Vyjadrenie k Istanbulskému dohovoru z pohľadu polície a prokuratúry, teda orgánov činných v trestnom konaní
Samotný Istanbulský dohovor prijatý 11. Mája 2011 už vo svojej preambule a v úvodných článkoch hovorí o násilí na ženách, ochrane žien pred všetkými formami násilia, predchádzaniu násiliu na ženách a domácemu násiliu, trestnom stíhaní násilia na ženách a domáceho násilia, poskytovaní podpory a pomoci organizáciám a orgánom činným v trestnom konaní (ďalej len OČTK) atď. Istanbulský dohovor však všetky uvedené formy, mechanizmy, či inštitúty boja s násilím na ženách a vôbec pojem domáceho násilia len pomenúva vo všeobecnej forme a v prejavoch, ktoré sú všeobecne a verejne dlhodobo známe.
K týmto všeobecným pojmom Istanbulského dohovoru je však potrebné reálne a pravdivo dodať, že právny poriadok Slovenskej Republiky má v súčasnosti vynikajúce , štandardné a dostatočné právne inštitúty na špičkovej európskej a svetovej úrovni. Takmer 14 rokov po vstupe Slovenskej republiky do EÚ musia byť všetky právne normy v súlade so smernicami a nariadeniami Európskej únie.
Legislatíva SR tak v súčasnosti obsahuje všetky potrebné všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré dostatočne pokrývajú prevenciu, odhaľovanie, objasňovanie a následný postih páchateľov trestných činov, priestupkov, či iných protiprávnych konaní, spočívajúcich v násilí na ženách, či domácom násilí.
V prvom rade, je to Trestný zákon č. 300/2005 Z. z v znení neskorších predpisov.
Ten obsahuje skutkové podstaty viacerých konkrétnych trestných činov, ktoré chránia ženy, či iné osoby pred:
– domácim násilím,
– zlým zaobchádzaním,
– sexuálnym násilím na ženách a deťoch a pod.
Možno spomenúť len niektoré z trestných činov, ako:
– trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Tr. Zák.,
– trestné činy proti ľudskej dôstojnosti, ako
– obchodovanie s ľuďmi,
– obchodovanie s deťmi,
– pozbavenie osobnej slobody,
– znásilnenie,
– sexuálne násilie,
– sexuálne zneužívanie,
– odloženie dieťaťa,
– opustenie dieťaťa,
– ohrozovanie mravnej výchovy mládeže,
– trestný čin nebezpečného vyhrážania, nebezpečného prenasledovania,
– ohrozovanie mravnosti a pod.
Len pre zaujímavosť, trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej popisuje konanie páchateľa, ktorý obeti spôsobuje fyzické utrpenie, alebo psychické utrpenie, bitím, kopaním, údermi, spôsobením rán a popálenín rôzneho druhu, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, neustálym sledovaním, vyhrážaním, vyvolávaním strachu, alebo stresu, násilnou izoláciou, citovým vydieraním, bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu, alebo spánku, alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti atď.
V prípade, že nejaký konkrétny skutok OČTK neposúdia z hľadiska jeho závažnosti ako trestný čin, tak v právnom poriadku máme zákon č 372/1990 Zb. o priestupkoch, ktorý potom postihuje menej závažné prípady násilia na ženách, či domáceho násilia (napr. priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 tohto zákona).
Od 1.1.2018 je účinný nový zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov. Tento nový právny predpis upravuje práva, ochranu a podporu obetí trestných činov, vzťahy medzi štátom a subjektmi poskytujúcimi pomoc obetiam, ako aj finančné odškodňovanie obetí násilných trestných činov.
Zákon podrobne popisuje, kto je obeťou trestného činu, obzvlášť zraniteľnou obeťou, ako aj obeťou násilného trestného činu. Na rozdiel od doterajšej právnej úpravy priznáva ďalšie oprávnenia obeti trestných činov a zvýrazňuje postavenie obzvlášť zraniteľnej obete, ktorou podľa zákona sú deti, osoby staršieho veku, ale napríklad aj obete trestných činov obchodovania s ľuďmi, týrania blízkej osoby a zverenej osoby, ako aj trestných činov domáceho násilia. Tento právny predpis tak poskytuje ďalšiu účinnejšiu ochranu žien a ďalších osôb pred násilím, či domácim násilím.
Zákon zavádza do procesu ochrany žien a ďalších osôb pred domácim násilím aj subjekty poskytujúce pomoc obetiam, ktoré môžu byť aj z radov mimovládnych organizácií, teda tzv. tretieho sektora. Zoznam týchto subjektov je presne uvedený na webe Ministerstva spravodlivosti SR. Okrem toho tento zákon obsahuje ustanovenia, ktoré presne popisujú možnosti, rozsah a konanie o poskytnutí finančného odškodnenia obetí domáceho násilia zo strany štátu.
Toto je len stručný prehľad tých najzákladnejších právnych predpisov, ktoré chránia obete násilných trestných činov, vrátanie žien, ktoré sú vystavené domácemu, či inému násiliu. Samozrejme, že v legislatíve SR je množstvo ďalších zákonov, vyhlášok, smerníc a všeobecne záväzných právnych predpisov, riešiacich túto oblasť narušených medziľudských vzťahov. Nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť ešte lepšie, a tak môžeme dodať, že aj v súčasnosti existujúci právny stav na úseku ochrany obetí trestných činov nie je tak dokonalý, aby ho nebolo možné ešte vylepšiť.
K tomu však určite SR ako suverénny štát a člen EÚ nepotrebuje dokument akým je Istanbulský dohovor. Máme totiž dostatočné vnútroštátne právne a legislatívne možnosti ako existujúci stav zlepšiť v podobe poctivej snahy a účinnej práce príslušných ministerstiev, zložiek exekutívy a v konečnom dôsledku parlamentu novelizovať už existujúce právne predpisy, alebo v budúcnosti prijať ďalšie nové zákony, ktoré by ešte lepšie chránili obete domáceho násilia.
Prevencii, odhaľovaniu, stíhaniu a následnému sankcionovaniu rôznych druhov protiprávnej činnosti, ktorá spočíva v násilí na ženách a domácom násilí je zo strany príslušných orgánov SR v poslednej dobe venovaná obrovská pozornosť. Napríklad od januára 2013 je v rezorte prokuratúry zriadená špecializácia prokurátorov na trestnú činnosť spáchanú na deťoch a násilie v rodinách. Na každej organizačnej zložke prokuratúry SR sú určení prokurátori – špecialisti, ktorí sa pri svojej činnosti v rámci trestného úseku venujú aj trestným činom spáchaným na deťoch a násiliu v rodinách a svoje odborné zameranie a kvalifikáciu si zvyšujú aj pravidelnými seminármi a školeniami organizovanými na tomto úseku, či už Generálnou prokuratúrou alebo Justičnou akadémiou.
Obdobne súčasný generálny prokurátor SR už pri nástupe do svojej funkcie v roku 2013 si za jednu z hlavných priorít svojho pôsobenia stanovil boj proti domácemu násiliu. Uvedená snaha vedenia generálnej prokuratúry je zvýraznená aj tým, že približne od roku 2016 je v platnosti usmernenie, alebo pokyn, podľa ktorého vyšetrovatelia, či policajti okamžite po prijatí informácie alebo oznámenia, z ktorých sú zrejmé skutky domáceho násilia, najmä týrania blízkych osôb sú povinní ihneď kontaktovať službukonajúceho prokurátora. Vyšetrovateľ, alebo policajt tak od prvého momentu začatia trestného konania konzultuje a koordinuje postup vo vyšetrovaní týchto trestných činov s prokurátorom.
Táto snaha má prispieť k opäť lepšiemu a účinnejšiemu odhaľovaniu a najmä dokazovaniu a objasňovaniu trestných činov domáceho násilia. Je potrebné dodať, že drvivá väčšina takto odhalených skutkov domáceho násilia a teda aj násilia na ženách je riešená väzobne. To znamená, že podozrivý páchateľ je zadržaný policajtmi a do 48 hodín prokurátor podá súdu návrh na jeho vzatie do väzby. Sudca vo väčšine prípadov návrhu vyhovie a páchatelia takýchto činov sú potom trestne stíhaní vo väzbe. Trestné stíhania takýchto osôb najmä pri dlhotrvajúcich skutkoch trestného činu týrania blízkych osôb končia právoplatným odsúdením na 7 a viac ročné nepodmienečné tresty odňatia slobody.
Isteže široká verejnosť má možno mienku, že celý systém ochrany osôb a aj žien pred domácim násilím nie je ideálny a dostatočný. Je potrebné zdôrazniť, že množstvo takýchto trestných činov je skrytých. Oficiálne štatistiky ani zďaleka neodrážajú skutočný stav páchania tejto trestnej činnosti. Ide o formy a prejavy násilia na ženách, ku ktorému dochádza v domácom prostredí a obete týchto činov, najmä ženy sa odhodlajú oznámiť protiprávnu činnosť príslušným orgánom až keď je situácia veľmi zlá a neúnosná. Nezriedka sú ženy vystavované domácemu násiliu aj dlhé roky než oznámia polícii trestný čin.
Ani sebe lepšia a účinná práca polície, prokuratúry alebo súdov zrejme nevykorení fenomén domáceho násilia absolútne a vo všetkých jeho dôsledkoch. Príčiny tohto stavu je potrebné hľadať už v jeho samotných zárodkoch, a to v rodine, keďže sa bavíme o domácom násilí, ku ktorému dochádza v domácom rodinnom prostredí . Štát by sa tak nemal venovať a vynakladať úsilie na schválenie všeobecných a konkrétne nič neriešiacich medzinárodných dokumentov – akým je aj Istanbulský dohovor, ale prijímať vnútroštátne zákony, ktoré budú chrániť a podporovať rodinu. Nepochybne jedným z najdôležitejších predpokladov, smerujúcich k odstraňovaniu domáceho násilia je totiž zdravá a riadne fungujúca rodina založená manželstvom muža a ženy, teda jedinečného zväzku, ktorý požíva ochranu nášho najvyššieho zákona a to Ústavy SR. K tomu, aby sa do budúcna eliminovali počty páchateľov domáceho násilia je nevyhnutné rodinné prostredie, kde muž a žena v manželskom zväzku rešpektujúc všetky rozdiely, ktoré sú im prirodzene dané, vychovávajú deti vo vzájomnej úcte, rešpekte a porozumení. Tieto snahy sa určite nedajú dosiahnuť nejakými neprirodzenými formami zavádzajúcimi vzťahy medzi mužmi a ženami, rodičmi a deťmi a osobami vôbec na rodových princípoch tak, ako sa o to snaží Istanbulský dohovor.
Záverom tak možno zhrnúť, že samotný Istanbulský dohovor vo svojej prvotnej a všeobecnej povahe v snahe zaviesť boj proti násiliu na ženách možno považovať v podstate za dobrý a prínosný. Tvorcovia tohto dokumentu však do jeho ustanovení, či už úmyselne, alebo neúmyselne vsunuli otázky a pojmy rodovej ideológie, či rodovo podmieneného násilia, ktoré v žiadnom prípade nesúvisia a nemôžu vo svojej podstate účinným spôsobom odhaľovať, zamedzovať a už vôbec nie postihovať formy domáceho násilia a násilia na ženách. Samotný dohovor, ako už bolo vyššie uvedené, konkrétne formy, alebo inštitúty skutočného a reálneho boja proti domácemu násiliu nijako nerieši a tak je jeho ratifikácia z tohto hľadiska úplne zbytočná.
Comments are closed.