Zlomená matka: “Transkult mi ukradol dve z troch detí”

tanskult ukradol deti

??Ak nám chcete pomôcť a podporiť nás jednorázovým finančným príspevkom môžete tak urobiť tu ▶️: podporte nás Ďakujeme? za každý príspevok. Prosíme modlite sa za nás??❤

The Christian Post urobil poriadny kus práce, keď vysledoval vplyv reálneho sveta transgeneder ideológie na rodiny. Spojili sa s jednou matkou zo Seattlu, ktorá bola ochotná rozprávať o svojej skúsenosti s dvoma zo svojich troch detí, ktoré prešli transgender premenou. Všetky príbehy rodičov, ktorí zápasia so stratou svojich detí, ktoré im uchmatol, ako ho jedna matka nazvala, “transkult”, sú rovnako srdcervúce. Ani príbeh Lynn Meagherovej nie je iný. Prečítajte si príbeh, ktorý sa akoby cez kopirák opakovane odohráva v domácnostiach po celej Severnej Amerike:

V decembri 2018 navštívila utrápená Lynn terapeuta, ktorý jej povedal, že by sa radšej mala starať o seba, spojiť sa s ľuďmi, ktorí majú podobné problémy a ak sa chce zabiť, nech ide rovno na pohotovosť. Poradca ďalej pokračoval tým, že ju obvinil, že je posudzovačná osoba a že nemá nariekať a žialiť. Toto drsné terapeutické stretnutie stálo Lynn 160 dolárov. Vrátila sa domov a absolútne zlomená a nešťastná strávila niekoľko nasledujúcich dní pripútaná na lôžko z dôvodu srdcovej slabosti. Na odporúčanie priateľky išla práve k tomuto konkrétnemu poradcovi, u ktorého hľadala pomoc pri riešení svojho zmätku a smútku po tom, ako ju 23-ročná dcéra Sophie informovala, že už sa viac nechce s nimi ako s rodinou stýkať a požiadala ju, aby sa s ňou nesnažila kontaktovať. Sophie bola presvedčená, že je transgender a zmenila si meno na Sol, začala užívať testosterón a životom prechádzala akoby bola muž. Sophie je už druhé Lynnino dieťa, ktoré sa identifikovalo ako transgender. Jej 36-ročný syn Chris si už totiž v roku 2003 legálne zmenil meno na Christine, prišiel domov na Vianoce, na opušťák z Amerického vojnového námorníctva a oznámil im, že odjakživa chcel byť ženou. Približne o dva roky neskôr odcestoval do Thajska, kde si dal amputovať genitálie, voperovať prsné implantáty a zbrúsiť ´Adamovo´ jablko, čo sa nazýva chondrolaryngoplastia. Chrisa napokon vyhodili z armády z dôvodov údajnej osobnostnej nezriadenosti. Lynn Meagherová má aj tretie dieťa – dcéru Audrey, ktorá má 22 rokov.     

Lynn používa v tomto článku svoje pravé meno a nie pseudonym – ako to zvyknú robiť iní v podobných príbehochpretože cíti, že musí mať odvahu podať skutočný, reálny stav vecíKeďže jejdeti nie sú maloleté, nehrozí jej potenciálny legálny postih, ako sa to často deje v iných jurisdikciách po celej krajine, keď rodičia odmietajú chodiť so svojimi deťmi, ktoré si sami určili “gender identitu” na všetky sprievodné terapie, lekárske úkony a chirurgické zásahy. Lynn hovorí: “Rozhodla som sa vystupovať verejne, pretože chcem, aby si ľudia uvedomili hlboký žiaľ a veľkú stratu, ktoré rodičia takýchto detí prežívajú. Mnohí, s ktorými som hovorila, to prežívajú ako horor. Sledovať ako vaše dieťa zápasí, je jedna vec, ale pozorovať ho ako odmieta svoje telo, trvá na tom že je úplne iný človek, že má odlišné pohlavie, vyžaduje hormonálnu liečbu a dožaduje sa novej identity, je nepredstaviteľne ťažké a zdrvujúce. Pridajte k tomu fakt, že je takmer nemožné poskytnúť pomoc či už vám alebo vášmu dieťaťu, ktoré si ´nie je isté´ rodom ani pohlavím, má s tým veľký problém a rodičia sú vo svojom žiali osamotení.” 

Lynn stratila kontakt so svojím synom takmer na desať rokov potom, čo vyrukoval so svojím transgederizmom. Opäť sa s ním spojila v roku 2013, Veľmi bojovala, pretože nemala pocit, že by ho mala oslovovať ženským zámenom, jednať s ním ako so ženou a volať ho ženským menom, pokiaľ chcela zostať verná svojmu presvedčeniu, najmä ak žiadna zmena pohlavia, ani žiadne kvantum kozmetickej chirurgie nedokáže zmeniť biologickú podstatu: “Snažila som sa ako som len vedela nadviazať s ním vzťah, pretože ho mám rada pre neho samotného a dúfala som, že jednoducho len nebudeme súhlasiť s tým, v čom sa nezhodneme, no budeme sa mať navzájom radi aj naďalej.” Takto fungovali až do jari 2016, keď ju syn požiadal o názor v súvislosti s hroziacim odsúhlasením návrhu zákona o tom, či majú byť WC, šatne a sprchy otvorené a dostupné všetkým podľa ich “gender identity”. Keď Lynn neodpovedala podľa jeho predstáv, odpísal ju zo svojho života úplne. Lynn ho uvidela už iba raz – po prezidentských voľbách v roku 2016 v kaviarni, kde ju niekoľkokrát nazval “fašistkou”. Potom ju požiadal o jej rodný list; Lynn sa totiž narodila v Kanade a syn skúmal možnosť odsťahovať sa tam po víťazstve Donalda Trumpa.

“Už som s ním nechcela o tom ani diskutovať. Mala som pocit, že jemu je dovolené veriť v to čo chce a byť tým kým chce, no mne je to isté odopreté. Ja som nemohla byť sama sebou. Mala som zmeniť svoje presvedčenie len preto, aby ma akceptoval.” Táto matka troch detí sa popisuje ako kresťanka, ktorá verí v Bibliu a má konzervatívne politické názory. Chris začal ostatným členom rodiny a súrodencom hovoriť, aká hrozná osoba je Lynn. Kedykoľvek sa dalo zariadil to tak, aby nebola prítomná. Chýbala na rodinných udalostiach, ako bola dcérina promócia, prázdniny, či narodeniny rodinných príslušníkov. K Lynninmu zdeseniu dokázal vždy všetko zariadiť tak a zmanipulovať každého do tej miery, že vždy ju spomedzi seba vylúčili. Svoje dcéry mohla vidieť iba vtedy, keď syn nebol v blízkosti.

Lynn sa s manželom rozviedla v roku 2015. Sophie v súčasnosti žije so svojím otcom, Lynniným exmanželom. Stať sa ´trans´ jej synovi nepomohlo. Hoci je “mimoriadne bystrý”, nemá prácu a nikdy ani nemal trvalejšie zamestnanie. “Je veľmi nešťastný a má obavy. Ak sa jeho vzťah s partnerom, ktorý je tiež transmuž, rozpadne, naozaj neviem čo bude robiť, lebo nemá žiadnu trvalejšiu prácu. Možno skončí ako bezdomovec. On nemá vagínu, on je zranený – fyzicky aj psychicky.”

Sophie má teraz 24 rokov a tiež je veľmi múdra a bystrá, “naozaj veľmi”, hovorí Lynn o svojej dcére: “Je nesmierne nadaná, aj umelecky. Vie písať, kresliť, maľovať. Aký hudobný nástroj sa jej dostane do rúk, na ten zahrá. Má všetky tieto dary. Základná a stredná škola pre ňu predstavovala najmä zápas so spolužiakmi “ako to robí aj mnoho nadaných detí”. Mimoriadne zlé to bolo medzi 15 a 16 rokom, keď trpela depresiou a samopoškodzovaním – rezala sa.”

Lynn u svojej dcéry nikdy nespozorovala ani náznak rodového zmätku. Občas vyšla z izby v chlapčenskom oblečení a keď sa jej na to spýtala, povedala, že je to pohodlnejšie. Za pár dní vyšla z izby a vyzerala úplne inak, mala makeup a bola pekne vyčesaná. Lynn to pripisovala veľkej kreativite svojej dcéry. Sophie totiž istý čas chcela byť aj umelkyňou pre špeciálne efekty s makeupom. Posledný raz Lynn uvidela Sophie 10. júna 2018; Sophie mala oblečenú sukňu a vyzerala “veľmi pekne”: “Boli sme spolu na obede a bolo nám dobre. Potom mi povedala, že ma ľúbi, odviezla som ju a vysadila pred domom jej otca.”

Lynn Meagherová potom žila niekoľko týždňov v Libérii (záp. Afrika). Keď sa vrátila, napísala Sophie mail, no tá ju len tak odbyla alebo jej neodpovedala vôbec. Lynn sa začala znepokojovať, inštinktívne cítila, že niečo nie je v poriadku. Čas bežal a Sophiine “Ľutujem, nemám čas” jej obavy len znásobovalo. V októbri zistila Lynn, že Sophie si legálne zmenila meno na Sol. Potom sa jej konečne dovolala a po troch mesiacoch počula jej hlas. “Bol veľmi hlboký. Nebol to jej hlas”, povedala užialená Lynn. Sophie nevedela, že mama sa dozvedela o zmene mena a keď Lynn začula jej hlas a spýtala sa čo sa stalo, povedala, že má nádchu. Lynn neskôr zavolala dcére do práce a chcela hovoriť so Solom; informovali ju, že tam nie je a že či “mu” nechce nechať odkaz. “Odvtedy som už s istotou vedela, že chce žiť ako muž … a poriadne ma to znivočilo. Prežívala som nočnú moru a pýtala sa samej seba, či je to skutočnosť a čo sa bude diať ďalej.” Nemohla o tom s nikým hovoriť, pretože Sophiini súrodenci aj otec s tým do určitej miery súhlasili a podporovali jej ´premenu´: “Neviem to ani popísať, pozeráte sa na tvár vlastného dieťaťa a vidíte na nej akoby navrstvenú tvár opačného pohlavia … je to ako … neviem to popísať. Je to nesmierne ťažké. Stále vyzerá ako vaše dieťa, no čosi je zmenené. Je to akoby tam stále bolo, ale je ´uväznené´ za tou gender vecou”. Snažila sa na to nemyslieť, no v noci nemohla spať a predstavovala si bradatú Sophie s mužským strihom vlasov. Po jednej takej noci jej zavolala Sophie a Lynn si uvedomila, že už nikdy nebude počuť skutočný hlas svojej dcéry. Vysvetľovala: “Testosterón má totiž trvalý vplyv na váš hlas, prehĺbi sa vám a zhrubne a aj keby ste prestali brať testosterón, hlas vám zostane taký istý. Už nikdy nebude ako predtým. Mohutnejšie telo a ochlpenie tváre je ďalším trvalým následkom. Zostala som šokovaná keď som si uvedomila, že už nikdy nebudem počuť jej pôvodný hlas a že zabudnem ako vlastne znel. Nesmierne som z toho smutná.”

Lynn veľmi trápilo aj to, že dcéra odmietala vlastné meno ´Sophie´, ktoré transgender aktivisti nazvali “mŕtvym menom” a keď ju mama tak oslovovala, údajne ju tým psychologicky zneužívala a vydierala. “Teraz je teda jej meno, čo sme jej dali, pre ňu predmetom nenávisti.” Sophie si nedávno zmenila telefónne číslo, preto jej mama mohla poslať iba email, v ktorom jej napísala, že chce byť súčasťou jej života a že ju má stále rada. O týždeň neskôr išla tento mail poslať znovu, no objavila v poštovej schránke list od Sophie, napísaný na počítači a vytlačený; pozostával z 5 viet krátkych viet: 

Pre mamu: ´Ťažko sa mi to píše, no cítim, že nadišiel vhodný čas aby som to urobila. Som presvedčená, že nie je pre mňa dobré, ani zdravé, udržiavať s tebou kontakt. Nebudem ho už ďalej iniciovať a prosím, aby si to aj ty rešpektovala. Nesnaž sa so mnou spojiť ani cez telefón, ani cez sociálne médiá, ani osobne, ani cez tretie osoby – Audrey, otec, či rodinní priatelia. Maj sa dobre a dúfam, že nájdeš v budúcnosti pokoj a šťastie. Sophie/Sol.

Po prečítaní mala Lynn pocit, akoby jej rozdupali srdce; akoby sa celá rozpadla: “Akoby náš vzťah vôbec neexistoval.” Sophie vedela, že mama nesúhlasí s transgender idológiou a pokladala to za odmietanie jej osoby z maminej strany. Podľa Lynn však tento jej pocit bol nesprávnym pochopením jej postoja: “To nie je o odmietaní, len si myslím, že ´trans´ samo o sebe nevyrieši jej problémy. A viem, že takto nikdy nebude šťastná. Bude mať len problémy a ťažkosti a celý život bude užívať lieky. Viem, že celé toto “trans” sú len prázdne sľuby.” Lynn síce vie, kde jej dcéra žije a pracuje, no to sa môže každú chvíľu zmeniť. Vie, že si šetrí na operáciu, pri ktorej jej odstránia prsníky: “Najmä toto nechcem – aby išla na mastektómiu a aby brala testosterón; uväzuje si tak na krk veľmi ťažkú reťaz na zvyšok celého života … nedokážem ani povedať aké je to pre mňa ťažké a aký prežívam žiaľ. Je to dokonca horšie ako smrť, pretože dcéra síce žije, ale už vôbec nie so mnou.”

Po liste od dcéry Lynn prežívala “mučivú, nepredstaviteľnú úzkosť a neopísateľný šok zo žiaľu a zármutku”. Potom navštívila toho poradcu, ktorý ju obvinil z toho, že je hrozná a neprispôsobivá a že sa má starať hlavne o seba. Po tomto stretnutí išla domov, ľahla si do postele a päť dní z nej nevstala: “Viete aké to je keď máte chrípku, nekúpete sa, nejete, zo dňa na deň len prežívate, na ničom vám nezáleží a cítite sa celé dni veľmi nepríjemne. V posteli som strávila doslova 5 dní a len som plakala. Dokázala som myslieť iba na to, že si želám aby som viac nežila, pretože som si nedokázala predstaviť ako môžem byť ešte niekedy šťastná, ako môže svet fungovať ďalej, keď sa reálne deje to, že moja dcéra už viac nechce byť mojou dcérou. Vracali sa mi spomienky na Sophiino detstvo, koľko zábavy sme spolu prežili na výletoch, keď jazdila na koni, keď sme v lete plávali v bazéne. Nemohla som uveriť, že to všetko je preč; že naozaj nechce byť viac mojou dcérou. Neviem o žiadnej traume z detstva, ktorá by ju viedla k takémuto riešeniu, že by potrebovala uniknúť nejakej bolesti a stať sa opačným pohlavím. Vyrastala relatívne normálne, s bežnými úspechmi a neúspechmi.”

Lynn v obave, že sa môže pokúsiť o samovraždu, vyhľadala ďalšieho poradcu. Poradkyňa bola jej stavom veľmi znepokojená a povedala jej, aby zavolala nejakej priateľke, aby s ňou stále bola lebo inak ju bude musieť okamžite hospitalizovať na psychiatrii. Nesmela skrátka zostať sama. Lekár jej predpísal antidepresíva a doma s ňou stále niekto bol. Priateľky k nej prichádzali, sedeli pri nej; boli s ňou keď plakala. “Písali mi, volali mi. Jedna ku mne prichádzala každý deň, chodila so mnou na prechádzky, jedli sme spolu, zobrala ma na motorku. Čokoľvek, len aby som sa dostala z domu. Snažila som sa byť veselá, no keď odišli, zrútila som sa a plakala znova. Neviem si predstaviť nič horšie; keby bolo horšie, už by som bola asi mŕtva. Boli to muky. Nedokázala som ísť do kostola, na omšu, modliť sa, ani čítať Bibliu. Nemohla som uveriť, že Boh dopustil, aby sa mi čosi takéto stalo. A nikdy predtým som takto o Ňom neuvažovala. nikdy som sa naňho takto nehnevala: ´Ako a prečo?! Nerozumiem tomu! Čo som urobila, že som si zaslúžila prežívať takú bolesť?´”

Lynn pre Christian Post uviedla, že “prežiť takúto stratu detí bolo pre ňu osobitným druhom pekla” a dodala, že ešte stále tomu nerozumie. Po týždňoch, kedy nedokázala vyjsť z domu, nadobudla odvahu a išla opäť do kostola. No zostala sedieť vzadu a celú omšu preplakala: “Nemohla som spievať, ani odpovedať. Nedokázala som to”. Potom išla domov a plakala ďalej; nevedela si predstaviť, že to raz skončí. Stále dúfa, že jej dcéra sa ´vráti´ k svojmu biologickému pohlaviu a uvedomí si, že s jej telom nie je nič v neporiadku. Nevie však či vôbec a kedy sa to stane. Nemá ani predstavu čo by si mala pozrieť alebo vypočuť v súvislosti so súčasným utrpením jej dcéry. Ochromuje ju pochopiteľne pocit viny, že ako rodič niekde zlyhala, keď dve z jej detí sú presvedčené, že majú byť opačného pohlavia: “Opakovane rozmýšľam nad tým, ako som sa rozčuľovala, v čom som zlyhávala, čo som mohla urobiť inak alebo lepšie, mohla som byť lepším poslucháčom. Snažila som sa však ako najlepšie som vedela. Nie som žiadna superhrdinka, som obyčajná mama. Týrala som sa myšlienkami na to, čo som také urobila, že moje dieťa skončilo tak zle. Boh mi dal toto nádherné dieťa, s ktorým nič nebolo, no strávilo so mnou detstvo, počas ktorého sa asi niečo pokazilo a preto je to zrejme moja vina.” Dnes si to už Lynn nemyslí, no tuší, že Sophie ju obviňuje z mnohých vecí: “Som nešťastná a smutná, pretože som ju stratila, aj všetky nádeje na vzťah, ktorý som s ňou chcela ako matka mať, ako som ju chcela vidieť vyrastať na mladú dámu … Som zničená z toho, že sa sama zraňuje a že jej nemôžem pomôcť. Nemôžem s tým nič urobiť. Je pod vplyvom ľudí, s ktorými sa stretla online. Je pod vplyvom kultu, ktorý jej vštepuje, že jej telo nie je ok, že jediný spôsob ako vyriešiť svoju bolesť je brať hormóny a dať sa operovať; že problémom je jej rodina. Že jej problémom som ja. Niektorí ľudia sa zdráhajú označiť transgenderizmus za “kult” sám o sebe, no ja o tom nemám žiadne pochybnosti. Keď niekto ovládne a zmení myslenie človeka, lebo sa dostane pod jeho vplyv, už toho veľa neurobíte. Ja vidím, že dcéra tomu všetkému teraz verí.”

A jej syn Chris takisto.  

Lynn povedala: “Jedna z vecí, ktoré podľa mňa škodia synovi v živote je, že nemá za nič zodpovednosť. Raz som mu povedala, že je naozaj šikovný, že má zručnosti, ktoré sú dnes veľmi vyhľadávané a nabádala som ho, aby si hľadal prácu. Ešte predtým ako pretrhol s nami kontakt, som mu jedného dňa volala a on mi povedal, že len tak z nudy zostavil ´web browser´, ktorý plne fungoval. Je veľmi talentovaný ale nikdy si neudrží prácu. ´Nikto nezamestná trans ľudí´, povedal mi. ´A najmä trans ľudí, ktorí prácu ani nehľadajú´, odvetila som mu. Obviňuje všetkých okolo seba, že sú k nemu takí preto, lebo je trans; on predsa nič neurobil. A tak sa z belocha strednej vrstvy stal menšinovou obeťou. Čiže znovu nič nie je jeho vina.”

Lynnina druhá dcéra Audrey nikdy nevykazovala príznaky, že by sa chcela identifikovať ako transgender, no plne podporuje ´premenu´ svojej sestry, verí tejto ideológii a oslovuje Sophie “môj brat” v maminej prítomnosti: “Myslím si, že keby sa mala rozhodnúť medzi svojimi súrodencami a mnou, prehrala by som. Som v ´skúšobnej lehote´. Zatiaľ spolu “fungujeme”, no nikto nevie dokedy. Možno stratím aj ju. Môj vzťah s deťmi je taký zlý, ako len môže byť.”

Aj napriek zničeným rodinným vzťahom Lynn trochu povzbudilo, že ľudia sa začali prebúdzať po zhliadnutí dokumentárnych hororovsúvisiacich s transgender medicínou, ako napríklad, že 13-ročnému dievčaťu chirurgicky odstránili prsníky a že hormóny opačného pohlavia podávajú malým deťom, čo všetko sa robí vrámci grantov, financovaných NIH (Národnými zdravotníckymi inštitúciami).

Teraz má Lynn nových spojencov, ktorí ju sprevádzajú na jej neľahkej púti; priateľov, o ktorých by nikdy nepovedala, že sa nimi napriek značným rozdielom v politických názoroch stanú. Odcestovala do Washingtonu D.C. aby sa zúčastnila stretnutia britských aktivistiek, ktoré bojujú za práva žien, s americkými ženami z Women’s Liberation Frontradikálnej feministickej organizácie, ktorá však, paradoxne, aktívne bojuje proti gender ideológii a odporuje transaktivizmu. Britské aktivistky stoja v Anglicku na čele boja proti transaktivizmu uprostred intenzívneho prejednávania návrhu na prijatie návrhu “Zákona o uznaní pohlavia”, ktorý by dovolil osobám identifikovať sa s pohlavím podľa vlastného výberu bez ohľadu na medicínsku dokumentáciu o podstúpení požadovanej chirurgickej operácie. 

Lynn sa s nimi v hlavnom meste spriatelila, ako aj s ostatnými matkami, ktoré majú podobný problém. Spomínané feministky jej rozumeli a starali sa o ňu až tak, že ju to prekvapilo: “Keď som sa stretla s týmito ženami a porozprávala im svoj príbeh, len ma držali a povedali mi ´Je nám to veľmi ľúto´. Medzi aktivitami na Capitol Hill bola aj panelová diskusia o Heritage Foundation, ktorú moderoval vedecký odborník Ryan Anderson, ktorý obsiahle píše o transgenderizme a škodách, ktoré táto ideológia pácha na ľuďoch. 

Lynn povedala: “Priatelia doma sa o mňa starajú. Myslia si, že je to naozaj zlé, skutočne smutné. Nevedia však, aké to je reálne. Neprežívajú dosť veľký žiaľ na to, aby s tým niečo museli urobiť. Neberú to ako naozaj núdzový stav spoločnosti. Nie sú do toho vtiahnutí, aj keď sú pri tom, keď sa to deje mne. Podľa mňa len nevedia čo robiť. Keby vedeli, určite by to urobili. Nespôsobuje im to bezprostrednú bolesť. Ženy, s ktorými som sa stretla v Amerike poznajú túto bolesť veľmi konkrétnym spôsobom, lebo sa im stalo niečo podobné a preto to ľahšie chápu. Vo Washingtone som sa stretla s jednou mamou a tá mi darovala pohár domácej pomarančovej marmelády; povedala, že ju začala robiť pred rokmi, aby trpkosť vo svojom živote obrátila na sladkosť. Nabádala ma, aby som začala niečo robiť v podobnom duchu.” 

Lynn v súčasnosti uvažuje nad vytvorením centra ako útočiska pre rodičov s podobnými problémami, kam by mohli prísť, spolu sa o tom porozprávať a dostávať sa z traumy, ktorú im spôsobila strata detí v priepasti transgenderizmu, rodového zmätku, čo, ako vraví, je podľa nej znamením od Boha.” Záverom dodáva: “Suma sumárum: ´transkult´ mi ukradol dve deti. Chcem ich späť. Táto ideológia devastuje a škodí všetkému, čoho sa dotkne. Tu neexistujú kompromisy, tu sa nedá ustúpiť ani o milimeter. A ja chcem urobiť všetko čo sa len dá a budem spolupracovať s každým, kto ma vypočuje a bude sa mi snažiť pomôcť. Nemám svoje deti v nenávisti, ako sa im absolútne cudzí transgender aktivisti snažia nahovoriť. Tým, že ich neutvrdzujem v tom čo robia, údajne prispievam k ich potencionálnej samovražde. To nie je pravda. Milujem ich z celého srdca, len ich nemôže utvrdzovať v klamstve, v ktorom žijú. Je absolútne jasné, že naša spoločnosť prežíva v tomto smere krízový, núdzový stav. Musíme to nejako zastaviť.” 

Prevzaté z: https://www.lifenews.sk/32508/zlomena-matka-transkult-mi-ukradol-dve-z-troch-deti

Zlomená matka: "Transkult mi ukradol dve z troch detí" 1

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

Ďakujeme!

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Comments are closed.

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás