Hostia: Dagmar Ďurečková, Erik Zbiňovský
Téma: Juvenilná justícia
Dagmar: Občianske združenie Lúč pre Dieťa bolo založené na pomoc všetkým Slovenským a Českým rodičom žijúcim vo Veľkej Británii. Našimi klientkami sú týrané ženy, ktoré nevedia ako odísť od partnera, potom sú to rodičia, ktorí nepoznajú presné znenie sociálnych pravidiel a zákonov vo Veľkej Británii.
Medzi hlavné rozdiely medzi krajinami patrí napr. to, že dieťa do dvanástich rokov nemôže zostať v domácnosti samé ani na chvíľku. Je na to zákon. Matka si nemôže odskočiť do obchodu, alebo pustiť voľne dieťa von a poslať ho samé do školy – zo školy. Na to sú v Anglicku veľmi prísne pravidlá.
Ďalším opatrením je bývanie. Na Slovensku môžeme bývať v jednej miestnosti, mať spoločnú obývaciu izbu a nikto nepátra, či deti spia s rodičmi alebo nie. V Anglicku, keď má dieťa 4 roky, malo by mať svoju izbu. Dvaja chlapci, môžu mať spoločnú izbu do dňa, kým jeden z nich nedovŕši 13 rokov. Ako tínedžer musí mať už vlastnú izbu. Vtedy už má iné potreby a v tomto veku nemôžu bývať v jednej izbe spolu. Rovnako aj dievčatá. Kto nepozná tieto zákony a náhodou sa dostane do nejakej závažnejšej situácie, tak je z toho veľmi veľký problém, na základe čoho môžu deti odobrať.
Slovenská inštitúcia Centrum medzinárodnej pomoci pre deti a mládež pomáha hlavne pri výživnom. Avšak keď začnú súdy, keď dochádza k odobratiu dieťaťa z funkčnej rodiny bez nejakého závažného dôvodu, vtedy by mal štát pomôcť. A toto nefunguje.
Odobrať dieťa v zahraničí je možné na základe toho, že sused zavolá pre často plačúce dieťa. Sociálka to príde prešetriť a aby náhodou neriskovali, dieťa odoberú. Potom sa zisťuje podstata. Lenže tá podstata sa môže zisťovať aj tri, štyri roky.
V západnej časti Európy je sociálka súkromná firma, tak má právomoc úplne inú ako na Slovensku. Sú to dohody medzi štátom, vládou a oni majú dohody medzi sebou.
Erik: Existujú právne prostriedky, prostredníctvom ktorých môžu rodičia zamedziť odobratiu svojho dieťaťa, alebo sa to rieši súdnou cestou?
Dagmar: Prevažne chodia dve sociálne pracovníčky. Robia na rodičov nátlak, aby podpísali sekciu 21. To je dobrovoľné odovzdanie dieťaťa na 8 týždňov. Keď podpíšu niečo také, aj keď pod nátlakom a nevedia to rýchle zvrátiť, tak tam sa už pomôcť nedá. Nastane súdne konanie, začne dokazovanie a tým, že to podpísali, vlastne sa toho dieťaťa vzdali. My tie prípady riešime, zastupujeme ich a snažíme sa rodičom pomáhať, aby sa im deti vrátili späť.
S odoberaním anglických detí sa to tak nedeje, ale s odoberaním detí z východnej Európy áno. Viem, že majú s tým problém aj Poliaci a Rumuni.
Naša organizácia eviduje okolo 60 prípadov v rozmedzí piatich rokov. To je veľmi veľké číslo. Snažíme sa spolupracovať s ministerstvom práce sociálnych vecí. Chceli by sme mať s nimi lepšiu spoluprácu pri záchrane detí alebo pri ich transfere. Najdôležitejšou inštitúciou, ktorá je zriadená pre túto problematiku je Centrum medzinárodnej pomoci pre deti a mládež v Bratislave. S nimi je však spolupráca nulová. Je to úrad plný advokátov, ktorí dobre poznajú medzinárodné právo, vedia vysvetliť a tisíckrát lepšie pomôcť ako ja. Sú to školení právnici. Problém je v tom, že fungujú ako administratívny úrad. Keď sa spýtame na nejaké konkrétnosti, tak dostaneme buď neúplné odpovede alebo žiadne.
Odobraté dieťa končí v pestúnskej rodine. A tu je kameň úrazu. Bežný človek zamestnaný 8 hodín, zarobí nejakých +/- 1000 libier mesačne. Rodina, ktorá si zoberie do pestúnskej starostlivosti odobraté dieťa, dostáva 250 až 500 libier týždenne. Keď majú dve deti, tak si treba prirátať. Je v tom celkom zaujímavý biznis. Pestúnska rodina nemusí vlastniť dom. Dostane sociálne bývanie, ktoré je platené štátom. A keď platia nájom, tak len veľmi nízku sumu.
Dárius: Je tu snaha o rozbitie rodiny, aby to dieťa necítilo lásku mamy, otca, výchovu v rodine a bolo univerzálne vychovávané. V desiatich – dvanástich rokoch ho zoberú, presne vo veku, kedy sa dieťa iniciuje. Chlapci sa iniciujú od trinástich, dievčatá od jedenástich, dvanástich rokov, takže dostanú iný model správania. To je asi to, čo sa tým sleduje.
Dagmar: Lepší model na tomto svete za celé tisícročia od kedy existujeme, ako mama, otec a súrodenci, nie je. Nikto nič lepšie nevymyslel, ani nevymyslí. Prečo to dnešná doba robí, aby zničila to najkrajšie a nepomáha, aby ostali ako trvácna rodina, na toto odpoveď neviem. Ale trápi ma to.
Láska k matke sa nedá vytrhnúť z hrude. Dá sa ovplyvniť dieťa, že sa prispôsobí okoliu, lebo nemá inú možnosť, ale tá láska zo srdca dieťaťa sa nikdy nedá zobrať.
Erik: Na Slovensku ste narazili na nepochopenie, pomoc je tu minimálna. Je niekto, kto vám naozaj pomohol?
Dagmar: Okrem pani Tomanovej a pani Šebovej, nikto. Ale je tu jedna osoba, na ktorú sa obraciame, keď už naozaj nevieme kam sa obrátiť a to je pani Pirošíková. Bez judikatúry sa nevieme pohnúť. Keď prebieha súdne pojednávanie a keď vieme, ktorú treba presne použiť, je to na nezaplatenie. Druhá vec, čo by mal CIPC robiť, je vysvetliť rodičom, aké majú práva. Vlastne pani Pirošíková miesto CIPCu, robí túto prácu.
Erik: Pani Pirošíková je zástupkyňa Slovenska pred Európskym súdom pre ľudské práva. Jej úrad je na ministerstve spravodlivosti. Vyskytol sa nejaký problém, kvôli ktorému chceli pani Pirošíkovú odvolať. Preto sa podpisovala petícia, aby k tomu nedošlo.
Dagmar: Ona, napriek svojej vyťaženosti, si vždy nájde čas pre našu organizáciu, aby nám vysvetlila, ako máme postupovať v rámci zákona. Lebo ja, ako laik, si ten zákon môžem vysvetliť úplne ináč, ako v skutočnosti je.
Erik: Právnou pomocou vám vysvetľuje, akým spôsobom sa máte postaviť k súdnym procesom, akým spôsobom sa môžete vy, ako napadnutá strana, brániť a akým spôsobom zabrániť tomu, aby boli deti odoberané?
Dagmar: Ktoré sú odobrané, ale aj akým spôsobom ich vrátiť, pretože tam sú porušené ľudské práva, je porušené blaho a právo dieťaťa. V týchto prípadoch je všetko porušené. Všade sa píše, že treba vidieť dieťa, ale súd vidí papiere. On nevidí konkrétne, ako to dieťa naozaj vyzerá, aké má potreby, ako vyzerá v domácnosti. A keď kurátor, sociálny pracovník predostrie, že rodič je zlý a že tomu dieťaťu je lepšie niekde inde, ťažko tomu súdu rodič vysvetlí, že to nie je tak. Keby sme nemali pani Pirošíkovú, že nám nepodsunula, kde už podobný prípad bol, že presne ktorá judikatúra nám o tom rozpráva, tak my by sme to nevedeli vyvrátiť a poukázať. Úprimne vám poviem, že nemám ani predstavu, keď naozaj odvolajú pani Pirošíkovú, kam si pôjdeme pýtať radu. Ona je človek, ktorý vie veľmi dobre, čo znamená zavrhnutý rodič.
Erik: Je to choré. Ja to vnímam ako útok na človeka, ktorý sa snaží pomáhať deťom, aby neskončili v opatrovateľských rodinách, kde sú dokonca páry rovnakého pohlavia. Ako to vnímaš ty, že v podstate jediný človek, ktorý vám pomáha, je takýmto spôsobom napádaný?
Dagmar: Vnímam to veľmi zle a som z toho smutná. Pretože zo západu na Slovensko chcú preniesť strašne veľa bordelu. My sme konzervatívny, náboženský a veriaci národ. Pre každého Slováka je mama, otec, deti, súrodenci, dedko, babka, rodina, to najlepšie. Keď prejdú takéto nezmysly, zničíme samých seba.
Erik: Je na Slovensku nejaký úrad, alebo organizácia, ktorá by mala z poverenia štátu deťom, príp. celým rodinám pomáhať? S čím sa stretávaš ty, aké sú problémy ľudí, ktorí sa vracajú naspäť?
Dagmar: Niektorí ľudia, čo sa vrátia naspäť, nemajú kde bývať a nemajú sa kam obrátiť. Len na najbližších príbuzných, alebo priateľov, ktorí im s tým pomôžu. My – Lúč pre Dieťa – ich aspoň navigujeme, čo všetko si musia v prvom momente zariadiť, aby legislatívne spĺňali podmienky, že sú naspäť na Slovensku, čo nie je jednoduché. Niekedy to trvá aj pol roka.
Erik: Mal by to byť podnet na zamyslenie pre naše orgány, pre vládu, aby sa zamýšľala nad prerobením legislatívy, aby sa zjednodušili tieto procesy. Je tu problém aj kvôli tomu, že organizácie, ktoré pomáhajú týraným ženám, alebo matkám s deťmi, sú nejakým spôsobom zaviazané, pretože sú platené väčšinou Nórskymi fondmi. Je to tak?
Dagmar: Áno, musím potvrdiť, že centrá pre týrané ženy sú podporované Nórskymi fondmi. Keď sme žiadali pomoc pre niekoľko mamičiek, vždy nám došla záporná odpoveď. Lebo oni nemajú tú povinnosť. Jedine, kto nám pomohol, bolo kresťanské centrum pre týrané mamičky v Žiline. Je podporované kresťanskými fondmi.
Erik: Predpokladám, že je dosť finančne náročné, keď potrebujete riešiť nejakú právnu pomoc, potrebujete odborné posudky a stanoviská. Akým spôsobom ste financovaní?
Dagmar: Všetko si hradíme z vlastných peňazí a je to veľmi náročné.
Rada by som uviedla príbeh Andrejky, ktorej boli odobraté štyri deti. Jedno dieťa sa zranilo počas pobytu v škole. To sa zistilo, až keď bežal proces. Matka bojovala, aj bojuje dodnes. Štyri roky mali súdne pojednávania. Veľmi dobrá právnička Helen Newman, s ktorou spolupracujeme, mamičku obhajovala a po štyroch rokoch táto právnička dokázala vytiahnuť záznam, v ktorom bolo uvedené, že dieťa prišlo do školy zdravé a počas pobytu v nej sa zranilo. Sociálne pracovníčky obvinili otca z týrania detí. Na základe toho boli rodičom všetky deti odobraté. Štyri roky trvalo, kým sme dokázali na súde, že matka a otec sú nevinní. Lenže počas štyroch rokov matka veľmi vážne ochorela, že napriek tomu, že súd uznal, že došlo k pochybeniu, sudca so slzami v očiach povedal: „Bohužiaľ, nemôžme vám deti vrátiť, pretože ste veľmi chorá.“ Ona schudla na nejakých 35 kg a mala problém chodiť na súdne pojednávania. Ale nevynechala ani jedno z tých pojednávaní. Dodnes má kontakty veľmi dobré, deti sa na ňu i otca veľmi tešia. Teraz, keď nám Božia moc pomôže, tak by mala ísť žiadosť od matky o vrátenie prvého dieťaťa domov, pretože už je na tom zdravotne veľmi dobre. To je prípad, ktorý trhá človeku srdce.
Erik: Ten prípad je ako memento a vzal by som si ho k srdcu. Odporúčam aj divákom, aby sa zamysleli nad tým, že aj keď sa to na Slovensku zatiaľ nedeje, je možné, že sa to diať začne. Na Slovensku pôsobia Nórski školitelia, ktorí práve tento systém sa nejakým spôsobom snažia vštepiť Slovenským sociálnym pracovníkom. Sú tu rôzne školenia, ktoré potichu prebiehajú. Je potrebné sa pozrieť aj na takého choré veci, aby sa nedostali do Slovenského právneho systému a upozorňovať, že toto nie je normálne. SDZR bude robiť všetko preto, aby zastavil prienik týchto zvráteností na Slovensko, aby v našej krajine vždy platilo, že rodinu tvorí otec, matka, deti, babka, dedko a aby v nej všetko fungovalo tak, žeby žiadne dieťa nemuselo byť odobraté alebo zverené do opatery iným rodičom.
Comments are closed.