Tento článok je spracovaný z relácie: prof. Robert Skryzpcyak – Čas poslednej skúšky (1. časť)

Žijeme v akomsi kontrastne napätia, z ktorého je ťažké uniknúť. Počnúc politickou a geopolitickou situáciou, cez to, čo sa deje v našich rodinách, v našom vnútornom živote a v Cirkvi. Jest mnoho zmätku a neporiadku, a môže sa nám zdať, že prechádzame zemetrasením. Niečo nie je v poriadku. Vzdialili sme sa od časov pokoja a určitej vnútornej harmónie. Trhajú nami rôzne posolstvá, správy, zmeny, neustále výklady a interpretácie. Má Boh v našom živote ešte miesto?

Je Kristus ešte „vhodný pre našu dobu“?

Zákonníci konali záťah na Ježiša, kedy ich zámerom bolo Ježiša chytiť pri čine a následne Ho poškodiť a odstrániť. Chceli Ježiša zaviesť do mínového poľa. Najlepšie sa to dá urobiť použitím politiky alebo otázkou peňazí, pretože takto sa ľudia najrýchlejšie potopia a najľahšie sa odhalí ich slabosť. Ak chce niekto z dnešného verejného priestoru odstrániť hlas Cirkvi, hlas Krista, Najsvätejšej Sviatosti, otázky večného života a vzkriesenie, je potrebné zaviesť Cirkev na takéto mínové pole. Úspešne tak urobili už mnohé krajiny.

Ľudia sú čoraz viac ľahostajní, dokonca zle naladení. Negatívny postoj k Cirkvi čoraz viac rozpútava morálna revolúcia. Ako za čias samotného Ježiša, tak aj dnes chcú Krista postaviť na mínové pole, aby bol zdiskreditovaný, aby Ho zbavili akéhokoľvek významu. Chcú proti Nemu poštvať ľudí alebo povedať, že Ježiš už nie je vhodný pre našu dobu.

Kristus sa v každej situácii bude snažiť získať všetkých bez rozdielu, či ide o tých, ktorí Ho milujú alebo Ho nenávidia, či má priaznivcov alebo odporcov. Ježiš sa túži dotknúť srdca každého človeka – taká je Božia múdrosť a hojnosť Jeho Srdca. Nikým neopovrhne. Bude bojovať do poslednej chvíle nášho života, aby nás zachránil, a žeby nás spasil.

Vnášanie Ježiša do polemickej politiky či do sociálnych otázok je veľmi nebezpečné, pretože neskôr sa dostaneme do upratovania tohto sveta. Budeme sa venovať svetu bez plastov či ekologickým otázkam, pacifizmom a zabudneme na Krista i na večný život. Spájame katolicizmus s otázkami vlasti a svoju spiritualitu sme zlúčili s riešením sociálnych alebo spoločenských otázok, a zanedbali sme vytváranie osobného vzťahu s Kristom.

Potrebujeme svetlo na cestu

Potrebujeme trochu svetla a analýzu toho, čo sa s nami vlastne deje, aby sme našli liek na to, čoho sa máme držať, a ktorou cestou máme ísť. Je veľmi dôležité, aby Boh do nášho srdca stále hovoril. Boh chce naše srdcia neustále oživovať, aby nám ponúkal svetlo. Všetci dobre vidíme, ako sa mení svet a klíma našej Cirkvi. Človek by musel byť nechápavý alebo slepý, žeby si to nevšimol. Je pre nás čoraz ťažšie prijať všetky premeny, transformácie a reinterpretácie toho, čo bolo doteraz dôležité, posvätné a neporušiteľné.

Všetok chaos má mnoho dôvodov. Pápež Pavol VI. v roku 1972 na stretnutí so študentmi a seminaristami v Lombardskom kolégiu povedal: „Mohli by sme povedať, že cez akúsi tajomnú trhlinu vstúpil do Božej Cirkvi dym satana.“ Vo Svätom Písme sa o dyme píše asi na päťdesiatich miestach. Najčastejšie sa prejavuje v podobe oblaku, ktorý vyjadruje Božiu slávu. Značí buď uctievanie Boha alebo modlitbu. V knihe Tobiášovej má dym dokonca exorcistickú funkciu. Tým, že diabol je „Božou opicou“, snaží sa veci predstaviť v úplne opačnom zmysle. Slová pápeža Pavla VI. o dyme teda vyjadrujú úplne iné okolnosti. V prípade ďalšej pasáže z Biblie sa hovorí o satanovi, ktorý je zobrazený ako hviezda padajúca z neba na zem: „A videl som, že hviezda spadla z neba na zem. A dostala kľúč od studne priepasti. Otvorila studňu priepasti a zo studne vystúpil dym ako dym veľkej pece a zatemnilo sa slnko a aj vzduch od dymu studne. A z dymu vyšli na zem kobylky a dostali moc, akú majú pozemské škorpióny.“ (Zjv 9,1-3)

Ježiš ustanovuje Petra za hlavu Cirkvi tým, že mu dáva nové meno. Už nie je Šimonom, ale je Petrom. Potom od nášho Pána dostáva kľúče od Nebeského kráľovstva – podobne ako diabol, ale v opačnom zmysle. Satan dostáva nové meno a kľúče od studne priepasti. Tak ako pápež Peter stojí na čele Božieho ľudu, samozrejme, vykúpeného ľudu, satan sa stáva „pápežom“ odsúdeného ľudu – ľudu odlúčeného od Boha.

Už Panna Mária v La Salette v roku 1848 predpovedala otras, ktorým prejde naša Cirkev. Pred príchodom Krista má Cirkev prejsť poslednou skúškou, povedala Panna Mária. Katechizmus Katolíckej cirkvi túto skúšku opisuje slovami, že ľuďom bude ponúkané ľahké náboženské riešenie za cenu odstúpenia od Pravdy. Pôjde o silnú a vážnu skúšku, cez ktorú prejde Cirkev.

Máme záujem o vieru, v ktorej je Kristus ukrižovaný a vzkriesený? O Božiu lásku, ktorá prichádza zničiť náš hriech a ponúka nám nebo? Alebo chceme terapeutický typ nábožnosti, že niekam prichádzame preto, aby sme sa cítili dobre; že Boh má za nás odstrániť tú či onú chorobu?

Keď pápež Pavol VI. hovoril o dyme satana, mal na mysli pochybnosti, neistotu, úzkosť, nespokojnosť, značný nedostatok dôvery v Cirkev. Pochybnosti sa vkradli do nášho svedomia cez okná, ktoré sme otvorili. Cez tieto okná sa však má dostať svetlo.

Obrázok: Vytvorený pomocou AI

Spracovala: Dominika Knapová

Online reláciu: prof. Robert Skryzpcyak – Čas poslednej skúšky (1. časť) sledujte TU:

Podporte aktuálne projekty – KLIKNI TU: pripravujeme pre Vás