Azda žiadne zjavenie sa nemôže pochváliť takou bohatosťou a plnosťou ako fatimské: spiritualita, teológia a asketika odkazujú na seba v súvislom celku; eucharistický život, mariánsky život a cirkevný život sú vo vzájomnej obdivuhodnej harmónii; adorácia, obeta a kresťanská láska sa vzájomne prelínajú tvoriac jeden pevný celok. Týmto spôsobom sme my, veriaci, dostali dokonalý návod na to, ako žiť kresťanský život v Nepoškvrnenom Srdci Panny Márie, programový manifest, ktorého praktický manuál predstavuje život svätých pastierikov z Fatimy, svätej Hyacinty a svätého Františka Martovcov.

Ako mnohí zdôraznili, títo dvaja malí súrodenci vôbec nie sú kópiami jeden druhého a spoločné prežívanie života, a najmä významných udalostí v Cova de Iria, im nič neubralo na charakterovej a osobnostnej rozmanitosti. Ba aj ich reakcie na zjavenia a prosby Panny Márie boli rôzne. Obidvaja predstavujú istým spôsobom dva odlišné, ale vzájomne sa dopĺňajúce modely života podľa fatimského posolstva, dve línie, ktoré rovnako smerujú do stredu, ale prechádzajú rôznymi bodmi.

Ak by sme však chceli použiť ešte ucelenejší obraz, dvaja malí súrodenci v skutočnosti predstavujú dve časti Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. V ľudskom srdci predsieň a pravá a ľavá komora neobsahujú rovnakú krv a neplnia rovnakú funkciu – pretože na jednej strane žilová krv tečie späť a na druhej strane je tepnová krv poháňaná do žíl – napriek tomu však vždycky bije rovnakým rytmom a vo svojej harmonickej rozmanitosti zabezpečuje fungovanie srdca a celého ľudského organizmu. To isté možno povedať aj o Nepoškvrnenom Srdci Panny Márie: fatimské posolstvo žije a prejavuje sa práve v postavách týchto dvoch malých pastierikov a v ich komplementárnosti, v tom, že sú rozdielni a zároveň dokonale zladení s údermi srdca Nepoškvrnenej Matky.

Malá fatimská pastierka – sv. Hyacinta

Svätý František Marto predstavuje dušu mimoriadne pozornú voči Ježišovmu utrpeniu, voči hriechom namiereným proti Jeho Srdcu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, čo ho pobáda všetkými možnými spôsobmi a za všetkých okolností vyhľadávať kontemplatívne ticho.

V uzobranosti a v tichu chce tento malý chlapec odčiniť tieto viny tým, že leje kvapky balzamu na rany Ježišovho Srdca, teda vrúcnymi myšlienkami, modlitbami a tichými skutkami… František je úplne uchvátený myšlienkou na Ježiša, najmä na „Ježiša skrytého“ v Eucharistii. Na druhej strane svätá Hyacinta predstavuje horlivú a kajúcnu dušu, ktorá v hriechoch ľudstva vidí predovšetkým hrozbu zatratenia toľkých duší, pred ktorou nemôže zostať nečinná.

Zameriame sa na postavu svätej Hyacinty, pretože pomerne nedávno – 20. februára 2020 – sme si pripomenuli 100. výročie jej smrti, keď malá pastierka nemala ešte ani desať rokov. Ktosi poukázal na to – už len pri pohľade na jej fotografie – ako silno vystupuje do popredia neobvyklý charakter tohto dieťaťa, ktoré malo v čase zjavení Panny Márie iba sedem rokov. Bezpochyby portugalská krv vidiečanky musela byť dobrým základom trochu dedinskej a nezmieriteľnej tvrdohlavosti. Rovnako pokojné detstvo, ale zároveň plné útrap a odriekania, muselo formovať charaktery so silnou vôľou… aj zdravá rodinná výchova, ale určite s ráznymi mravmi, prispela k formovaniu mladých ľudí, ktorí sa neľutovali.

Tvár tohto dievčaťa však oživuje čosi oveľa hlbšie, čosi, čo presahuje temperament, charakter a dokonca aj výchovu: presvedčený a odhodlaný pohľad zameraný na cieľ, ktorý už takmer má na dosah ruky; odhodlanie zrelého človeka, ktorý vie, čo má robiť a ako to dosiahnuť; predovšetkým však jej pohľad prezrádza bojovného ducha. Je to pohľad človeka, ktorý prenikol do tajomstva života, našiel ideál, pre ktorý chce žiť, a úplne sa doň vrhol, celou dušou a celým telom, bez toho, aby sa šetril. Práve cez tento pohľad svätej Hyacinty Marto chceme preniknúť do jej duše bojovníčky.

Bojovníčka proti hriechu

Je to základná charakteristika jej boja, či lepšie povedané ťažisko nepretržitej vojny, vojny, ktorá sa začala dávno pred fatimskými zjaveniami ešte v jej detstve na vidieku. Sestra Lucia opisuje svoju malú sesternicu Hyacintu ako dievčatko s drsnou tvrdohlavou povahou. Spolu so svojím bračekom Františkom si vybrali staršiu sesternicu za obľúbenú kamarátku, ale nepohrdli ani ostatnými kamarátmi.

Jej silná vôľa ju vedie k tomu, že v hre chce vyniknúť a nevzdáva sa ľahko, ba dokonca je vo svojich víťazstvách – detinským spôsobom – „nemilosrdná“: v hre s gombičkami často odmietala vracať vyhraté gombíky svojej sesternici – nechávala si ich ako počiatočný kapitál pre ďalšiu hru napriek tomu, že vedela, že Luciu za to doma prísne pokarhajú.

Rovnaká tvrdohlavosť, s akou bola pripravená vytrhať všetky gombíky z oblečenia svojich kamarátov, ju však viedla k tomu, že bola zároveň absolútne bezohľadná voči hriechu. Jedného dňa, keď počúvala Luciu rozprávať príbeh o umučení a smrti nášho Pána, pochopila súvislosť medzi krížom, ktorý videla visieť takmer všade vo vidieckom a húževnato katolíckom Portugalsku, a hriechmi, ktoré páchali ľudia: boli to hriechy – aj jej detské hriechy –, ktoré spôsobili, že Ježiš trpel a zomrel na kríži. Z toho vyplýva jednoduchý, ale prirodzený záver: „Úbohý Ježiš! Už nespácham ani jeden hriech! Nechcem, aby Pán viac trpel!“

To, čo v tej chvíli povedala, sa pre jej rázny energický a spontánne krištáľový charakter stalo zásadou, ktorá formovala celú jej existenciu: „Už viac nepáchajte hriechy, vyhýbajte sa príležitostiam na hriech, ale vyhýbajte sa aj tým, ktorí ich s ľahkovážnosťou páchajú.“ Z tohto dôvodu niektoré deti, ktoré boli povestné svojimi vulgarizmami, sa už nemohli hrať s Hyacintou:

„Mama nechce, aby sme tu boli, keď sú tu títo. Povedala nám, aby sme sa išli hrať na náš dvor. Nechce, aby sme sa učili zlé veci, ktoré sú hriechmi, a ktoré sa Ježišovi nepáčia“.

A tak, keď to povedala, vzala so sebou svojich malých bratrancov a odišli sa hrať inam. V duši, ktorá bola už aj tak citlivá na zlobu hriechu, zjavenie z 13. júla 1917 – s vidinou pekla a množstva duší, ktoré doň padali – vzbudilo v nej nevýslovný odpor voči hriechom, ktoré ľudia páchajú proti Bohu. Ako toľkokrát v živote, aj teraz, na smrteľnej posteli, adresovala dôverné slová sestre Lucii:

„Prečo Panna Mária neukáže peklo hriešnikom? Keby ho videli, už by nehrešili, aby doň nepadli! Musíš tej Pani povedať, aby všetkým tým ľuďom ukázala peklo. Uvidíš, ako sa obrátia!“ Potom sa spýtala staršej sesternice: „Aké hriechy títo ľudia páchajú, aby sa dostali do pekla?“ „Neviem!“ – odpovedala Lucia – „Možno v nedeľu nejdú na omšu, kradnú, majú škaredé reči, kľajú a nadávajú.“ „Takže“ – odpovedalo dievčatko – „iba kvôli jednému slovu idú do pekla? Čo by ich to stálo, keby držali jazyk za zubami a išli na omšu? Koľko súcitu cítim s hriešnikmi! Kiež by som im len mohla ukázať peklo!“

Bojovníčka za hriešnikov

Horlivosť v jej srdci sa však neprejavovala iba vo výlevoch lásky k Bohu a súcitu s dušami. Na jednej strane dievčatko začalo čoraz intenzívnejšie premýšľať o Bohu, Ježišovi a Márii – v ozajstných a silných mystických zážitkoch – na strane druhej však vízia pekla a vedomie jeho večnosti vniesli do jej srdca horlivý zápal za obrátenie a spásu hriešnikov.

Jej duchovný testament, ktorý zanechala Lucii na smrteľnej posteli, možno zhrnúť do tohto náreku:

„Kiež by som mohla do srdca každého vložiť oheň, ktorý mi horí v hrudi a pobáda ma tak veľmi milovať Srdce Ježišovo a Srdce Máriino!“

Videnie z 13. júla jej ukázalo množstvo duší, ktoré padajú do pekla a následný rozhovor s „katechétkou“, sesternicou Luciou, jej objasnil, že ide o miesto večných múk, z ktorého sa duše nikdy nedostanú von: tento smutný a strašný pohľad na peklo ju presvedčil, že dôvodom, pre ktorý jej ho Panna Mária ukázala, bolo zabrániť – nakoľko jej to sily dovoľovali –, aby toľko duší skončilo v pekle. Hyacinta sa tak stala obdivuhodným príkladom fatimskej spirituality odčiňujúcej hriechy iných.

Panna Mária prosila o zasvätenie sa Jej Nepoškvrnenému Srdcu, aby mnoho duší, ktoré idú do pekla, bolo zachránených: „Videli ste peklo, do ktorého padajú duše úbohých hriešnikov. Aby ich Pán Boh zachránil, chce, aby bola vo svete rozšírená úcta k môjmu Nepoškvrnenému Srdcu.“ Tieto slová Panny Márie sa stali nielen refrénom na perách malej Hyacinty („Musíme sa modliť a prinášať mnohé obety za úbohých hriešnikov!“), ale roznietili v jej srdci skutočnú neukojiteľnú túžbu po utrpení a odprosujúcich modlitbách. Samotný komentár Lucie nám stačí, aby sme videli, akú úroveň kajúcnosti dosiahlo toto malé a zdanlivo krehké stvorenie: „Vidina pekla v nej vzbudila takú hrôzu, že všetky pokánia a umŕtvovania sa jej zdali ničím, len aby mohla vyslobodiť niektoré duše.“

Odčiňovať pre kresťana neznamená len vnútorne sa zjednotiť s jedinou reálnou zmierňujúcou obetou – obetou Ježiša Krista v Getsemanskej záhrade –, ale zjednotiť svoje modlitby s modlitbami Krista, svoj pot s potom Vteleného Slova, svoje poníženia a zlé zaobchádzanie s ponížením a zlým zaobchádzaním, ktoré sa ušlo Bohočloveku, vlastnú krv s Jeho Najvzácnejšou Krvou.

Sústredenosť, vytrvalosť a intenzita, s akou Hyacinta plnila toto poslanie, ktoré jej zverila Panna Mária, bola však naozaj mimoriadna a robí z nej ozajstnú bojovníčku v tomto boji medzi dobrom a zlom, ktorý denne prebieha na zemi: vo vojne, v ktorej už bolo povedané posledné slovo – Ježiš zvíťazil na kríži –, ale toto víťazstvo musí nastať aj v každom ľudskom srdci.

Hyacinta – ako dobrá Kristova vojačka – sa na túto misiu podujala: „Pokiaľ ide o obetovanie sa, Hyacinta nepoznala umiernenosť,“ napísala Lucia. Od tohto okamihu už jej ružence neboli detské a rýchlo odbavované ako predtým –, keď si pastierikovia mysleli, že stačí odrecitovať začiatočné slová každej modlitby –, ale boli to intenzívne, dlhé a pretrpené odčiňujúce modlitby.

Už na druhý deň po zjavení 13. júla pastierikovia pochopili, ako prakticky plniť požiadavku prinášania obiet: svoj obed dávali ovciam a samé sa celý deň postili a tento ustavičný pôst sa stal trvalou súčasťou ich života. Namiesto dobrej desiaty, ktorú im mamy denne pripravovali, a ktorú denne dávali chudobným, trojica radšej jedla šišky, korienky či horké žalude.

„Hyacinta!“ – zakričala raz Lucia – „Nejedz to! Je to veľmi horké!“ „Práve preto to jem, že je to horké“ – odpovedala maličká – „aby sa hriešnici obrátili.“

A čo povedať na to, keď celý horúci deň odmietali piť vodu, aby takto priniesli obetu za úbohých hriešnikov, alebo si hrubým povrazom opásali bok ako s cilíciom a ešte sa šľahali žihľavou…?

Každá nepríjemná okolnosť sa potom stala príležitosťou ponúknuť svoje utrpenie Pánovi: v ten istý deň, keď začali svoj extrémny „smädový štrajk“, zatiaľ čo v najhorúcejších hodinách dňa ležali vyčerpaní horúčavou a smädom, začali cvrčky a cikády monotónne a otravne cvrlikať. Dievčatko sa zrazu opýtalo svojho mladšieho brata: „Povedz cvrčkom a žabám, aby už konečne boli ticho! Bolí ma z nich hlava!“ Tentokrát to bol František, ktorý jej pripomenul, že boj nepozná odpočinok: „Ty nechceš trpieť za hriešnikov?“ A úbohé dieťa chytiac si hlavu do svojich ručičiek, odpovedalo: „Áno, chcem, nech len cvrlikajú!“

Jediné okamihy, keď sa zdalo, že naša malá hrdinka váha a podľahne, boli, keď bolo treba obetovať to, čo je pre detskú povahu najdrahšie: city. Vo väzení v Oureme sa svätá Hyacinta v strachu, že ju jej vlastní rodičia nechali napospas mučiteľom, pevne chytila mreží na oknách a začala plakať. Napriek silnej bolesti ju Luciino jemné pokarhanie dokázalo priviesť k rozumu: „Ty nechceš ponúknuť túto obetu za obrátenie hriešnikov?“ „Chcem to, chcem“ – a pozdvihnúc oči k nebu vzdychla – „môj Ježišu! Je to z lásky k Tebe, za obrátenie hriešnikov, za Svätého Otca a na zadosťučinenie za hriechy spáchané proti Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.“

Ešte mučivejšia bola ponuka, ktorú dala na smrteľnej posteli, keď sa vďaka zjaveniu samotnej Panny Márie dozvedela, že zomrie v nemocnici, osamotená, ďaleko od všetkých, a najmä ďaleko od svojej milovanej sesternice. Aj v tomto prípade však – so štítom viery a s prilbou spásy na hlave – odpovedala na tisíce pochybností a obáv, ktoré sa vynárali v jej duši: „Je mi to jedno: trpím z lásky k Pánovi na odčinenie hriechov voči Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, za obrátenie hriešnikov a za Svätého Otca.“

Bojovníčka za Božie práva

Za zmienku stojí aj tretí aspekt boja tejto malej bojovníčky, ktorý pri analýze fatimských faktov často zostáva nepovšimnutý. Hyacinta určite zo všetkých síl bojovala proti hriechu a za spásu hriešnikov, ale vždy v kontexte „svätej vojny za Božie práva“: celý život malých pastierikov a v podstate aj fatimské posolstvo je modernou duchovnou krížovou výpravou za Božie práva proti ateizmu a náboženskému indiferentizmu a ich rôznym spoločenským dopadom. Spravodlivá vojna je vojna vedená na ochranu alebo obnovenie práv, ktoré boli potlačené, ale aj proti hriechu, ktorý je prejavom neposlušnosti voči Božiemu zákonu a potláča právo Boha, aby bol uctievaný, rešpektovaný a poslúchaný.

Tento aspekt je prítomný aj vo fatimskom posolstve, najmä v „odčiňujúcom“ charaktere modlitby a pokánia: odčinenie je v skutočnosti túžbou vynahradiť Bohu urážku, ktorú dostal, ochota Bohu vrátiť to, čo mu bolo hriechom odňaté, úsilie odprosovať Ho za urážky. A keď hriech už nemá iba súkromný a osobný aspekt, ale odzrkadľuje sa v spoločenských ideológiách a teóriách, potom náprava a kompenzácia si vyžadujú oveľa vyššie úsilie. Nie náhodou Panna Mária práve v zasvätení jej Nepoškvrnenému Srdcu ukazuje spôsob, ako vrátiť Bohu to, čo mu bolo odňaté, a to nielen na úrovni osobných hriechov, ale aj revolučných a liberálnych úchyliek. „Pre nekonečné zásluhy Najsvätejšieho Srdca Ježišovho a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie“ je modlitba, ktorou anjel prikázal pastierikom obracať sa k Najsvätejšej Trojici nielen za spásu hriešnikov, ale aj ako zadosťučinenie za nedostatok modlitby, viery, nádeje a lásky k Bohu.

Cieľom zasvätenia je spravodlivo odčiňovať hriechy hriešnikov u Boha prostredníctvom nekonečných zásluh Ježiša a Márie. Zároveň je však aj prostriedkom, ktorým chce Boh zasiahnuť vo svete a ukončiť všetky bludy, vojny a utrpenia, ktoré sú dôsledkom previnení voči Bohu, a zároveň spravodlivým trestom pre hriešne ľudstvo.

Svätá Hyacinta už ako dieťa napomínala svojich malých kamarátov, ktorí hrešili pripomínajúc im, že je to hriech urážajúci Boha: „Nerobte to, neurážajte Pána, nášho Boha; a on je už tak urážaný!“

Najmä v poslednom období v nemocnici, kde prežívala utrpenia choroby i osamelosť, z vyprahnutých pier našej malej hrdinky často vychádzajú slová svedčiace o vôli prinášať zadosťučinenia: „Áno, trpím; ale obetujem všetko za hriešnikov a ako zadosťučinenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie!“ Podľa Lucie: „Toto bol jej ideál, o tomto vždy hovorila.“

Obety ako zadosťučinenie za urážky voči Bohu sa znásobujú na lôžku bolesti a smrti, na ktorom navyše malé nevinné dievčatko vďaka Božiemu osvieteniu chápe zlobu hriechov proti cudnosti a zvrátenosť moderných módnych trendov, ktoré tak urážajú Boha. Dojímavý je tiež dialóg s bračekom Františkom. Na jeho otázku, koľko obetí priniesla počas noci, malá Hyacinta odpovedala: „Tri: trikrát som vstala, aby som sa pomodlila modlitbu anjela. Obetovala som mu ich veľa, veľa; neviem, koľko ich muselo byť, pretože som mala veľké bolesti a nesťažovala som sa.“

Na smrteľnej posteli je Hyacinta bojovníčkou za Božie práva, aby neboli porušované hriechom, a ešte viac preto, aby sa vďaka jej obetiam a modlitbám vzdávala Bohu úcta, ktorá mu bola odňatá.

Pohľad vojaka

Pohľad malej Hyacinty zo stránok novín a z obrazovky počítača vniká do našich očí, našej mysle a nášho srdca trochu bolestivým spôsobom… bolestivým, pretože pohľad tejto malej bojovníčky preniká a trhá našu priemernosť a vlažnosť, aby nám pripomenul, že nie je dovolené polovičato slúžiť Pánovi; že nie je možné zachraňovať duše úbohých hriešnikov bez obetovania celého vlastného života; že hriechu sa treba vyhýbať ako najväčšiemu zlu na svete a že všetku našu horlivosť treba zasvätiť Božej cti. Svätá Hyacinta je predvojom armády, ktorú Panna Mária chcela a chce zhromaždiť pod zástavou svojho Nepoškvrneného Srdca, aby zachránila duše, odčinila urážky, ktorých sa dostáva Bohu a nastolila Božie kráľovstvo vo svete.

Prevzaté z: Christianitas

Viac o sv. Hyacinte si môžete prečítať tu:

• Svätá Hyacinta Marto, patrónka rozjímania o pekle?
• Litánie k svätému Františkovi a Hyacinte – bol schválený slovenský text litánií
• Panna Mária Fatimská a jej 7 mocných posolstiev; “Veľa sa modlite a obetujte za hriešnikov”
• Kvôli akému hriechu ide najviac ľudí do pekla? Desivá pravda, zjavená P. Máriou vo Fatime

ZAUJÍMAVÚ ONLINE RELÁCIU: ODKAZ FATIMY PRE DOBU, KTORÚ ŽIJEME NÁJDETE TU: