, ba čo viac: dovoľujeme démonovi tvoriť pevnosti mysle, čiže spôsoby falošného myslenia o Bohu, o svete, o druhých a o nás samých. Ak máme Kristovu myseľ, získavame úžasný dar vo svätom krste a vo sviatosti birmovania – explodujeme v moci Ducha Svätého a chceme dokonať premenu svojho myslenia cez obnovenie svojej mysle. Neustále potrebujeme meniť spôsob nášho myslenia.

Človek, ktorý má sfalšovaný spôsob myslenia, čiže myšlienky pevnosti kontrolujúce démonom, bude nonstop potrebovať nejakého iného človeka, aby mu s niečím pomohol. Napríklad: „Mohol by si sa za mňa pomodliť, pretože cítim, že ma niečo atakuje? Som nejaký smutný a je mi veľmi ťažko, mohol by si za mňa pomodliť, pretože prechádzam ťažkými chvíľami?“ Rast v kresťanstve je zakoreňovaním sa v spôsobe myslenia a konania Ježiša Krista. Toto za nás nik iný nevykoná. Musíme to spraviť sami, v spolupráci s milosťou.

V nádeji sa radujte

Utrpenie je vložené do našej existencie. Až v nebi nebude utrpenie, ale tu na zemi je utrpenie. Dokonca aj najviac milujúci sa ľudia sú iba hriešnici a skôr či neskôr sa začnú zraňovať. Láska je spojená s utrpením. Ak niekto očakáva lásku bez utrpenia, je veľmi naivný. Dvaja sa môžu milovať, ale stále sú to hriešnici, zranení hriechom, atakovaní démonmi. Aj v najkrajšom a milujúcom sa manželstve sa dvaja zrania a bude ich to veľmi bolieť. Ale ak majú Kristovu myseľ a štýl života Ježiša Krista, v momente vedia odpustiť. Vtedy si sú úplne vedomí toho, že odpustenie je ich prirodzenosť a životný štýl.

Svätý Pavol, ktorý na svojej ceste zažil mnohé prekážky, bol prenasledovaný kameňovaný, hladoval, avšak v tomto utrpení hneď nevolal na druhého apoštola, aby sa za neho v momente pomodlil. Dnes máme takýto štýl kresťanstva, že akonáhle začneme cítiť utrpenie alebo sme atakovaní zlým, chceme modlitbu druhého. Je to preto, lebo nemáme čnosť nádeje. Nie sme zakorení v determinácii ohlasovania Božieho kráľovstva a nie veľmi chceme byť učeníkmi Krista, ktorí si uvedomujú, že utrpenie, prenasledovanie, falošné obvinenie, odmietanie, bolesť, ktoré prichádzajú rôznymi spôsobmi, sú balíčkom životného štýlu kresťana. Ak aj v utrpení začneme chváliť Boha, Boh zázračne zasiahne a my, pomocou milosti, budeme Pána ohlasovať. Ak budeme zakorenení v nádeji, budeme sa tešiť, že môžeme trpieť pre Božie meno. Touto nádejou je sám Kristus, ktorý je nádejou našej chvály.  

Neochvejne sa držme nádeje

Prichádzajú ťažké časy chaosu, bolesti a utrpenia, a každý sa bojí o vlastné prežitie. Ak nemáme vybudovanú intimitu s Ježišom, ktorý je v našom srdci, nik nám nepomôže, na nikoho sa nemôžeme spoľahnúť. S Ježišom, ktorý je nádejou našej chvály, si máme vybudovať najväčšiu intimitu, aby sme v čase ťažkostí neupadli do beznádeje.

Omnoho dôležitejšie, ako modlitba príhovoru, je budovanie vzťahu s Tým, ktorý je v nás – s Bohom Všemohúcim. Ak nám je ťažko, sústreďme sa na Jeho moc, na Jeho chválu, lásku, milosrdenstvo, nehu a všemohúcnosť v nás. Väčší je Ten, ktorý je v nás, ako ten, ktorý je navonok a atakuje nás.

Majme odvahu a neustráchané srdce. Nepoddávajme sa pochybnostiam, žime v nádeji. Znášajme prenasledovania a v našom tele stále nosme Ježišovo konanie. Žime tak, aby sa Ježišov život zjavil v našom smrteľnom tele. Hoci nás ničí vonkajší človek, Ten, ktorý je vo vnútri, sa obnovuje zo dňa na deň. To, čo je viditeľné, pominie, ale to, čo je neviditeľné, trvá večne.

Kresťan má byť stále zapozeraný na chválu Ježiša Krista. Ak je televízia nástrojom, na ktorý sme zahľadení, nebuďme prekvapení, že do nás vchádza atmosféra kráľovstva temna a ničí to najkrajšie. To, na čo sa pozeráme hodiny, musí mať vplyv na naše vnútro, na naše srdce, na náš spôsob myslenia. Ak sa sústredíme na to, žeby sme hľadeli na Toho, ktorý je v nás, a zatvárame oči pred tým, čo pochádza z kráľovstva temna, vytrváme v Jeho nadneobyčajnom pokoji srdca, v Jeho moci, láske, milosrdenstve, nehe, intimite, ktoré bude zo dňa na deň v nás obnovovať. Ak sa budeme koncentrovať na to, ako nám je ťažko v tomto živote a budeme sa sústrediť len na vonkajšie okolnosti, pohneme v sebe strach a vygenerujeme zúfalstvo, ktoré na nás pritlačí – je to jednoduchá cesta k depresii. Nemôžeme sa sústrediť na vonkajšie okolnosti, lebo ony nás zničia. Boh vie, že vonkajšie okolnosti sú ničím oproti Jeho moci. My si však myslíme, že vonkajšie okolnosti sú všetkým a Boh nemá moc, aby zareagoval. Je na nás, komu dáme svoju dôveru. Či Ježišovi, ktorý v nás sladko odpočíva alebo situácii, v ktorej veľmi trpíme a myslíme si, že túto búrku už neprekonáme.

Tí, čo dúfajú v Pána, dostanú nové sily

Nedívajme sa na diabla. Nehľadajme človeka, ktorý bude za každú cenu nejakou protilátkou na naše strachy. Ak v srdci máme Pána pánov a Kráľa kráľov, Toho, ktorý vpísal utrpenia, protivenstvá a utláčanie do našej kresťanskej cesty, vtedy začíname posilňovať nášho ducha.

Príde učeň k majstrovi a hovorí: „Majstre, čo mám robiť, aby ma neatakovali pokušenia?“ Majster odpovedá: „Dovoľ, aby ťa atakovali s dvojitou silou, lebo v nebi sa nenachádza nikto, kto nezvíťazil nad pokušením. V nebi sú iba víťazi nad pokušeniami; tí, ktorí nad nimi vyhrali v útrapách, protivenstvách, prenasledovaniach. Až vtedy je náš duchovný charakter neskutočne posilňovaný.“

Duch Svätý nás chce previesť cez prenasledovania, útrapy a protivenstvá, ktoré prežívame, aby sme sa ešte viac zakorenili v nádeji, viere a láske. Aby sme vzrastali na takú úroveň, že keď už bude veľmi ťažko, budeme žiariť na nebi ako Jeho svätí. Siedmi sa zavesia na jedného, ktorý pozná Boha. Budeme svietiť, ale teraz musíme prejsť cez svoje boje. Sme pripravovaní na veľké víťazstvá, ktoré nás privedú na novú úroveň skúsenosti Božej všemohúcnosti. Odvahu teda!

„A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ (Rim 8,18)

Spracovala: Dominika Knapová

Online reláciu: Dominik Chmielewski – Nádej nado všetko (1. časť) sledujte TU:

Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás