Svätí, ktorí okúsili epidémie; prežili ich, slúžili a aj teraz nám pomáhajú

svätí

👉🙏Ak nám chcete pomôcť a podporiť nás jednorázovým finančným príspevkom môžete tak urobiť tu ▶️: podporte nás Ďakujeme🥰 za každý príspevok. Prosíme modlite sa za nás🙏🙏❤

Títo svätí vedia z prvej ruky o tom, čo znamená prežívať pandémiu.

Ešte viac však vedia o tom, ako sa pandémia môže stať spôsobom, ako slúžiť Bohu a blížnemu.

Nájdenie svätého, ktorý pracoval s obeťami ťažkých infekčných chorôb a epidémií, môže byť problémom – pretože ich je príliš veľa na to, aby ste ich mohli spočítať!
Počas cyperského moru z 3. storočia (známeho tým, že v Ríme zabilo viac ako 5 000 ľudí denne), sa o kresťanoch hovorilo, že bežia smerom k trpiacim a túžia ich ošetrovať bez ohľadu na následky. V Alexandrii (kde dve tretiny obyvateľstva podľahli na tento mor) sv. Dionýz napísal o kresťanoch: „Bez ohľadu na nebezpečenstvo sa starali o chorých, starali sa o všetky ich potreby a slúžili im v Kristovi a s nimi tiež opúšťali tento život pokojne a šťastní, a keď boli nakazení touto chorobou od druhých, čerpali z nej a v radosti prijímali svoje bolesti.”

V skutočnosti toľko kresťanov zomrelo pri liečbe chorých v Alexandrii, že skupine nemenovaných hrdinov bol udelený sviatok (28. február) a sú uctievaní ako mučeníci.

V časoch, keď sa koronavírus šíri po celom svete a zanecháva po sebe veľa chorých a ešte viac vystrašených, mali by sme sa skutočne zaujímať o príhovor tých, ktorí bojovali proti epidémiám a pandémiám a získali v tomto boji svoju svätosť.

Sv. Godeberta z Noyonu (cca 700) sa o chorých starala menej priamočiaro ako mnohí ostatní. Godeberta, abatyša s veľkým vplyvom na ľudí, ktorí bývali blízko jej opátstva, ich povzbudila, aby sa modlili za koniec moru. Potom, čo strávili tri dni pôstom a vo vrecovine zasypaní popolom, mor skončil celkom náhle.

Sv. Rochus (1295 – 1327) sa pustil na púť do Ríma, keď mal 20 rokov. Keď prišiel do Talianska, objavil krajinu spustošenú morom. Rochus sa začal starať o chorých cudzincov, s ktorými prišiel (často ich zázračne vyliečil), až kým sa sám nenakazil chorobou. Keďže Rochus nechcel nikoho zaťažovať a nakaziť, utiahol sa do lesa, aby tam zomrel, ale miestny pes mu prinášal jedlo a lízal mu rany, až sa Rochus uzdravil.

Sv. Karol Boromejský (1538-1584) bol kardinálom, keď Miláno zasiahol hladomor a mor. Aj keď väčšina šľachticov utiekla z mesta, kardinál Borromeo zorganizoval rehoľníkov, ktorí zostali kŕmiť a starať sa o hladných a chorých. Krmili viac ako 60 000 ľudí denne, účet zväčša niesol kardinál, ktorý šiel do osobného dlhu, aby nasýtil hladných. Osobne navštívil aj tých, ktorí trpia na mor a ošetroval ich rany. Napísal v tom čase dokonca svoju poslednú vôľu a pripravil sa na smrť. Dobrý kardinál však bol ušetrený a žil ďalších šesť rokov po tom, čo sa nakoniec nazývalo „morom sv. Karola“.

Sv. Henry Morse (1595 – 1645) sa narodil ako anglický protestant, ale stal sa jezuitským kňazom a vrátil sa do Anglicka, aby skryto slúžil. Veľká časť jeho práce spočívala v ošetrovaní obetí moru, a to v období prepuknutia v roku 1624 a znovu (potom, čo bol vykázaný z Anglicka, ale tajne sa vrátil) v roku 1635. V rokoch 1635 – 1636 sa Morse nakazil morom trikrát, ale zakaždým sa uzdravil. Keď bol neskôr zajatý, uznala sa jeho práca s morovými obeťami a bol prepustený. Po druhýkrát, keď ho zajali, nedostalo sa mu také milosrdenstvo a Morse bol umučený.

Sv. Virginia Centurione Bracelli (1587-1651) bola bohatou vdovou, keď v Janove vypukol mor. V dome, kde bývala prijala veľa chorých; keď už nemala priestor, prenajala si voľný kláštor a tam umožnila premývanie viacerým chorým. Aj keď mor skončil, Virginiina nemocnica naďalej slúžila stovkám chorých ľudí a rehoľné spoločenstvo, ktoré Virginia založila uprostred toho všetkého, pokračuje dodnes.

Bl. Peter Donders (1809-1887) bol holandský redemptoristický kňaz, ktorý pôsobil v Suriname 45 rokov. Bojoval za práva zotročených ľudí, evanjelizoval domorodé obyvateľstvo a liečil chorých počas epidémie (ktorej sám neskôr podľahol). Posledné tri desaťročia strávil slúžením v kolónii malomocných a bojoval s úradmi, aby získal lepšiu starostlivosť o svojich ľudí.

Sv. José Brochero (1840 – 1914)

bol argentínskym kňazom. Okamžite po svojom vysvätení, o. Jose ošetroval chorých počas epidémie cholery. Potom, aby slúžil svojim farníkom, postavil 125 kilometrov ciest a svoju farnosť spojil s poštovými a telegrafnými službami a železničnou traťou. Nakoniec sa nakazil malomocenstvom a začal strácať zrak. Odišiel z aktívnej služby, ako aj z budovania infraštruktúry regiónu. Viac ako 40 rokov pôsobil ako kňaz, zdravotník, tesár i stavebný robotník.

Sv. Marianne Cope (1838-1918) odpovedala na výzvu kráľa Havajských ostrovov, aby priviedla svoje sestry na Havaj a slúžila malomocným vedľa sv. Damiana z Molokai. Aj keď sa mnohí obávali tejto choroby, ktorá sa považovala za mimoriadne nákazlivú, Marianne ubezpečila svoje sestry, že ani jedna z nich sa ňou nenakazí. Vďaka prísnym hygienickým postupom a veľkému množstvu milosti, sestry pracovali s malomocnými na Molokai takmer sto rokov bez toho, aby čo len jedna z nich mala túto hroznú chorobu.

Sv. Martin de Porres (1579 – 1639) Keď v meste vypukol mor a aj jeho spolubratia sa nakazili touto chorobou, Martin premenil časť kláštora na nemocnicu. Staral sa o ľudí, ktorí boli nakazení, ale aj o chudobných, bez rozdielu rasy či farby pleti. Keď bolo v kláštore málo miesta, zriadil v dome svojej sestry sirotinec so školou a ďalšiu nemocnicu pre chudobných. Ľudia si čoskoro všimli jeho intenzívnu aktivitu a začali šíriť chýr o jeho nadprirodzených schopnostiach bilokácie a levitácie. Skúsenosť uzdravenia mal aj mexický arcibiskup, ktorý ho chcel vziať so sebou, ale Martin svojich chudobných neopustil.

Zomrel na následky silnej maláriovej horúčky 3. novembra 1639. Hneď po smrti bol pre obyvateľov Peru svätcom, ale cirkev ho až v roku 1837 vyhlásila za blahoslaveného a 16. mája 1962 bol pápežom Jánom XXIII. kanonizovaný. Jeho sviatok sa slávi 3. novembra.

Sv. Don Bosco: …Epidémia sa v meste poriadne rozbesnila. Najviac postihnutým predmestím bola časť Borgo Dora, možno povedať, iba niekoľko krokov od Valdocca. Za jeden mesiac sa nakazilo vyše osemsto ľudí a päťsto zomrelo. Pán Notta, starosta Turína, vyzval odvážnych, aby išli do domov a chorých odviedli do nemocnice, alebo sa o nich starali. Pre záchranu mesta bolo treba riskovať vlastný život. Aj don Bosco zhromaždil svojich chlapcov a prihovoril sa im:

– Starosta mesta sa obracia na odvážnych. Ak sa niekto z Vás cíti na to, že by mohol ísť so mnou pomáhať chorým, v mene Panny Márie mu ručím, že sa nenakazí. Len nech si každý zachová posväcujúcu milosť a nosí pri sebe medailu Panny Márie. Hneď sa dobrovoľne prihlásili štyridsiati štyria najstarší chlapci… Chlapci od dona Bosca – naozaj sa nik z nich nenakazil – sa mohli vrátiť do oratória… (zdroj: svätý Dominik Savio Teresio Bosco)

Svätá Rozália: O živote sv. Rozálie vie Cirkev len veľmi málo. Jej zázračný príbeh začína v podstate až 500 rokov po jej smrti. V roku 1625 vypukol na Sicílii v Palerme hrozný mor. Svätá Rozália sa zjavila istému poľovníkovi a povedala mu o jaskyni, v ktorej sú jej pozostatky. Požiadala ho, aby ich odniesol do mesta a aby obyvatelia Palerma trikrát prešli s nimi v procesii okolo mesta. Mor potom zázračne skončil.   Svätá Rozália sa stala patrónkou mesta Palerma. Svätyňu na jej počesť dali postaviť na mieste, kde poľovník našiel jej pozostatky.

Zdroj: Aleteia.org, Obrázok: tamtiež 

Svätí, ktorí okúsili epidémie; prežili ich, slúžili a aj teraz nám pomáhajú 1
Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest