Tento článok je spracovaný z online relácie: Dominik Chmielewski – Nádej nado všetko (2. časť)

Nádej je bezpečná a pevná „kotva duše“, ktorá preniká až tam, „kam za nás ako predchodca vošiel Ježiš“ (Hebr 6,19-20) . Je aj zbraňou, ktorá nás chráni v boji o spásu: „Oblečme si pancier viery a lásky a prilbu nádeje na spásu“ (1Sol 5,8) . Zabezpečuje nám radosť ešte aj v skúške: „V nádeji sa radujte, v súžení buďte trpezliví“ (Rim 12,12). Nádej sa prejavuje a živí modlitbou, celkom osobitne modlitbou Otče náš, (2772) ktorá je súhrnom všetkého, po čom nádej vzbudzuje v nás túžbu. (KKC 1820)

Viera je základom toho, v čo dúfame

Prví kresťania sa neodlišujú od iných ani miestom, v ktorom bývajú, ani jazykom, ba ani oblečením. Nemajú vlastné mestá, nepoužívajú nezvyčajné nárečie, ich spôsob života sa nevyznačuje ničím špeciálnym. Ale predsa tým, ako konajú, dávajú najavo zvláštne a neuveriteľné zákony, ktorými sa riadia. Znášajú všetky útrapy ako cudzinci. Každá cudzia zem je im vlasťou, a každá vlasť cudzinou. Ženia sa a majú deti ako všetci, ale neodhadzujú novonarodených. Všetci sa delia na jednom stole, ale nie v jednej posteli. Sú v tele, ale nežijú podľa tela. Prebývajú na zemi, ale sú obyvateľmi neba. Milujú všetkých ľudí, ale všetci ich prenasledujú. Sú ponižovaní a odcudzovaní na smrť, ale tešia sa, že majú život. Sú úbohí, ale obohacujú mnohých. Nemajú všetko, ale oplývajú všetkým. Pohŕdajú nimi, ale oni v pohŕdaní nachádzajú chválu. Ubližujú im, ale oni druhým žehnajú. Urážajú ich, ale oni im vzdávajú úctu. Konajú dobro, ale sú trestaní ako zločinci. V trestaní sa radujú ako tí, ktorí dostávajú veľký dar života. Tí, ktorí ich nenávidia, ani nevedia povedať príčinu tejto nenávisti. Buďme podľa príkladu prvých kresťanov rozdielni v tom, že budeme žiť životným štýlom Ježiša Krista.

Kresťanstvo sa vyznačuje bičovaním, väzením, problémami, ťažkosťami, nočnými bdeniami a pôstom. Všetky útrapy nás posilňujú. Ak Boh niečo dopúšťa v našom živote, robí to preto, aby nás posilnil v boji, ktorý zvádzame. Prosme Ducha Svätého, aby sme počas ťažkostí vytrvali neochvejne. Prosme, žeby naše srdce bolo plné radosti Ducha Svätého; plné pokoja, ktorý nie je z toho sveta. Neprosme o to, aby sme nemali utrpenia, lebo to nemá nič spoločné s kresťanstvom.

Kresťanstvo sa ukazuje prostredníctvom čistoty, miernosti, veľkodušnosti, nežnosti a lásky, ktorá nie je pokrytecká. Kresťanstvo sa ukazuje cez hlásanie pravdy a Božej moci i spravodlivosti. Ak v útrapách strácame pokoj srdca a radosť a začíname žiť život odvety a pomsty, ukazujeme tým, že v nás niet Božieho Ducha. Keď prichádza skutočný test našej viery, mnohokrát zistíme, že v nás nie je nič kresťanské. Vonkajšie situácie ukazujú kondíciu nášho kresťanstva.

Nádej nezahanbuje

Božie Slovo osvetlí náš život, pripomenie nám, že všetko bude v poriadku. Duch Svätý nás chce preškoliť, aby sme mali Kristovu myseľ a srdce, aby sme svietili Kristom. Budeme schopní odpustiť a odpustené nebudeme pripomínať. Analyzovanie krívd nás zabíja, ničí to naše srdce. To spôsobuje, že začíname žiť odvetou a pomstou, a stávame sa odsudzujúcimi, potupujúcimi, ničiacimi, chceme ohovárať a brať dobré meno druhým. Môže sa kresťan vôbec cítiť urazeným? Vari bol Ježiš niekedy urazený? Keď Ježiša prenasledovali, ohovárali a hovorili o Ňom všetko zlé, krivo o Ňom svedčili, On všetko trpezlivo znášal, lebo nás tak veľmi miluje. Koľko je v nás z Tohto Ježiša? To uvidíme iba vtedy, keď budeme testovaní. Nie je to len o diablovi, exorcizmoch a modlitbách oslobodenia, ale Boh nás testuje. Testuje nás preto, lebo nás chce dať na vyššiu úroveň viery a dôvery v Neho.

Zväčša je pre nás dôležité všetko, iba nie Ježiš. Ak je pre nás dôležitejšie všetko okrem Ježiša, značí to, že v srdci máme púšť. Sústredíme sa len na vonkajšie okolnosti, budeme vnímať veľkú zimu, veľkú horúčavu, piesok, hlad, smäd a osamelosť. Divíme sa, že od nás ľudia odchádzajú, nevieme si udržať vzťahy, cítime sa osamelí. Musíme sa z púšte vrátiť do záhrady. Pán nás vyvádza na púšť, aby mohol hovoriť do nášho srdca. Je dôležité, aby sme si uvedomovali, že sme stvorení byť v intimite s Tým, ktorý je v našom srdci. Keď za Ním ideme s veľkou vážnosťou, On s nami bude budovať vzťah na takej úrovni, že Ho budeme milovať celým srdcom, zo všetkých síl, z celej duše a z celej svojej sily. Všetko, čo by mohlo byť rivalom pre tento vzťah, bude Ježiš očisťovať. Budeme si myslieť, že je to prekliatie, ale v skutočnosti ide o požehnanie. Pán nás bude chcieť mať celých len pre seba. Boh nás privádza k najväčšiemu požehnaniu, v ktorom chce byť celý len pre nás.

S radosťou ďakujeme Bohu za nádej

Čnosť nádeje je veľmi dôležitá. Sme povinní celým srdcom sa o ňu starať, usilovať sa o ňu a prosiť modlitbami. Svätý ruženec sa začína troma Zdravasmi, v ktorých prosíme o vieru, nádej a lásku. Čnosť nádeje nás posilní v dôvere v Boha, ktorý je verný, všemohúci a milosrdný. Budeme schopní prijať pokoj srdca uprostred najväčšieho prenasledovania, utláčania a útrap. Tento pokoj nie je z tohto sveta. Pokoj srdca je prvý dar Ducha Svätého, a o tento dar musíme úpenlivo prosiť.

„Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“(1 Tes 5, 16-18)

Ak sa budeme neustále modliť a pritom za všetko ďakovať, budeme stále radostní. Nádej je neustála vďačnosť za to, čo máme. Nešomrime, ale vďačme za všetko, čo nám Pán dal. Slová, ktoré vyslovujeme, generujú spôsob prežívania našej reality. Keď sa budeme neustále sťažovať, budeme okolo seba vytvárať atmosféru smrti, temnoty, pochybnosti, neviery. Ak však začneme ďakovať za všetko, vtedy prestaneme mať nejaké nároky a nebudeme hundrať. Ak nechceme byť sklamaní, nemajme žiadne očakávania. Učme sa v modlitbe hľadať, za čo môžeme Bohu ďakovať. Hľadajme príležitosti na ďakovanie a atmosféra v našom dome sa úplne zmení.

Modlitba sv. Františka o pokoj

Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja. Daj, aby som vnášal lásku, kde panuje nenávisť, odpustenie, kde sa množia urážky, jednotu, kde vládne nesvornosť.

Daj, aby som prinášal pravdu tým, ktorí blúdia, vieru tým, ktorí pochybujú, nádej tým, ktorí si zúfajú, svetlo tým, ktorí tápu v tmách, radosť tým, ktorí smútia.

Pane, daj, aby som sa snažil skôr potešovať iných, než aby mňa potešovali, skôr chápať iných, než aby mňa chápali, skôr milovať iných, než aby mňa milovali.

Pretože len keď dávame, nadobúdame, len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých, len keď odpúšťame, dostáva sa nám odpustenia, len keď odumierame sebe, povstávame k večnému životu. Amen.

Spracovala: Dominika Knapová

Celú online reláciu Dominik Chmielewski – Nádej nado všetko (2. časť) sledujte TU:

Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás

Knihu Uprostred rozbúrených vĺn nedôvery si môžete zaobstarať tu