Dediči Bratislavského veľkého piatku vydali na výročný deň zasvätenia sveta a teraz i Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie pápežom Františkom výzvu na konanie večeradiel – vždy 25. v mesiaci na verejných posvätných miestach. Prečo? Pandémia Covidu nám ukázala, že nemáme vieru o akej nám hovoril Kristus: „Budú brať do rúk hadov a keď vypijú aj niečo smrtonosné, neuškodí im. Na chorých budú klásť ruky a oni ozdravejú.“ (Mk, 16-18). Ani sme nestačili vydýchnuť a po pandémii nasledovala vojna. Súčasná vysoká inflácia, krach mnohých podnikov, dlhotrvajúce sucho naznačujú, že problémy nás ešte čakajú. Dá sa s tým niečo robiť? V prvom rade si musíme vyprosovať DAR VIERY. Zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Márie (sveta i Ruska) bol veľmi dôležitý akt, no ostatné je na nás. Musíme začať žiť posolstvami z Fatimy. Panna Mária nám vo Fatime dáva veľmi dôležité posolstvá a upriamuje náš pohľad na to podstatné. Zmeniť svoj život, zanechať hriech, činiť pokánie, modliť sa posvätný ruženec. Čo však Panna Mária začala vo Fatime ďalej rozvíja vo večeradlách. TOTO JE ČAS VEČERADLA,  ako vtedy  v očakávaní  prísľubu Turíc,  tak aj teraz máme  prísľub: triumf  Nepoškvrneného Srdca  Márie. Čo treba robiť?

CIEĽ VÝZVY -konečný cieľ je víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie – k tomu je potrebné víťazstvo Kristovho diela na zemi a naša viera. PRETO CHCEME TENTO ROK DO 25.3.2023 ( výročie zasvätenia sveta Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie) PROSIŤ O DAR VIERY.

AKO TO USKUTOČNIŤ? – Najprv šíriť výzvu, prijať ju a modliť sa vo večeradlách modlitby s Pannou Máriou o tento dar viery, 25. KAŽDÉHO MESIACA KONAŤ NA VEREJNÝCH POSVÄTNÝCH MIESTACH VEČERADLÁ NA SVEDECTVO A ŠÍRENIE TEJTO MYŠLIENKY.

Čo to je večeradlo?

Modlitba večeradla je zjednodušene povedané modlitba svätého ruženca, ku ktorej pridáme na začiatku vzývanie Ducha Svätého, čítanie zamyslenia z „modrej knihy“ a na záver sa zasvätíme Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Štruktúra večeradiel je celkom jednoduchá. Podobne, ako boli zhromaždení učeníci s Máriou vo večeradle v Jeruzaleme, schádzame sa:

– modliť sa spolu s Máriou
– žiť a prehĺbiť svoje zasvätenie Márii
– prežívať bratstvo.

Modliť sa spolu s Máriou

Večeradlá by mali byť predovšetkým stretnutím modlitby. Ale táto modlitba musí byť konaná spolu s Máriou. Preto je modlitba svätého ruženca spoločnou charakteristikou všetkých večeradiel. Ružencom voláme Matku Božiu, aby sa modlila s nami a pritom aby ona sama odhalila našim dušiam tajomstvá Ježišovho života.
„Váš celý ruženec, ktorý sa vo večeradlách modlíte na naliehavú žiadosť vašej nebeskej Matky, je ako nesmierna reťaz lásky a záchrany, ktorou môžete ovinúť osoby a situácie a dokonca mať vplyv na všetky udalosti vášho času. Pokračujte v jeho modlitbe, rozmnožte vaše večeradlá modlitby.“ (7. októbra 1979.)

Žiť a prehĺbiť svoje zasvätenie Márii

Vo večeradlách si máme navzájom pomáhať prežívať zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Márie. To je cesta, po ktorej máme ísť: zvykať si vidieť, cítiť, milovať, modliť sa a konať tak, ako Panna Mária.
Tomu musí slúžiť chvíľa pre rozjímanie, ktoré sa koná vo večeradle, pretože pre prednášky a aktuality, ktoré sú tiež nevyhnutne potrebné pre všetkých, sú iné miesta a iné chvíle. Tento časový úsek sa venuje všeobecne spoločnému rozjímaniu „modrej knihy“. Nezodpovedá teda duchu večeradla stráviť ho počúvaním učených prednášok alebo spoločenských aktualít. V tom by bolo nebezpečenstvo, že sa vzdialime tej atmosfére prostoty a rodinnej dôvernosti, ktorá činí naše stretnutia tak plodnými.

Prežívať bratstvo

Napokon vo večeradle sú všetci volaní k tomu, aby zakúšali opravdivé bratstvo. Či to nie je jedna z najkrajších skúseností, ktorú možno prežiť v každom večeradle?
Čím viac je modlitby a čím viac priestoru sa ponechá činnosti Panny Márie, tým viac cítiť, ako rastie naša vzájomná láska.
„Prečo vás chcem mať zjednotených vo večeradle so mnou?… Pretože vám chcem pomôcť, aby ste sa milovali a žili v pravom bratstve, spojení s Matkou. Dnes je nutné, aby sa moji kňazi poznali, aby si pomáhali, aby sa naozaj mali radi a boli ako bratia okolo svojej Matky. Moji kňazi dnes trpia prílišnou osamotenosťou a prílišnou opustenosťou… Nechcem, aby boli sami: Nech si pomáhajú, nech sa milujú, nech sa cítia všetci skutočne ako bratia a nech nimi sú.“ (17. januára 1974.)

V nebezpečenstve samoty, ktorú dnes kňazi zvlášť pociťujú, a ktorá je pre nich nebezpečná, ponúka Matka Božia prostriedok: večeradlo, kde sa zjednocujeme s ňou, aby sme sa mohli vzájomne poznávať, milovať a pomáhať si ako bratia.

Ako sa modliť večeradlo – program

Ó, môj Bože, verím v Teba, klaniam sa Ti, dúfam v Teba a milujem Ťa.

Prosím o odpustenie pre tých, ktorí neveria v Teba, neklaňajú sa Ti, nedúfajú v Teba a nemilujú Ťa.

Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, s hlbokou úctou sa Ti klaniam a obetujem Ti Najsvätejšie Telo, Krv, Dušu a Božstvo nášho Pána Ježiša Krista prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta, na odprosenie všetkých urážok, ktoré sa Ti dostávajú.

Prosím Ťa, obráť úbohých hriešnikov, pre nekonečné zásluhy jeho Najsvätejšieho Srdca a na orodovanie Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Amen.

Príspevok účastníkov večeradiel spirituality MKH do
Európskej synody

Nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?  (Lk 18,8)

   Dnes si veľmi uvedomujeme, že je táto téma aktuálna. Ale stále sa to berie tak, že my ju  ešte máme, ale mnohí ju strácajú. Nie! Ani my ju  nemáme! Cirkev už nemá vieru! –  Keď Pán príde, kde by ju na zemi hľadal? – V  Cirkvi! Tam by ju mohol predpokladať, tam by ju mal na zemi nájsť. Keď toto povedal, práve o to išlo, či ju v Cirkvi nájde!
  Pandémia  Covidu   ukázala,  že  tam   nie  je.  Pandémia   je celosvetová, Cirkev  je v celom  svete – tu  je veľká príležitosť ukázať svetu vieru. Lenže Cirkev ju nemá… Sväté písmo  nám hovorí, ako to  bude s tými, čo  uveria: Hady budú brať do  rúk a keď niečo smrtonosné  vypijú, neuškodí im to. Keby na svete bola viera, keby  Cirkev mala vieru, Covid by nemal šancu. Svet by teraz mal uvidieť, čo znamená mať vieru.
 Zatiaľ my  vidíme, že aj pastieri  Cirkvi nás usmerňujú hľadať záchranu  len  v  tom,  v  čom  neveriaci  svet  –  vo  vakcíne a opatreniach. Na prirodzenej rovine je to v poriadku, svet na viac nemá.  Ale Cirkev  má. A  tu Cirkev  prijala len spôsoby riešenia tých, čo nemajú vieru. Cirkev sa správa ako neveriaca. Peter kráčal po hladine, kým veril. Keď začal pochybovať, hneď sa  topil. Bez  viery nemôže  Cirkev vykročiť  na hladinu.  Teraz nemôžu dať pastieri Cirkvi pokyn vystúpiť z loďky, lebo by Cirkev zožala  len  veľké  fiasko.  Teraz  musí  dať Cirkev pokyn HĽADAŤ VIERU!!!

 Cirkev  si musí  otvorene aj  pred svetom  priznať: Hľa,  táto situácia, ale  my ju nezvládame  vierou, ako by  nám prislúchalo! Poďme hľadať stratenú vieru! – A svet to musí počuť a môže s nami sledovať,  ako ju  hľadáme,  môže  vidiac svoju  bezmocnosť spolu s takto  pokornou  a  hľadajúcou  Cirkvou  sledovať  jej hľadanie a pomaly sa vnútorne k nemu  pripojiť. Toto je cesta, ktorú teraz dal nám Pán…

Kde  má  Cirkev  hľadať  svoju  stratenú  vieru?  Kam  k  tomu nasmerovať  Cirkev? –  Do večeradla  s modliacou  sa Máriou.  Tam Máriina viera  suplovala slabú vieru  apoštolov, tam môže  Mária, ktorú nám  Boh poslal pre túto  dobu vo Fatime, suplovať  aj našu stratenú vieru.  Tam, vo večeradle  s Máriou, našla  Cirkev svoje zrodenie  z Ducha  Svätého na   Turíce, tam  môže zažiť  aj svoje znovuzrodenie a nové Turíce. Až  potom môže  Cirkev kráčať  po hladine  a nepotopí  sa, ale naopak, ukáže svetu silu svojej viery a svet nájde v nej záchranu nielen z Covidu.

Na pulze diania

Dlhé  roky  túžobne  očakávame  víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Márie, ako nám to vo Fatime prisľúbila. Asi tak, ako očakávali aj Ježišovi  apoštoli Božie  kráľovstvo, že  padne z  neba a bude po všetkom  trápení. Ale  na otázku  kedy príde  im Ježiš odpovedal: „Božie kráľovstvo je  vo vás.“ Cez nich malo  prísť. Dostali síce posilu vo večeradle, ale potom  ich čakala námaha a práca. Tak to bolo  aj po  páde komunizmu,  ktorý bol  „predzvesťou a závdavkom konečného víťazstva“, keď namiesto odpočinku až vtedy sa ešte len dalo naozaj pracovať.  Tak to bude aj s  konečným triumfom Márie. Žiadny koniec trápenia a námah.

  Sila tejto doby

Vo  Fatime Mária  žiadala zasvätenie  Ruska jej Nepoškvrnénému Srdcu,  ináč  Rusko  rozšíri  svoje  bludy  do  sveta. Nestalo sa a komunizmus sa rozšíril do sveta. Potom už bolo treba zasvätenie celého  sveta  pápežom  v  jednote   s  biskupmi  sveta.  Kým  sa neuskutočnilo  tak,  ako  bolo  požadované,  desaťročia sa nedalo s komunizmom pohnúť. Až keď ho Ján Pavol II. v jednote s biskupmi vykonal 25. marca  1984, hneď začal slabnúť a  zakrátko padol ako Božím  dychom  –  zázračne.  Veď  to  bola ozbrojená veľmoc, mala vojenský pakt a rozplynula  sa ako dym. Zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Márie  je kľúčom proti každému útoku zla  tejto doby, ako  bolo proti teoretickému  ateizmu, tak bude  aj proti  praktickému ateizmu.  Ako proti  drakovi, tak  aj proti  šelme. Aj  teraz  vykonané  verejné a  výslovné zasvätenie
Ruska, keď „smrteľne ranená hlava draka ožila.“

  Božia ekonómia

Boj  Dávida  proti  Goliášovi  je  prototypom  všetkých Božích bojov. Boh potrebuje niekoho verného, komu dá silu proti presile. Nestačilo, že Dávid vyznal pred Goliášom vieru, musel aj roztočiť svoj prak proti nemu. Aj pri Lepante nestačilo, že Európa bola na kolenách  a modlila  sa ruženec,   ale musela  aj tá  hŕstka lodí vyplávať proti  presile. Aj proti  komunizmu bolo potrebné  okrem požadovaného zasvätenia aj to, aby sa bezbranní veriaci postavili s modlitbou  a vyznaním  viery proti  jeho presile.  Stalo sa  to v Mariánskom roku, 25. marca 1988,  keď sa v Bratislave postavili veriaci len  so sviečkami v  rukách proti komunistickému  útlaku, konkrétne za  menovanie katolíckych biskupov  na uvoľnené stolce, za náboženskú slobodu aj občiansku slobodu. Toto bolo jediné, keď sa  proti ateistickému  komunizmu postavili  veriaci ako veriaci. Bol to ten  skutok viery, potrebný pre pád  komunizmu. Bolo to na výročný  deň zasvätenia  sveta Máriinmu  Srdcu, teda  v sile toho zasvätenia. Vtedy a takto bol porazený komunizmus. Bol to naozaj skutok viery. Chceli nás odradiť, v nemocniciach pripravovali  krv,  sanitky  mali  pohotovosť,  aj niektorí kňazi odrádzali tam ísť, že to bude  hrozné. Išli sme každý zvlášť, aby sa aspoň niekto vrátil domov. Išli sme vyznať vieru. Táto udalosť bola nazvaná „Bratislavským veľkým piatkom“ – ako Kristus prišiel na svet  len so svetlom svojej  pravdy. Veľkým piatkom, tak  sme aj my nasledovali svojho  Pána a podobne zažili náš veľký piatok. (KKC, 677)

Toto nasledovanie  Krista pokračovalo aj  ďalej: Zakrátko nato sa  zázračne  otvoril  hrob,  v  ktorom  mala  byť  Cirkev navždy pochovaná.  Ani sme  nevedeli uveriť,  že už  sa netreba  skrývať s duchovnou  literatúrou,   dá  sa  telefonovať,   voľne  stretať aj sledovaných…  No zakrátko sme  videli, ako sa  slobody ujíma každé  zlo, každá  nemravnosť a  veriaci zostali  odsunutí nabok. V tomto rozpačitom čase sme si uvedomili, že takto to bolo predsa aj  v Jeruzaleme  po Veľkej  noci, apoštoli  boli za  zatvorenými dverami vo večeradle. A uvedomili sme  si, že vlastne TOTO JE ČAS VEČERADLA,  ako vtedy  v očakávaní  prísľubu Turíc,  tak aj teraz máme  prísľub: triumf  Nepoškvrneného Srdca  Márie. A  tak sme na výročie zasvätenia  sveta Márii a  zároveň výročie Bratislavského veľkého  piatku  dotiahli  na   pamätné  námestie  nákladiak  ako tribúnu, námestie sa zaplnilo ľuďmi a začali sme v ten deň na tom mieste konať  pobožnosť Večeradla modlitby s  Pannou Máriou podľa spirituality  Mariánskeho kňazského  hnutia, aká  je rozšírená po celom svete.  Trvá to už  30 rokov. Od  začiatku hovoríme, že  to naše stretnutie tam nie je ani tak spomienka ako POKRAČOVANIE.

  A čo je teraz

Ani  by sme  sa nemali  čudovať, keď  po 30-tich rokoch týchto modlitieb  vo večeradle  sa niečo  pohlo. Veď  žiadna modlitba sa nestráca,  raz sa  miera naplní.  Prišiel akýsi  impulz a  svetlo prichádzalo postupne, nebol to nijaký ľudský plán popredu. V  prvom tohtoročnom  čísle nášho  časopisu „Máriina  doba“ sa objavil článok: „Nájde Syn človeka  vieru na zemi, keď príde? (Lk 18,8)“ A tým to malo aj končiť.  No zrazu sme si uvedomili, že to vyznieva ako program, teda sme ho v časopise ešte rozvinuli. A na to sme  rozposlali do našich  večeradiel po celom  Slovensku text „Výzvy“ vo  forme podpisového hárku. Do  dvoch týždňov sa vrátilo 3147  podpisov  signatárov  z  356  miest  a  obcí  nášho  malého Slovenska. Potom ešte prichádzali ďaľšie od tých, čo sa to neskôr dozvedeli. 22.  marca sme  urobili tlačovú  konferenciu k  25. marcu  cez Syndikát  novinárov   a  túto  „Občiansku   iniciatívu  veriacich Slovenska“  ako „Výzvu  dedičov Bratislavského  veľkého piatku do vlastných radov veriacich, ale i  ku všetkým ľuďom dobrej vôle na Slovensku“ sme dali rozposlať na všetky  médiá. No aj tak sa šíri viac  sociálnymi  sieťami  a  „od  ucha  k uchu“, než oficiálnymi médiami. A je  vyhotovená aj v skrátenej forme  na malej cedulke, ktorú možno rozdávať – s odvolaním sa na www.mkh.sk
 

Krátky výber z textu „Výzvy“:
  «Vidíme, že  sme proti pandémii bezmocní,  ale tak to vyzeralo aj s komunizmom – bez vyhliadky na jeho koniec. Ale postavili sme sa  proti  nemu  len  so  sviečkami,  so  silou  modlitby a viery a videli sme  jeho zázračný pád.  No pri pandémii  sa ukázalo, že už nemáme vieru, ktorá presádza  moruše a prenáša vrchy, správame sa  len  ako  sa  správa  neveriaci  svet.  Preto najprv výzva do vlastných  radov: nastúpiť  do  najbližšieho  25. marca  na cestu hľadania a  vyprosovania si tejto divotvornej  viery, ktorú Ježiš sľúbil  tým,  čo  o  ňu  prosia,  ktorá  udržala  Petra kráčať po hladine.

A potom  výzva aj ku  všetkým… „aj ktorým  násilná ateizácia zobrala vieru.  Všetci ste potomkami pokrstených  otcov a matiek, prarodičov mnohých  generácií, aj vám patrí  to vzácne ´dedičstvo otcov´,  o  ktorom  spievame  v  hymnickej  piesni: ´zachovaj nám Pane!´ Aj vy s nami proste ako  len viete o našu aj o vašu vieru. Aby jej bolo toľko, čo podrží celé Slovensko nad hladinou.“
 

Prosiť  vo večeradle  modlitby s  Matkou Božou,  ale aj každou inou  modlitbou, svojimi  slovami aj  len myšlienkou.  A na každý mesiac k 25. je sľúbená nová tlačová správa na pripomenutie tohto odhodlania (čo už je aj taká malá ´nová evanjelizácia´).»
 

A v  mnohých mestách i  dedinkách po Slovensku  sa každého 25. v mesiaci  celý rok  budú konať  večeradlá modlitby  s Máriou  na verejnosti,  na  posvätných  miestach  obcí  –  pri krížoch alebo mariánskych stĺpoch. A pripravuje  sa aj autentická  videonahrávka vyhlásenia tejto „Výzvy“ vo večeradle 25. marca v Bratislave tohto roku.
 

Čo bude 25. marca 2023, to  nevieme. Ale ako prišlo svetlo pre toto, tak veríme, že príde i ďaľšie. Nie je to náš plán.

  Zachovávať v srdci čo sa deje a premýšľať o tom

  Keď  sme pripravovali  podpisové hárky,  zúril Covid,  povinné očkovanie,   protestné   zhromaždenia    aj   kamiónistov   proti opatreniam. Hneď  nato médiá zo dňa  na deň o Covide  stíchli, až sme ostali na rozpakoch a podpisy už prichádzali s poznámkami, že asi nepôjde len o Covid.
  Uvedomili sme si,  že tento Covid dopustil Boh  len na to, aby sme si  všimli, že nám  chýba tá viera,  akú by mali  mať „tí, čo uveria“. Akonáhle si to aspoň niekto uvedomil, Covid akoby splnil svoju úlohu. Nie  pre Covid potrebujeme vieru, ale  pre vieru sme potrebovali Covid. Naozaj mal tej úlohe primerané vlastnosti: Nebol až tak ničivý, a predsa zdúpnel odrazu celý svet. Keď je pohroma na Haiti,  Filipínach, vie to celý svet,  ale pre mnohých je to  ďaleko. Covid sa v  jednej chvíli dotkol každého  na celom svete. Celý svet stŕpol v  bezmocnosti a spozornel, to bola veľká príležitosť pre Cirkev teraz ukázať  celému svetu, čo znamená mať vieru. Keď  vtedy nedokázala Cirkev vykročiť  z loďky na hladinu, mala  vykročiť na  cestu hľadania  viery. Bez  viery, ktorú  budú sprevádzať  znamenia, o  akých  Ježiš  hovoril, sa  ďalej nepohne – naozaj nejde len o Covid.
  Ktovie, možno sa pre Cirkev ešte aj táto príležitosť zopakuje, veď v Číne sa už objavilo veľmi silné stredisko lockdownu, vyzerá to  tam veľmi  vážne. Ešte  sa môže  stať, že  svet znova  zažije bezmocnosť  o to  väčšiu, že sa už  nádejal, že  Covid zvládol.
Niečo určite  príde, aby sa  Cirkev spamätala vo  veci chýbajúcej viery, lebo  tú bude bezpodmienečne potrebovať,  aby vydala svetu svoje svedectvo. Naďalej stále  potrebujeme nové svetlo a  veríme, že príde tak ako  prichádzalo  doteraz.  Sme   predsa  vo  večeradle  modlitby s Máriou. A  vlastne sme už  tak trochu aj  vykročili z loďky  na hladinu a teraz už len kráčať a nezapochybovať…