Dnešný sviatok Zvestovania Pána, ktorý by sme mohli nazvať aj Sviatkom počatia Ježiša, je svojím obsahom veľmi vzácny práve pre našu dobu, lebo ukazuje ako dôležité je už počatie dieťaťa a jeho okolnosti. Vôbec nie je jedno, akým spôsobom sa počína dieťa, či sa tak deje chcene a uvážene, alebo len trpne a pasívne, alebo dokonca v ovzduší agresivity voči vznikajúcej bytosti. Počatie ovplyvňuje ďalší rozvoj duševného i duchovného života. Výskumy hlbinnej psychológie ukazujú, že už prvé zážitky počatého človeka majú vplyv na našu povahu a charakter. Od postojov rodičov ku vznikajúcemu životu záleží, či sa nový človek bude tešiť zo svojho vlastného bytia, alebo či bude žiť v stálom strachu zo seba a o seba, či sa v konečnom dôsledku dokáže prijať ten, ktorého len ťažko prijali jeho rodičia. Len v takej rodine, kde je dieťa túžobne očakávané a chcené, môže vyrásť vyrovnaný človek.
    Telesne sa náš život začína fyzickým spojením rodičov, oplodnením. Duchovne náš život korení vo vzájomnom vzťahu rodičov a následne vo všetkých našich skúsenostiach. Už pri svojom počatí človek robí prvú a základnú skúsenosť prijatia alebo odmietnutia, môže utŕžiť prvé a veľké zranenie. To zranenie spočíva v tom, že je síce ovocím fyzického spojenia rodičov, ale nemusí byť ovocím ich lásky, prípadne ich vzájomný vzťah s novým človekom nepočíta, alebo ho dokonca vedome vylučuje. Človeku sa nedostáva najzákladnejšie prijatie. Táto bolestná skúsenosť sa zapíše do podvedomia a v nej nachádzajú živnú pôdu rôzne komplexy a neurózy. Preto vôbec nie je jedno, či človek prichádza na svet v manželstve, alebo mimo neho, či prichádza na svet ako ovocie zrelej lásky, alebo nezodpovednej vášne.
    Rodičia sa často sťažujú na svoje deti a žalujú na nich. Niekedy oprávnene a niekedy akoby úplne zabudli, že ich deti sú ovocím ich vzájomných vzťahov, ktoré sú často veľmi ďaleko od skutočnej lásky. Sú ovocím ich života. Človek je ovocím vzťahov. Predovšetkým toho najzákladnejšieho, ktorý rodičia prežívali v okamihu jeho počatia, no aj všetkých ďalších, ktoré pozoroval medzi rodičmi, ale ktoré zažíval i k sebe samému. Niekedy sa rodičia tak vyjadrujú o deťoch, že to núti zamýšľať sa nad tým, či vôbec mali niekedy svoje deti skutočne radi. 
    Ctiť svojich rodičov znamená uznať s vďačnosťou korene svojej vlastnej bytosti. Je potrebné uctiť si nielen dobrých rodičov, ale aj tých, ktorí v rodičovstve zlyhali. Lebo v úcte voči rodičom je obsiahnutá aj úcta voči sebe samému i voči Bohu, ktorý toto všetko zabudoval do svojho podivuhodného plánu Spásy. Človek si musí vždy uvedomovať, že i keby ho jeho rodičia nechceli, je tu Boh, ktorý ho chce. I keby nebol v pláne svojich rodičov, v pláne Boha Stvoriteľa je určite zahrnutý. Počatie človeka môže byť prvým dobrým skutkom zo strany našich rodičov voči nám. 
    V rodičovstve našich rodičov sa prvý raz stretáme s poslaním človeka byť Božím obrazom, teda zjavovať neviditeľného Boha. Zjavovať Boha neznamená len čítať deťom Písmo sväté a preberať s nimi katechizmus, ale predovšetkým žiť Zjavené Božie Slovo, žiť Božiu Dobrotu. Zjavovať Boha znamená nežiť podľa svojej ľudskej chytrosti a sebectva, ale žiť tajomstvo Slova. Všade kde človek uskutočňuje Božie Slovo zjavuje Boha, stáva sa skutočným obrazom Boha. V opačnom prípade zjavuje hriech, diabla, zlého ducha. Tu je koreň nevery mnohých. Dnes nie sú medzi nami, lebo im rodičia svojím životom nezjavovali Boha a jeho dobrotu, zodpovednosť a spravodlivosť, jeho stálosť v láske. Dobrý otec i matka ponúkne Bohu za svoje deti i svoj život: Nežalujú na nich, ale prihovárajú sa za nich. Boh je darcom a tvorcom nového života, preto každé dieťa treba prijímať s nadšením, ako znak Božieho požehnania.
    Na pozadí toho, čo sme počuli, môžeme lepšie pochopiť, aký hrozný zločin je potrat. Je to skúsenosť zavrhnutia, skúsenosť zla hneď na počiatku ľudskej existencie. Boh človeka chce, ale rodičia ho zavrhujú. Človek je od prvého okamžiku stvorený pre Dobro, je určený na to, aby skrze zážitok ľudskej dobroty prežíval a poznával Dobrotu Boha a namiesto toho je tu prvá skúsenosť: „likvidácia“. Vyprosujme si dnes úctu k ľudskej bytosti od okamihu počatia. Aby rodičia chceli svoje deti skôr ako sa počnú.
    P. Mária v tajomstve dnešného sviatku stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína prijatím Krista. Toto je moment, od ktorého môžeme hovoriť o kresťanstve ako náboženstve rozdielnom od židovstva. Sv. Ján v prológu svojho evanjelia hovorí: „Skrze Mojžiša prišiel Zákon, ale skrze Ježiša Krista prišla Milosť.“ Zákon bol schopný vychovať slušného človeka, ktorý sa navonok nedopúšťal hriechov, ale nedokázal zmeniť srdce človeka, jeho hriešne vnútro, jeho bezbožnosť. To dokáže len milosť, ktorá je v prijatí Ježiša Krista: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc, stať sa božími deťmi.“ (Jn 1,12) 
    Základná pravda nášho náboženstva, o ktorej nás poučuje evanjelium je: „Boh nás miluje napriek našej hriešnosti a má pre nás pripravený plán Spásy.“ Pri Zvestovaní, ako keby sme počuli ozvenu slov, ktoré zazneli v rozhovore Ježiša s Nikodémom: „Tak Boh miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí nezahynul, ale mal s ním večný život v nebi.“ Pravda o Božej láske je podstatou Zvestovania. Táto pravda musí hlboko zapadnúť do našich sŕdc. Všetci môžeme prežiť vo svojom srdci okamžik podobný tomu, ktorý nám vykresľuje evanjelium, niečo podobné tomu, čo prežila Panna Mária pri Zvestovaní.
    V Lukášovom evanjeliu, ktoré bolo písané v gréckom jazyku, anjel pozdravuje Máriu slovami: „Chaire Kecharitomene!“ Je to výzva k radosti: „Raduj sa plná milosti!“ Tieto slová obsahujú radostnú zvesť. A toto zvestovanie sa má stať vlastníctvom každého jedného z nás. V Panne Márii sa Boh prihovára každému človeku, lebo toto pozdravenie bolo vyslovené pre všetkých. My všetci, v dare práve počatého Ježiša, nachádzame milosť u Boha. Skrze prijatie Ježiša sa stávame aj my deťmi Boha. V ňom je možnosť omilostenia vyhnancov. My sme tí vyhnanci, ktorí žijú vo vyhnanstve, ďaleko od Pána, ale v tomto dieťati a v jeho prijatí sa nám ponúka milosť amnestie pre všetkých, možnosť návratu k Otcovi. Ježiš je cesta, pravda i život. Každý, kto ho prijíma, poznáva cestu, nachádza pravdu a dostáva život. Skrze prijatie Krista začína naša duša rásť do podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Ak nie je v nás Kristus, tak sa Bohu nepáčime. Nemáme s ním nič spoločné. Ak nežijeme Kristovo Slovo, ak neprijímame jeho Telo a Krv, nie sme Božie deti, ale sme deťmi zla.
    Možno po tom všetkom, čo sme si povedali, vznikla v nás túžba, mať tento život v sebe. Akým spôsobom však môžeme prijať Krista do seba. Pozrime sa ako počala Panna Mária z Ducha Svätého? Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Bez lásky k Slovu Božiemu nie je možné počať z Ducha Svätého. Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme v chcení, v myslení a v konaní. Sv. František z Assisi hovorí, že „skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa“. Nemôže počať z Ducha, kto nemiluje Slovo. Božie Slovo máme prijať s istou vierou, nie ako slovo ľudské, ale ako slovo Božie. Nemá však zostať len v našej hlave, lebo jeho pravé miesto je srdce človeka. „Mária hlboko v srdci chránila počuté Božie Slovo.“ Najprv s vierou prijala Božie Slovo. Uverila v nesmiernu Božiu Dobrotu a Moc, lebo „Bohu je všetko možné.“ Božie Slovo je živé a účinné, je stvoriteľské. 
    Božie Slovo, ktoré zaznieva k Márii, presahuje ľudské sily. Môžeme povedať, že je ľudský neuskutočniteľné. Panna Mária nehovorí pyšne: „Ja to urobím!“ ale ani neveriace: „To sa nedá!“, ale jej postoj je: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“ Až takto sa v nej môže prejaviť moc Stvoriteľa. Skrze prijaté Slovo jej bytosť oplodní Duch Svätý. Duch Svätý je Božia moc a Božia nežnosť. Duch Svätý spôsobí, že Božie Slovo začne v nej žiť a pretvárať jej bytosť podobne ako tehotenstvo premieňa organizmus ženy. 
    Ak človek nežije duchovným životom, môže sa mu zdať, že pri počatí Božieho Syna išlo len o historickú udalosť, síce veľmi peknú, ale dnešnému človeku nič nehovoriacu. Ak však žije duchovným životom, začína chápať, že „počatie z Ducha Svätého“ v každom z nás a „narodenie Krista“ do našich skutkov je stále aktuálnou vecou. Všetci, ktorí dobre prežívate túto duchovnú obnovu, priznáte, že sa s vami čosi dobré deje. Prežívate pokoj a radosť nielen z vonkajších vecí a udalostí, ale priamo zo srdca. To, čo sa udialo pri dobrej spovedi a ak to pokračuje dobrým predsavzatím, môžeme pokojne nazvať „počatie Krista z Ducha Svätého“. Platí totiž slovo Kristovo, že nielen Preblahoslavená Panna Mária je a má byť jeho matkou, ale každý kto počúva Božie Slovo a zachováva ho, každý kto plní vôľu Božiu, je jeho matkou. Duchovne počína Krista každý, kto chce zmeniť svoj život k lepšiemu. 
    Sv. Bonaventúra, hovorí, že „duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého dá si predsavzatie, že začne nový život. Došlo ku Kristovmu počatiu. Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila, vyžiadala si vhodnú radu a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční svoje sväté predsavzatie a začne uskutočňovať to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stálo odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie „začať nový život“ sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o jeden z mnohých duchovných potratov. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.“ Sv. Augustína hovorí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej vtelil Kristus, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista. Ona porodila Spasiteľa, naša duša nech porodí spásu a chválu. Nech nezostanú naše duše neplodné, ale nech sa stanú plodnými pre Boha.“ Skúsme to spolu s Pannou Máriou tak, ako nás nabádajú svätí.
    Zamyslime sa nad určitými chybami duchovného života, ktorých sa dopúšťa mnoho kresťanov. Skutočné a sväté prijímanie je len to, ktoré je trvalé. V duchovnom živote vôbec nejde o to, aby sme si raz, po prípade dvakrát do roka splnili svoju povinnosť voči Bohu a láskavo išli na spoveď a na chvíľu prijali Ježiša do seba. Boh nechce od nás láskavosť ale lásku. Vo svätom prijímaní ide naplnenie prikázania lásky k Bohu. Sväté prijímanie, ak nie je a nemá byť aktom trvalého odovzdania, tak potom vôbec nie je sväté, ale ide skôr o Judášov bozk, zradu Krista. 
    Evanjelium nám na príklade sv. Jozefa ukazuje, ako má postupovať človek poznačený dedičným hriechom. Panna Mária dokázala prijať Ježiša, lebo bola a je celá svätá. Pre hriešneho človeka to však vôbec nie je také jednoduché. Veľmi často zíde z cesty odovzdanosti a jeho hriešne sklony prevládnu. Jozef je vyzvaný, aby skôr ako príjme Ježiša, prijal Máriu a to veľmi blízkym a intímnym spôsobom. Je mu dávaná takáto rada: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku“. Napriek tomu, že Mária úplne patrí Bohu, je zároveň nazývaná manželkou Jozefovou. Všimnime si toto zvláštne, mohli by sme povedať, nebiologické a netelesné manželstvo s Pannou Máriou. Ako ho pochopiť a aký má zmysel? V jeho manželstve ide vlastne o prijatie osoby Ježiša Krista skrze zasvätenie sa Panne Márii. 
    Duchovní otcovia hovoria o potrebe „prijať Máriinu dušu“. Máriina duša tvorí akési životné prostredie pre Ježišovu bytosť v nás. Otcovia hovoria, že človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou a námahou. Toto však ide veľmi ťažko. Ak sa cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú doporučuje sv. Ambróz, keď hovorí: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Krása Máriinej duše spočíva v tom, že je radikálne odovzdaná Bohu a jeho službe. Duch Svätý sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu, a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere, v akej táto duša jeho Nevestu prijíma. 
    Jednoduchým a veľmi účinným prostriedkom je zasvätenie sa P. Márii ale správne pochopené a prežívané. Ako formulu zasvätenia môžeme použiť rôzne modlitby svätých, ale najúčinnejšia modlitba je modlitba, ktorú sme sformulovali svojimi vlastnými slovami, úplne spontánne. Nejde natoľko o jednotlivé slová ako skôr o vnútorný postoj odovzdanosti. Nejde tu o nejakú zbožnú formulku, ktorá sa recituje raz za deň, ide tu skôr o úkon srdca, ktorý si nás vyžaduje celých. Zasvätenie sa Bohu skrze P. Máriu nie je len odovzdaním srdca, ale otvorením všetkých oblasti nášho života pre príchod Ducha Svätého a jeho vedenie. Podrobenie všetkých oblasti nášho života Božiemu Slovu v Máriinom úkone „Fiat“! Zasvätiť sa Márii znamená prenechať Duchu Svätému riadenie nášho vnútra ale aj celý priestor nášho každodenného života. V praxi to môže znamenať postupné, veľmi konkrétne kroky viery, načúvania a spolupráce s Božím Duchom – v škole Panny Márie.
    Ako prvý krok môže byť pozvanie P. Márie do oblasti nášho fyzického bytia. Zasväťme P. Márii svoje fyzické zdravie! Sv. Hildegarda nazýva Pannu Máriu výrazom Virgo viridans, chce týmto obrazom vyjadriť jej úžasnú vitalitu. Pretože nikdy ani vedome sa nepriklonila na stranu diabla, jej bytosť nebola poznačená tým, čo by sme mohli označiť ako „život spejúci ku smrti“. Máriina bytosť je tak zdravá ako to bolo v pôvodnom Božom pláne, o ktorom hovorí kniha múdrosti: „Boh smrť neučinil a nemá záľubu v smrti živých, lebo závisťou diabla prišla na svet smrť“. Boh totiž stvoril človeka ku svojmu obrazu a vlastnosťou Božou je Život. Boh je Život. Dosvedčuje to jej prechod k Bohu, ktorý nenazývame smrť ale Nanebovzatie alebo v ruskom jazyku Uspenie.
    Toto zasvätenia sa Panne Márii v oblasti nášho zdravia vyžaduje z našej strany zrieknutie sa všetkých obáv, odovzdať jej každý strach z choroby, utrpenia, nemocničného prostredia, samoty a iných obáv, ktoré nás desia. Jednoducho odovzdajme P. Márii svoje telo. To neznamená, že už nebudem chodiť k lekárovi, alebo nebudem užívať lieky, ale to všetko sa bude diať s absolútnou dôverou v Boha Stvoriteľa. A v praxi to znamená, že podstatný podiel v mojom liečení bude zaoberať štúdium Knihy života. Prax nám dokazuje, že mnoho chorých našlo svoje uzdravenie, keď poslúchli Božiu výzvu, aby zo srdca odpustili. Mnohí pyšní sa uzdravili, keď našli cestu pokory. Božie Slovo je Život, do slova a do písmena Život. Je zároveň cestou, ktorá vedie k tomuto životu, cestou pre tých, ktorý ustavične žijú v tieni smrti. Takým tieňom smrti môžu byť rôzne depresie, ktoré nám ukazujú, že sa míňame plnosti života, že živoríme.
    Je veľmi dôležité darovať P. Márii svoje srdce, ba dokonca aj svoju sexualitu, celú oblasť nášho citového života, práve preto, aby do nášho srdca ona prijala Ducha Svätého, z jedine ktorého sa počína Syn Boží, Kristus Ježiš. On nás potom povedie ku skutočnému šťastiu. Potom môžeme P. Márii odovzdať i celý náš vnútorný život, všetky city. Odovzdajme jej všetko, čo je predmetom našej lásky, čo je pre nás príťažlivé, i osoby, s ktorými sa cítime dobre, ktoré máme radi, i tie ktoré nedokážeme prijať a milovať. Všetky tieto osoby si môžeme konkrétne predstaviť a prosiť Pannu Máriu, aby žila s nami všetky naše citové vzťahy k ľuďom, aby Duch Svätý mohol očistiť všetko, čo treba ešte očistiť, oživiť to, čo je ešte príliš chladné, uvolniť to, čo je napäté, aby nás naučil milovať tak, ako On miluje. Potom sa mnoho našich vzťahov zintezívní, budeme milovať omnoho viac a dokonalejšie. Možno, že P. Mária zasiahne a ukončí vzťahy, ktoré nie sú od Boha, a ktoré nás zvádzajú do hriechu. Žiť skutočné zasvätenie nás vždy privedie k obeti. Zasvätiť sa Bohu totiž znamená dovoliť mu čistiť vinicu, strihať ratolesti.
    Tak isto môžeme Panne Márii zasvätiť celý svoj dom, aby ho zmenila na miesto Božieho prebývania. Pozvime Pannu Máriu k sebe, prejdime s ňou celý byt a odovzdajme jej ho. Môžeme začať od kuchyne, aby videla ako pracujeme a ako sa stravujeme. Uveďme P. Máriu aj k nášmu stolu, pri ktorom nám môže pripomenúť ľudí, ktorých sme nikdy nepozvali na obed, alebo na návštevu. Potom môžeme prejsť do obývačky a tam jej zvlášť zasvätíme náš televízor i PC. Darujme jej ich úplne, už nám nebudú patriť. Zverme jej výber programov, aby sme pozerali len to, čo sa jej páči, takže televízor i internet bude používaný asi omnoho menej.
    Nebudem ďalej jednotlivo menovať oblasti, ktoré môžeme ešte zasvätiť Panne Márii. V podstate je zasvätenie čímsi podobným, ako život v Božej prítomnosti, alebo chodenie s Kristom. Žiť zasvätenie sa Bohu s Pannou Máriou je skutočné dobrodružstvo. Nepodceňujme poslanie tej, ktorej bolo prisľúbené, že ona pošliape hlavu hada. Nechcieť byť jej deťmi v konečnom dôsledku znamená odmietnuť Božiu výzbroj. 
Sv. Grignion z Montfortu tvrdí: „Mária splodila s Duchom Svätým to najväčšie, čo kedy bolo a bude – Bohočloveka, a porodí tiež najväčšie veci, ktoré budú v posledných dobách. Vytvorenie a vychovanie veľkých svätých, ktorí sa objavia na konci čias, je vyhradené jej, lebo len táto výborná a zázračná Panna môže v spojení s Duchom Svätým vykonať veci zázračné a mimoriadne. Jedným z hlavných dôvodov, prečo Duch Svätý nekoná teraz zjavné zázraky v našich dušiach je, že v nich nenachádza dostatočné zjednotenie so svojou Nevestou!“

Prevzaté z: http://www.frantiskani.sk/kazatel/sviatkypana/0325.htm

Titulný obrázok: http://freechristimages.org/images_BirthOfChrist/Annunciation_Philippe_de_Champaigne.jpg