„Nepoznám človeka, s ktorým žijem!“ Hrozba odcudzenia sa týka každého vzťahu

Francúzsky dramatik Eugène Ionesco v hre Plešatá speváčka zaujímavo vykresľuje pálčivý problém vo vzťahoch. V jednej scéne hry sedia proti sebe muž a žena. Po chvíli ticha sa začnú na seba nesmelo usmievať a muž sa veľmi opatrne pustí do rozhovoru. Počas neho postupne zisťujú, že ich životy obklopuje množstvo spoločných vecí. Obaja pochádzajú z Manchestru, obaja majú dvojročnú dcérku Alicu, obaja žijú v Londýne na Bromfield Street a obaja dokonca žijú na piatom poschodí toho istého obytného domu. A čo je už úplne neuveriteľné, že obaja žijú v byte číslo osem. Na svoje veľké prekvapenie prichádzajú na to, že sú vlastne manželia.

Absurdná scéna poukazuje na vážny problém, ktorý reálne obsadzuje prvé priečky udávaných dôvodov rozvodov: odcudzenie. Dlhoroční manželia sa na vlastnej koži presviedčajú o smutno pravdivej diagnostike zachytenej v známej Horáčkovej piesni „S cizí ženou v cizím pokoji“, ktorá sa pred pár rokmi dočkala aj svojej „mužskej“ verzie.

Rovnako pastoračná prax prináša čoraz častejšie prekvapivé hodnotenia typu: „My už žijeme len ako spolubývajúci. Zisťujem, že ja vlastne vôbec nepoznám človeka, s ktorým žijem. Navonok podávame slušné herecké výkony, ale v skutočnosti sme dvaja cudzí ľudia.“  

Je totiž pohodlné investovať čas, snahu a prostriedky nanajvýš do „reklamy“, ale akonáhle je „ruka v rukáve“, postupne zanedbávame podstatnú zložku každého vzťahu: „aktívnu sebainvestíciu“.  

Prečo je talent liekom proti odcudzeniu   

Toto nebezpečenstvo však úspešne číha aj na jeden ohrozený druh: človeka kresťanského; jedinca, ktorý sa v dnešnej postmodernej dobe z posledných síl snaží žiť svoju vieru. Navonok sa môže zdať, že je všetko v poriadku. Pravidelná modlitba, občasná návšteva kostolných lavíc, sviatočná spovednica, duchovná literatúra, snaha o usporiadaný život. Až jedného dňa ma ovládne dojem, že vlastne ani poriadne neviem, s kým to svoje kresťanstvo žijem. Kto je to vlastne ten Boh v dome kresťanstva?

Túto otázku nastoľuje Pán Ježiš v jednom zo svojich posledných podobenstiev – O talentoch. (Mt 25,14-30) Trom sluhom zveril ich šéf pred odchodom rôzne sumy peňazí. Jeden dostal päť, druhý dva a tretí jeden talent. Pre názornosť si pripomeňme, že jeden talent človek vtedy poctivou prácou zarobil približne za 20 rokov.

Keď sa šéf po čase vracia, chce zistiť, ako sa jeho sluhom darilo v podnikaní. Kým prví dvaja zverené sumy zdvojnásobili, tretí sluha s jedným talentom nezískal nič, preto ho jeho pán vyhodil. Nielen z práce, ale „von do tmy“. Taký tvrdý záver niekoho prekvapí. Čo nám chce povedať?

Obrátený daňový úradník Matúš mal pri písaní evanjelia pred očami spoločenstvo, ktoré žilo v parúzii – t.j. v očakávaní skorého druhého príchodu Ježiša Krista. Môžeme sa domnievať, čo asi prežívali títo prví kresťania, keď videli, že skorý príchod ich Majstra akosi mešká. Možnože niektorí stáli aj trocha bezradne pred tradovanými príbehmi o Ježišovi. Čo s tým máme robiť my? Tieto staré príbehy sa možno hodili k tým, ktorí Ježiša zažili osobne. Čo však znamenajú pre nás? Je to podobné, ako keby Pán odcestoval a jeho sluhovia nevedia, kedy znova príde. A do tejto situácie vkladá evanjelista Matúš inšpirovaný Svätým Duchom Ježišovo podobenstvo.

Prekážkou podnikania je „teofóbia“

Jeho odkaz je z tohto kontextu o niečo jasnejší. Povzbudzuje spoločenstvo kresťanov: Ježiš príde, určite! Medzitým je našou úlohou podnikanie s talentmi. Talenty v tomto podobenstve boli pre poslucháčov všetky hodnoverné príbehy o Ježišovi, celé toto evanjelium. Celý pravdivý obraz Boha, ktorý odhalil vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. A presne tu väzí problém tretieho sluhu. Zakopal talent. Zakopal ten skutočný, pravdivý obraz Boha a nastalo odcudzenie. Vidno to v jeho odpovedi, keď svojmu pánovi pri zúčtovaní odpovie: „Pane, viem, že si tvrdý človek, žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi.“

Tento človek mal nesprávnu predstavu o svojom pánovi, a tak je obrazom človeka s falošnou predstavou o Bohu. Boh je niekto tvrdý. Boh je niekto, kto si berie, čo nie je jeho. Lenže čo s takou predstavou Boha, ktorá naháňa strach? Najlepšie bude bezpečne ju uskladniť nikde v matrike krstov pre prípad „neskoršieho zúčtovania“.

S týmto strachom sa však v bežnom živote podnikať nedá; tento strach nikoho kresťanom neurobí. Napovedá to samotný význam podobenstva. Ak je totiž talentom pravdivý obraz Boha zachytený v evanjeliu, čo môže byť tým „úrokom“ alebo ziskom z podnikania? Jedna z možných odpovedí znie: moja skúsenosť. Skúsenosť, že Boh „funguje“, že jeho Slovo spôsobuje to, čo hovorí.

Čo je teda liekom proti odcudzeniu v dome kresťanstva? Zaberie to, čo pomáha blízkosti v každom vzťahu: úprimná komunikácia. Jedným z riešení je komunikácia, ktorá neodovzdáva len niečo zo seba či o sebe, ale pri ktorej vkladám seba samého. Nepochybne potrebujem na tento najvyšší typ komunikácie poriadnu dávku odvahy. Ako jej zdroj môže poslúžiť aj neskreslená forma kresťanstva. Práve ono je totiž priestorom, ktorý vytvára Boh ponukou skutočnej komunikácie lásky, keď neponúka len niečo o sebe, ale dáva sa celý. Dôvody na rozvod s ním sa napokon vždy demaskujú len ako prázdne výhovorky.   

ZDROJ: https://standard.sk/440699/nepoznam-cloveka-s-ktorym-zijem-hrozba-odcudzenia-sa-tyka-kazdeho-vztahu

Páčia sa Vám naše príspevky? Podporte nás!

[simpay id="9867"]
[simpay id="9877"]
[simpay id="9880"]
[simpay id="9882"]
[simpay id="9893"]
[simpay id="9896"]

Ďakujeme!

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest

Organizujeme pre Vás:

Prihlásiť sa

Odber noviniek

Prihláste sa na odber noviniek

Podporte nás!

Vďaka vašim darom a príspevkom napredujeme.

SK36 0200 0000 0043 3785 0551

Podporte nás
Podporte nás