Bývalá potratová pracovníčka teraz slúži ženám, ktorým asistovala pri potrate ich detí

Silné svedectvo viery a života. Keď zdravotná sestra Noemi Padilla prvýkrát prišla na Floridu v roku 2001, potrebovala si rýchlo nájsť prácu. Vzala si nočnú smenu v okresnom väzení, čo bolo ďaleko a vyžadovalo dlhú cestu autobusom. „Jedného rána, keď sa moja smena končila, ma myšlienka na ďalšiu dlhú cestu domov podráždila,“ spomínala Padilla pre Register. Keď vystúpila z autobusu, impulzívne vošla do potratového centra, aby sa informovala o práci, pretože vedela, že sa tam dostane pešo za päť minút zo svojho bytu.

„Výkonná riaditeľka ma okamžite prehovorila a potom ma predstavila lekárovi a o 20 minút mi ponúkli prácu a spýtali sa, či môžem začať ešte v ten istý deň,“ povedala Padilla. Ponuka podpísacieho bonusu 500 dolárov bola lákavá po 12-hodinovej smene. „Úplatky a zvykanie si začali okamžite,“ spomínala na svoj prvý deň ako vedúca sestra pre pooperačnú starostlivosť v Tampa Women’s Health Center.

„Začali sme prijímať pacientky okolo 11. hodiny. Podporný personál bol nadšený, pretože keď sme videli 12 pacientok, dostali sme obed zadarmo, zvyčajne pizzu alebo sendviče. Ak sme videli 24, dostali sme ‚dobrý obed, čínske alebo jamajské jedlo. V ten deň sme si objednali čínske.“

Ponúkli jej tiež nový telefón, ako si spomína: „Lekár si všimol môj starý telefón a povedal, že ich klinická sestra nemôže byť videná s takým zastaraným telefónom, a že mi zaobstarajú nový. Pomyslela som si: Aký produktívny deň: nová práca, ktorá dobre platí, s obedom zadarmo, blízko domova, nový telefón a 500-dolárový bonus – to nie je zlá dohoda.”

Osobná trauma

Padilla vnímala svoju prácu ako pomoc ženám, „tak ako niekto pomohol mne, keď som mala 17 rokov“. Chcela „posilniť a dať ženám možnosti, aby mohli mať lepší život“.

Mesiac pred maturitou otehotnela. Jej vlastný potrat má stále v živej pamäti: „Pamätám si sestra so mnou triasla, aby ma prebrala. Povedala, že som veľa kričala a plakala. Klamala som im – povedala, že priateľ je vonku, a tak ma pustili.“ 

Na novej potratovej klinike vôbec nepremýšľala o „zabíjaní bábätiek“. Myslela si, že „pomáha ženám“. „Nemala som ani potuchy o zverstvách, ktoré sa za zatvorenými dverami potratových kliník dejú. To nie je bežná znalosť, a práve preto my, ktorí sme odišli, o tom hovoríme. Zdieľame pravdu o tom, čo sa deje vo vnútri, aby už nikto nebol oklamaný. To je náš cieľ,“ vysvetlila pre Register.

Rýchlo sa naučila, že „pro-choice znamená iba “pro-abortion” (byť za potraty pozn. redakcie). Potrat bol jedinou voľbou, ktorú sme ženám ponúkli, a často sme ich do nej nútili.“

O pár týždňov riaditeľka odišla na zdravotnú dovolenku a majiteľ ponúkol Padille jej pozíciu. Najprv odmietla. „Potom mi povedali, že to znamená zvýšenie platu, ktoré by sa mi oplatilo. Vzala som to. Myslela som si, že ako riaditeľka môžem urobiť zmeny a zaviesť pravidlá, ktoré to urobia lepším a bezpečnejším pre ženy a spravia z kliniky renomované zdravotnícke zariadenie.“

„Nemohla som sa viac mýliť,“ spomína. „Každá zmena, ktorú som sa pokúsila zaviesť, bola zamietnutá.“ Medzitým zamestnanci bežne chodili do práce pod vplyvom drog alebo alkoholu.

Padilla sa snažila presadiť „žiadne príchody do práce pod vplyvom omamných látok, používanie univerzálnych hygienických opatrení, vhodné oblečenie vrátane úpravy vlasov a nechtov“. Všetko sa stretlo s hnevom a nesúhlasom. Niektorí zamestnanci odišli a musela hľadať náhrady. „Najímala som mladé dievčatá čerstvo po škole s hroznými známkami, zúfalé a ochotné pracovať v akýchkoľvek podmienkach. To boli tie, ktoré som školila, aby asistovali pri chirurgických zákrokoch.“ Každý deň som videla pred klinikou ľudí, ktorí sa modlili. Jedna žena sa na ňu vždy krásne usmiala. „Opotrebovala ma a narušila múr, ktorý som si okolo seba vybudovala,“ povedala Padilla. „Bola jednou z prvých, ktorým som zavolala, keď som skončila. Mala som celý tím pro-life aktivistov, ktorí sa za mňa modlili, napriek mojim pokusom ich odradiť. Som im navždy vďačná, že boli rukami a nohami Ježiša a nikdy to so mnou nevzdali.“

Len málo ľudí vedelo, že pracujem v potratovom centre. Rodina, ktorá to vedela, bola sklamaná. Jej brat, kaplán, sa s ňou však modlil každý večer po telefóne.

„Jeho modlitby boli vždy plné lásky, pokoja a bez odsudzovania. Nikdy sa nepýtal na detaily, nikdy ma nekáral. Bolo to vždy pozývajúce, nie konfrontačné. V deň, keď som skončila (v roku 2017), mi brat priznal, že každú našu spoločnú modlitbu končil prosbou k Bohu, aby ma vyviedol z potratového priemyslu. Plakali sme spolu a ďakovala som mu za jeho bezpodmienečnú lásku, trpezlivosť a vernosť.“

Desivý dopad potratov

Padilla poznala veľa žien, ktoré potrat hrozne poznačil, vrátane nej. Kvôli rozsiahlym jazvám po svojom potrate už nemohla mať deti. „Potrat hrozne poznačí každú ženu, ktorá ho podstúpila. Možno sa to neukáže okamžite, ale príde deň, keď sa dostaví hnev, ľútosť a vina. Vďaka Bohu, že dnes existuje veľa programov a zdrojov pre ženy po potrate,“ hovorí (napr. Rachel’s Vineyard).

Našla radosť v tom, že pomáha svojej najmladšej sestre vychovávať jej tri deti. „Sú mojím požehnaním a dali mi česť byť ich náhradnou mamou,“ povedala. „Boh nás nikdy nesklame a dovolil mi zažiť všetky radosti aj bolesti detí.“

Práca na potratovej klinike bola v priamom rozpore s jej kresťanskou výchovou. „Bola som presvedčená, že Boh ma nevidí, takže môžem lietať pod jeho radarom a robiť si, čo chcem. Boh doslova nemal dovolené vstúpiť do potratovej kliniky. Nemohli sme nosiť náboženské šperky, hovoriť jeho meno alebo o viere. Myslela som si, že moje činy sú už za hranicou vykúpenia, tak som si povedala, že radšej zarobím peniaze a nebudem sa starať o Boha.“

Ako mnohí obhajcovia „práva na voľbu“ používala argument znásilnenia a incestu. „Čo sa stane so všetkými nechcenými deťmi? Pestúnska starostlivosť a adopcia nestačia, nikto deti neochráni, takže Boh musí dovoliť potraty, aby to vyvážil. Myslela som si, že robím ako dobrá sestra svoju prácu, aby to bolo bezpečné a dala ženám šancu. Aspoň som si to myslela. Nemohla som sa viac mýliť.“ Zlom nastal, keď urobila nelegálne sonogramy bez kvalifikácie a stretla mladú ženu, ktorá chcela počuť srdcový tep dieťaťa. „Keď som ho počula, už som to nemohla nikdy nepočuť.“ O pár mesiacov neskôr bola tá istá žena poslaná na potrat kvôli údajnej vade plodu v 24. týždni. Padilla cítila, že diagnóza je chybná, ale lekár trval na zákroku, ktorý bol drahý a pomohol by splniť kvótu. „V ten deň to dieťa nemuselo zomrieť našimi rukami – mojimi rukami.“

Plán odchodu 

„Vtedy som vedela, že potrebujem plán odchodu,“ hovorí. Dva roky presviedčala aj svoj personál, aby odišiel. Keď odišli všetci, skončila aj ona a zavolala “And Then There Were None“ (ATTWN), ktorí sa za ňu už roky modlili. „Nikto neodíde z potratového priemyslu a nestane sa 100 % pro-life bez práce na sebe: terapia, poradenstvo a zmierenie s Pánom,“ dodáva. Na konferencii ATTWN sa stretla s Abby Johnson, zakladateľkou, ktorá ju objala tak vrúcne, že „som vedela, že som doma s rodinou, ktorá pozná najtemnejšie časti môjho života a miluje ma aj tak.“

Úprimné ospravedlnenie a pokoj

Dva roky dozadu jej Boh otvoril dvere do Oasis Pregnancy Care Center, kde každý deň začínajú modlitbou a pomáhajú komunite. „Dostala som požehnanie sedieť tvárou v tvár so ženami, ktorých deti som potratila, a ospravedlniť sa im. Plakali sme spolu, trochu sa uzdravili a objali. Ak to nie je Božie dielo, tak čo to je?“ Dnes je spojkou medzi „odídencami“ a ATTWN.

„Môj vzťah s Nebeským Otcom je silnejší než kedykoľvek predtým. Som obklopená ľuďmi, ktorí ma milujú bezpodmienečne, a už nemám žiadne tajomstvá. Som dcéra Najvyššieho Boha a on ma miluje! Čo viac by som si mohla priať?“

Z angl. originálu preložila Jesika Senderáková

Zdroj: Former Abortion Worker Now Ministers to the Women Whose Babies She Helped Abort| National Catholic Register