Stredajšiu katechézu venoval Svätý Otec rozmeru požehnania v modlitbe

??Ak nám chcete pomôcť a podporiť nás jednorázovým finančným príspevkom môžete tak urobiť tu ▶️: podporte nás Ďakujeme? za každý príspevok. Prosíme modlite sa za nás??❤

Pri generálnej audiencii v stredu 2. decembra sa Svätý Otec František v katechéze sústredil na modlitbu požehnania a dobrorečenia. Reagoval tiež na masaker v Nigérii spáchaný teroristami Boko Haram a pripomenul 40. výročie násilnej smrti rehoľných sestier v Salvádore, ktoré hrdinsky pomáhali trpiacim v dobe občianskej vojny.

Pravidelná generálna audiencia sa opäť konala bez prítomností pútnikov. Svätý Otec v mediálnom prenose zo Sály bibliotéky pokračoval v cykle biblických katechéz o modlitbe 17. časťou. Zameral sa v nej na požehnanie a dobrorečenie ako typický rozmer modlitby, ktorý nachádzame na mnohých miestach vo Svätom písme.

Pápež František pripomenul časté požehnania v knihe Genezis. Poukázal aj na príbeh Zacheja z Lukášovho evanjelia, ktorému sa návšteva Ježiša stala požehnaním a životnou premenou. Boh nás požehnáva ako láskavý otec a láskavá matka, vždy v nás vidí svojich milovaných synov a dcéry  a nezmení svoju lásku k nám ani keď sa proti nemu previníme hriechom, zdôraznil Svätý Otec.

Boh nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským požehnaním

Tým najväčším Božím požehnaním pre ľudstvo je samotný Ježiš Kristus, pripomenul v katechéze pápež František. Aj za úvodný biblický citát si vybral slová sv. Pavla z Listu Efezanom: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním“ (1,3).

Zahrnutí Božou žehnajúcou láskou sme ako kresťania povolaní žehnať druhých, dobrorečiť Bohu a zvelebovať ho. Pápež František pri tejto príležitosti zároveň varoval pred zlozvykom zlorečenia: 

„Prosme si od Pána milosť zmeniť tento zvyk, pretože my máme srdce požehnané a z požehnaného srdca nemôže vychádzať zlorečenie. Nech nás Pán naučí nikdy nezlorečiť, ale dobrorečiť.“

Katechéza o modlitbe (17): Požehnanie

Celý príhovor Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes sa pristavíme pri jednom podstatnom rozmere modlitby: je ním požehnanie. Pokračujme v úvahách o modlitbe. V rozprávaniach o stvorení (porov. Gn 1-2) Boh neustále žehná životu, vždy. Požehnáva zvieratá (1,22), požehnáva muža a ženu (1,28), nakoniec požehnáva sobotu, deň odpočinku a potešenia zo všetkého stvorenia (2,3). Je to Boh, ktorý požehnáva. Na prvých stránkach Biblie sa neustále opakujú požehnania. Boh žehná, ale aj ľudia požehnávajú, a čoskoro sa vyjaví, že požehnanie má zvláštnu silu, ktorá toho, kto ho prijíma, sprevádza po celý život a robí ľudské srdce schopným nechať sa Bohom premeniť (pozri II. vatik. koncil, Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum concilium, 61).

Na počiatku sveta je teda Boh, ktorý „dobrorečí“, vyslovuje dobro, žehná. Vidí, že, každé dielo jeho rúk je dobré a krásne, a keď prichádza človek a stvorenie je zavŕšené, uznáva, že je to «veľmi dobré» (Gn 1,31). Krátko na to sa tá krása, ktorú Boh vložil do svojho diela prekrúti a ľudská bytosť sa stane skazeným stvorením, schopným šíriť vo svete zlo a smrť; ale nič nemôže zničiť ten prvý odtlačok Boha, odtlačok dobroty, ktorý Boh vložil do sveta, do ľudskej prirodzenosti, do každého z nás: schopnosť žehnať a skutočnosť, že sme požehnaní. Boh sa nepomýlil pri stvorení a ani pri stvorení človeka. Nádej sveta spočíva plne v Božom požehnaní: on nás naďalej miluje, on ako prvý, ako hovorí básnik Péguy (Le porche du mystère de la deuxième vertu), sa neustále nádeja v naše dobro.

Tým veľkým Božím požehnaním je Ježiš Kristus, to je ten veľký Boží dar, jeho Syn. Je požehnaním pre celé ľudstvo, je požehnaním, ktoré nás všetkých zachránilo. Je večným Slovom, ktorým nás Otec požehnal «keď sme boli ešte hriešnici» (Rim 5,8), hovorí svätý Pavol: je Slovom, ktoré sa stalo telom a obetovalo sa za nás na kríži.

Svätý Pavol s pohnutím ohlasuje plán Božej lásky a hovorí takto: «Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás v Kristovi požehnal všetkým nebeským duchovným požehnaním. Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske; on nás podľa dobrotivého rozhodnutia svojej vôle predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho adoptovanými synmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaroval v milovanom Synovi» (Ef 1,3-6).

Neexistuje hriech, ktorý by mohol úplne zničiť Kristov obraz prítomný v každom z nás. Nijaký hriech nemôže zmazať ten obraz, ktorý nám dal Boh. Obraz Krista. Môže ho znetvoriť, ale nie vyňať z Božieho milosrdenstva. Hriešnik môže zotrvávať vo svojich chybách dlhý čas, ale Boh trpezlivo vyčkáva až do posledku, dúfajúc, že nakoniec sa to srdce roztvorí a zmení. Boh je ako dobrý otec a dobrá matka – a on tým dobrým otcom naozaj je, i matkou – čo nikdy neprestanú milovať svoje dieťa, akokoľvek by mohlo zlyhať, vždy.

Prichádza mi na um, ako som mnohokrát videl čakať ľudí v rade pred väznicou, mnohé mamy tam stáli, aby mohli vidieť syna väzňa. Neprestanú toho syna milovať a vedia, že ľudia z okoloidúceho autobusu si pomyslia: „Aha, toto je mama väzňa…“ Neostýchajú sa, ba či áno, hanbia sa, no nezastaví ich to, lebo syn je dôležitejší než tá hanba. Takto sme i my pre Boha dôležitejší než všetky hriechy, ktoré môžeme spraviť, pretože on je otec, je matka, je číra láska, navždy nás požehnal. A nikdy nám neprestane žehnať.

Silným zážitkom je čítať tieto biblické texty o požehnávaní v nejakom väzení alebo nejakej nápravnej komunite. Dať pocítiť tým ľuďom, že zostávajú požehnávaní napriek ich vážnym chybám, že nebeský Otec ich má neustále rád a dúfa, že sa konečne otvoria dobru. Ak ich dokonca aj najbližší príbuzní opustili, lebo ich už posudzujú ako nenapraviteľných, pre Boha sú stále synmi. Boh nemôže zmazať v nás obraz syna, každý z nás je synom, je dcérou. Niekedy sa dajú vidieť zázraky: muži a ženy, ktorí sa znovuzrodia. Pretože nachádzaj toto požehnanie, ktoré ich pomazalo ako synov. Pretože Božia milosť mení život: berie nás takých akí sme, ale nás nikdy nenechá takými istými.

Pomyslime na to, čo napríklad urobil Ježiš so Zachejom (porov. Lk 19,1-10). Všetci v ňom videli zlo; Ježiš naopak uzrie štrbinku dobra, a tade, cez jeho zvedavosti vidieť Ježiša dá k nemu preniknúť milosrdenstvu, ktoré zachraňuje. Takto sa zmení najprv srdce, a potom život Zacheja. V ľuďoch zavrhnutých a odmietaných videl Ježiš nezmazateľné požehnanie Otca. Zachej je verejný hriešnik, urobil veľa zlých vecí, ale Ježiš videl ten nezmazateľný znak Otcovho požehnania, a tam pramení jeho súcit.

Tá veta sa opakuje v Evanjeliu veľa krát: „Mal s ním súcit“ – a tento súcit ho vedie, aby mu pomohol a premenil jeho srdce. Ba ešte viac, prišiel sa stotožniť s každým núdznym človekom (porov. Mt 25,31-46). V úryvku Matúša 25 o finálnom protokole, podľa ktorého budeme všetci súdení, Ježiš hovorí: „Bol som hladný, bol som nahý, bol som vo väzení, bol som v nemocnici, bol som to ja…“

Bohu, ktorý požehnáva, i my odpovedajme dobrorečením – Boh nás naučil dobrorečiť, a my musíme dobrorečiť: je to modlitba chvály, adorácie, poďakovania. Katechizmus píše: «Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie dary. Pretože Boh požehnáva, môže srdce človeka ako odpoveď velebiť toho, ktorý je zdrojom každého požehnania» (KKC 2626). Modlitba je radosť a uznanie. Boh nečakal, kým sa obrátime, aby nás začal milovať, ale urobil to oveľa skôr, keď sme boli ešte v hriechu.

Nemôžeme len dobrorečiť tomu Bohu, ktorý nám žehná, musíme dobrorečiť všetkému v ňom, všetkým ľuďom – dobrorečiť Bohu a dobrorečiť bratom, žehnať svet: a toto je koreň kresťanskej miernosti, schopnosť cítiť sa požehnaní a schopnosť žehnať. Ak by sme všetci takto konali, istotne by neexistovali vojny. Tento svet potrebuje požehnanie, a my môžeme požehnanie dať i prijať ho. Otec nás miluje. A zostáva nám len radosť dobrorečiť mu a radosť ďakovať mu, a učiť sa od neho nezlorečiť, ale dobrorečiť.

A tu už len jedno slovo ľuďom, ktorí sú zvyknutí zlorečiť, ľuďom, ktorí majú vždy v ústach, i v srdci, nejaké nepekné slovo, zlorečenie. Každý z nás sa môže zamyslieť: mám tento zvyk zlorečiť? A prosme si od Pána milosť zmeniť tento zvyk, pretože my máme srdce požehnané a z požehnaného srdca nemôže vychádzať zlorečenie. Nech nás Pán naučí nikdy nezlorečiť, ale dobrorečiť.

Modlitba za Nigériu a 40. výročie umučenia rehoľníčok v Salvádore

V závere virtuálnej generálnej audiencie vyslovil Svätý Otec aj niektoré osobitné výzvy:

„Chcem vás ubezpečiť o mojej modlitbe za Nigériu, žiaľ znovu skrvavenú teroristickým masakrom. Minulú sobotu na severovýchode krajiny bolo brutálne zabitých vyše sto vidiečanov. Nech ich Boh prijme do svojho pokoja a uteší ich príbuzných; a nech obráti srdcia tých, čo páchajú podobné hrôzy, ktoré ťažko urážajú jeho meno.

Dnes je 40. výročie smrti štyroch misionárok Severnej Ameriky, zabitých v Salvádore. Boli to maryknollské sestry Ita Fordová a Maura Clarková, uršulínska sestra Dorothy Kazelová a dobrovoľníčka Jean Donovanová. Dňa 2. decembra 1980 boli unesené, znásilnené a zavraždené polovojenskou skupinou.

Preukazovali svoju službu v Salvádore v okolnostiach občianskej vojny. Evanjeliovou angažovanosťou a podstupovaním veľkého rizika prinášali jedlo a lieky utečencom a pomáhali najchudobnejším rodinám. Tieto ženy žili svoju vieru s veľkou šľachetnosťou. Sú príkladom pre všetkých ako sa stať vernými misionárskymi učeníkmi.“

(Preklad: Slovenská redakcia VR)

-mh, jb-

Prevzaté z: https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2020-12/katecheza-o-modlitbe-17-pozehnanie.html

Stredajšiu katechézu venoval Svätý Otec rozmeru požehnania v modlitbe 1

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

Ďakujeme!

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Comments are closed.

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás