Sv. Maximilián Kolbe – mučeník lásky a ctiteľ Nepoškvrnenej

Online relácia o sv. Maximiliánovi Kolbe. S hosťom Dariuszom Żuk-Olszewskim. Sv. Maximiliána naši súčasníci väčšinou stotožňujú práve s jeho mučeníckou smrťou a len málo vedia o jeho živote, ktorý tejto smrti predchádzal. Väčšina znalcov jeho života tvrdí, že Maximilián by sa stal svätým aj keby nezomrel ako mučeník.

Hostia: Dariusz Żuk-Olszewski, Erik Zbiňovský
Téma: sv. Maximilián Mária Kolbe – mučeník lásky a ctiteľ Nepoškvrnenej

Dariusz je publicista, prekladateľ a autor knihy o sv. Maximiliánovi – Svedok bezhraničnej lásky.

Dariusz: Maximilián Mária Kolbe je známy vďaka svojej obeti života za spoluväzňa Františka Gajowniczka. V lete 1941 utiekol jeden z väzňov počas prác v kameňolomoch a nevrátil sa naspäť. Nemci útek jedného väzňa trestali smrťou ďalších desiatich väzňov v bunkri hladu. Medzi desiatimi vybranými na smrť hladom bol aj František Gajowniczek, ktorý keď vystupoval z radu, s bolesťou v srdci skríkol: „Moje úbohé deti, moja úbohá žena!“ Po tomto bolestnom výkriku vystúpil z radu Maximilián Kolbe a požiadal nemeckého dozorcu, aby mohol zomrieť za tohto spoluväzňa. Bolo mu vyhovené. Väzni nezomierali ani tak od hladu, ale predovšetkým od strašného smädu. Trvalo to 14 dní. Väzni zomierali v stave ťažkého zúfalstva s veľkými výkrikmi a preklínaním svojich vrahov. Pri zomieraní sv. Maximiliána a jeho spoluväzňov sa z bloku smrti namiesto preklínania, nadávok a zúfalých výkrikov, šírili modlitby a spevy. Ako zomierali jednotliví väzni zmierení s Bohom, tak tieto modlitby a spevy postupne tíchli. Posledným z nich bol práve sv. Maximilián. Nezomrel však od hladu a smädu, ale zomrel po podaní fenolovej injekcie 14. augusta 1941, na vigíliu Nanebovzatia Panny Márie, ktorú mal vo veľkej úcte a láske.
František Gajowniczek prežil nielen druhú svetovú vojnu, ale prežil aj komunizmus a dožil sa slobody. Bol hosťom na kanonizácii sv. Maximiliána, kde niesol relikviár a dar pre Svätého Otca. Zomrel začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia.


Sv. Maximiliána naši súčasníci väčšinou stotožňujú práve s jeho mučeníckou smrťou a len málo vedia o jeho živote, ktorý tejto smrti predchádzal. Väčšina znalcov jeho života tvrdí, že Maximilián by sa stal svätým aj keby nezomrel ako mučeník.

Jeho silná mariánska spiritualita vyrastala z rodiny, v ktorej sa narodil. Rodičia boli jednoduchými ľuďmi, ktorí sa živili tkáčskym povolaním, ale boli zároveň ľuďmi hlbokej viery a veľkými poľskými vlastencami. Toto vlastenectvo a lásku ku kresťanstvu a k Panne Márii vštepovali svojim deťom od útleho detstva.
Poľsko v období, keď Maximilián vyrastal, neexistovalo na mape vtedajšej Európy. Na prelome 19. – 20. storočia bolo Poľsko rozdelené medzi Rusko, Prusko a Rakúsko. V tom čase prišli do farnosti minoriti z Ľvova viesť ľudové misie. Počas misií odznela ponuka pre rodičov, ktorí si nemohli dovoliť posielať svoje deti na štúdiá, možnosť študovať v minoritnom gymnáziu alebo v malom seminári vo Ľvove. Túto ponuku rodičia prijali a svojich synov Františka a Rajmunda – neskoršieho Maximiliána, na štúdiá poslali.
V r. 1907, keď mal Rajmund Kolbe 13 rokov, vstúpil do malého seminára minoritov vo Ľvove. O tri roky neskôr začal noviciát v reholi minoritov a od r. 1912 začal používať rehoľné meno Maximilián. V r. 1914 zložil slávnostné sľuby a počas týchto sľubov dostal druhé rehoľné meno Mária. Po štúdiu vo Ľvove, krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny, keď napätia medzi jednotlivými národmi a národnosťami v Rakúsko – Uhorskej monarchii a v okolitých štátoch vzrastali, Maximilián uvažoval, akým spôsobom by bol osožný pre získanie slobody svojho národa. Je zaujímavá udalosť z toho obdobia, ktorá hovorí o tom, ako Panna Mária výnimočným spôsobom Maximiliána sprevádzala po celý život. Keď sa jedného dňa modlil a kľačal pred Eucharistiou, dostal vnuknutie, aby celý život mimoriadnym spôsobom zasvätil Nepoškvrnenej Panne Márii a skrze ňu získaval iných ľudí pre Krista.
V r. 1912 sv. Maximilián odišiel študovať do Ríma. Pobyt v ňom bol kľúčový pre jeho ďalší život. Na Gregoriánskej univerzite absolvoval štúdium filozofie a teológie a získal dva doktoráty.

Sv. Maximilián Kolbe - mučeník lásky a ctiteľ Nepoškvrnenej 1


V r. 1917 si slobodomurárska lóža v Ríme pripomínala okrúhle výročie svojho založenia. Pri tejto príležitosti usporadúvala viaceré manifestácie, ktoré v Ríme vzbudzovali veľký šok. Jedným z nich bol pochod slobodomurárov námestím sv. Petra, kde niesli pod oknami Apoštolského paláca rozličné transparenty s rúhavými nápismi… Sv. Maximilián ako mladý bohoslovec bol toho svedkom a veľmi ho to zasiahlo. Nikdy v živote ešte nebol svedkom takého nenávistného vyjadrenia odporu proti Kristovi a jeho Cirkvi. Zmocnili sa ho obavy a strach o večnosť tých, ktorí sa na tejto manifestácii zúčastnili. Uvažoval nad tým, ako by sa dalo spraviť niečo pre obrátenie týchto úbohých duší a pre ich záchranu. Po mnohých modlitbách spolu s niekoľkými spolubratmi založili 16. októbra 1917 združenie s názvom Rytierstvo Nepoškvrnenej, po latinsky Milicia Immaculate. Hlavným cieľom tohto združenia bolo modliť sa a pracovať pre obrátenie nepriateľov Cirkvi, osobitne slobodomurárov a ostatných hriešnikov, pod špeciálnou ochranou Nepoškvrnenej Panny Márie s tým, že oni sami sa jej bezvýhradne zasvätili.
V apríli 1918 prijal sv. Maximilián v Ríme kňazskú vysviacku a v lete r. 1919 získal doktorát z teológie. Vrátil sa do Poľska, ktoré medzičasom obnovilo svoju štátnosť a stal sa profesorom v Krakovskom minoritnom seminári.
Spolubratia v Poľsku však nejavili nejaký extrémny záujem a nadšenie pre novinky z Ríma a už vonkoncom nejavili nadšenie pre rozširovanie združenia Rytierstva Nepoškvrnenej. Obrovský záujem o toto dielo prejavili laici. Keď po niekoľkých stretnutiach vo veľkej sále pri Krakovskom kláštore už nebolo možné prijať všetkých záujemcov o vstup do Rytierstva Nepoškvrnenej a porozprávať sa s nimi, tak z Božieho vnuknutia začal Maximilián v r. 1922 vydávať časopis Rytier Nepoškvrnenej. Vychádza do dnes v mnohých svetových jazykoch v rôznych krajinách sveta.
V r. 1938 dosiahol mesačný náklad milión výtlačkov. To bol dôvod na vznik kláštora Niepokalanow – mesto Nepoškvrnenej. Najskôr musel Maximilián odísť z Krakova do Grodna, kde v kláštore minoritov už bolo vyčlenených niekoľko bratov, ktorí spolu s ním pripravovali a tlačili tento časopis. Zo začiatku bol tlačený ručne, bolo potrebné urobiť niekoľko stotisíc otočení kľukou tlačiarenského stroja, čo bolo naozaj fyzicky zničujúce. Keď už to bol veľký problém, tak Maximilián začal rozmýšľať, čo ďalej. Vtedy sa dozvedel že isté knieža parceluje svoje pozemky neďaleko Varšavy a predáva ich. Dohodol si s ním stretnutie, pri ktorom mu predostrel plán založenia vydavateľského centra, ktoré bude predovšetkým kláštorom, ale kde bude taktiež stredisko tlačového apoštolátu pre Nepoškvrnenú Pannu Máriu. Knieža tento projekt nadchol a svoj pozemok na výstavbu kláštora mu daroval…
Krátko na to začalo niekoľko bratov z kláštora v Grodne s výstavbou. Najskôr bola postavená kaplnka a potom boli postavené miestnosti, do ktorých presťahovali stroje a v decembri 1927 bolo vytlačené prvé číslo časopisu v novom kláštore Niepokalanow.
Sv. Maximilián nie náhodou je pokladaný za patróna katolíckych médií. Uvedomoval si, že keď my, katolíci, nevyužijeme šancu, ktorá nám je ponúkaná a nebudeme dobré slovo ponúkať tomuto svetu formou, ktorej rozumie, tak nepriateľ našej spásy to rýchlo využije. Maximilián pociťoval ako mimoriadnu povinnosť kresťanov 20. storočia byť prítomný v médiách a byť tam prítomný čo najintenzívnejšie.


Bol hlboko presvedčený, že to, čo robí, robí pre Nepoškvrnenú. Nerobil to s úmyslom žiadneho zisku. Bratia, na čele s ním, žili v Niepokalanowe v stave extrémnej chudoby. Časopis Rytier Nepoškvrnenej vychádzal bez stanovenej ceny. Ponúkal sa za dobrovoľný príspevok každému s tým, že ak si ho niekto nemôže dovoliť kúpiť, budú mu ho posielať zadarmo. Veľká časť čitateľov ho dostávala zadarmo a to potvrdzuje, že naozaj to bolo dielo, ktoré Boh požehnával.
Okrem tohto časopisu vychádzalo ešte niekoľko ďalších titulov. Bol to mesačník pre deti, pre mládež a mesačník zameraný na misie.
Koncom 50. rokov vydavateľský dom v Niepokalanowe bol doplnený aj o rozhlasovú stanicu. Maximilián mal záujem využívať najmodernejšie technológie pre evanjelizáciu. Do vypuknutia vojny táto rozhlasová stanica stihla vysielať len 2 krát, ale podarilo sa mu tento sen zrealizovať. Dokonca plánoval aj založenie katolíckej televízie, čo sa mu už zrealizovať nepodarilo.
Niepokalanow vznikol v r. 1927 a už v r. 1930 sv. Maximilián odišiel na misie do Japonska. Napriek tomu, že vnímal úspech diela, ktoré založil, prihlasovalo sa čoraz viac mladých mužov do rehole, lebo ich oslovil moderný spôsob apoštolátu, cítil od detstva veľké povolanie odísť na misie, aby dobrá zvesť evanjelia, ktorú sprostredkovával prostredníctvom Rytierstva Nepoškvrnenej, nezostala len v jeho vlasti, ale aby obsiahla aj pohanov. V Japonsku, v Nagasaki, navštívil miestneho biskupa, ktorého požiadal o povolenie usídliť sa v jeho diecéze a začať realizovať projekt mediálneho apoštolátu, s ktorým na ďaleký východ so svojimi spolubratmi odišiel. Biskup práve vtedy zháňal vyučujúceho filozofie do svojho seminára. Keďže filozofia a teológia sa vtedy vyučovali v latinčine, tak Maximilián bol vynikajúco pripravený, keďže mal doktoráty z oboch disciplín z prestížnej Rímskej univerzity. Biskup sa veľmi potešil, že mu Boh zoslal hotového prednášajúceho, bratov vo svojej diecéze prijal a súhlasil s tým, že Maximilián môže popri plnení povinností prednášajúceho v seminári, pripravovať časopis, ktorý chcel vydávať. Je takmer neuveriteľné, že bez znalosti pomerov, bez žiadnej finančnej podpory, mesiac po tom, ako prišiel do Japonska, bez toho, aby vedel čo i len slovo po Japonsky, vydal prvé číslo Rytiera Nepoškvrnenej v Japončine. Prvé články časopisu mu pomáhali z taliančiny prekladať protestantskí pastori, ktorí vtedy pôsobili v Nagasaki a okolí. Jeho dielo mariánskeho apoštolátu malo aj tento ekumenický rozmer.
Na predmestí Nagasaki založil kláštor podobný tomu, čo vybudoval v Niepokalanowe. Poslednými aktami vojenskej agresie II. svetovej vojny v r. 1945 bolo zvrhnutie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki. Počas tejto obrovskej tragédie, zostal kláštor neporušený. Keďže sa nachádzal pod kopcom, tlaková vlna sa ho nedotkla a prežil bez väčšej ujmy. Veľká časť Nagasaki bola zničená. Svedectvá Japoncov z toho obdobia to vnímali ako mimoriadny Boží zásah a mimoriadnu ochranu Panny Márie.

Nakoľko nás sociálne siete začali blokovať prosíme Vás o registráciu aby sme Vás vedeli informovať o našich akciách: prihláste sa na odber noviniek


Erik: V dnešnej dobe je nepredstaviteľné, aby existoval kláštor, kde žije do 1000 mníchov. Z toho vidno, akým spôsobom bolo posväcované úsilie sv. Maximiliána. V akom stave sú tie kláštory dnes?


Dariusz: Kláštor v Niepokalanowe prežil II. svetovú vojnu a prežil aj komunizmus. Je živým kláštorom do dnes. Veľkú časť tvoria bratia v staršom veku, ale je živým svedkom diela sv. Maximiliána aj pre našich súčasníkov.
Nachádza sa v ňom kaplnka ustavičnej adorácie Najsvätejšej Sviatosti, ktorá je kaplnkou v sieti dvanástich hviezd v svätožiare Nepoškvrnenej, ktoré sú rozmiestnené po celom svete a kde sa tí, ktorí prichádzajú, modlia za záchranu sveta a za spásu každého jedného človeka.

Zdroj titulného obrázka: wikipedia

RELÁCIU ONLINE O SV. MAXIMILIÁNOVI KOLBE SI MÔŽETE POZRIEŤ TU:

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

Ďakujeme!

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Prihlásiť sa

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás