Tajomstvo Eucharistie – posledná večera podľa videní ct. Márie z Agredy

eucharistia - najsvätejsia sviatosť adoracia

Aj tento článok bol napísaný vďaka Vašim príspevkom 👉🙏 Ak nám chcete pomôcť a podporiť nás jednorázovým finančným príspevkom môžete tak urobiť tu ▶️: podporte nás Ďakujeme 🥰 za každý príspevok. Prosíme modlite sa za nás🙏🙏❤

Pripomíname si udalosti, ktoré sú najdôležitejšie v celých dejinách ľudstva. Umučenie nášho Pána Ježiša Krista a Jeho slávne zmŕtvychvstanie. V tomto období je zvlášť vhodné rozjímať o udalostiach, ktoré sa odohrali. Najpodrobnejší popis týchto udalostí nadiktovala ct. Márii z Agredy samotná Panna Mária. My vám prinášame úryvok z novej knihy Mystické mesto Božie III – Prebodnutie. Všetky diela Márie z Agredy sú cirkevne schválené.

Kristus, náš Spasiteľ, slávi sviatostnú večeru premenením svojho pravého

tela a svojej krvi v Najsvätejšej sviatosti

Jeho modlitby a prosby; prijímanie Jeho Presvätej Matky a iné tajomstvá

S veľkou obavou začínam písať o nevýslovne veľkom tajomstve svätej Eucharistie
a o tom, čo sa dialo pri jej ustanovení. Pretože keď pozdvihnem zrak
svojej duše k svetlu, ktoré ma obklopuje a riadi pri písaní tohto diela, to vysoké
poznanie, ktoré mi bolo o tých veľkých divoch a tajomstvách udelené, mi
ukazuje, aká som maličká v porovnaní s tou veľkosťou, ktorú v ňom vidím.

Moje schopnosti sú zmätené, takže nemôžem nájsť slová, aby som vysvetlila,
čo vidím a chápem, pretože moje chápanie je ďaleko od skutočnosti, ktorá
je mojej duši ukázaná. Hoci sa nedokážem náležite vyjadriť a som veľmi nekompetentná,
musím písať, aby som mohla pokračovať v tomto životopise
a opísať, akú účasť mala veľká Pani sveta na týchto divoch. Pokiaľ nebudem
hovoriť tak náležite, ako to tento predmet vyžaduje, nech je mi ospravedlnením
moje ohromenie a moje nepatrné schopnosti. Nie je ľahké vyhovieť
prísnej požiadavke namierených slov, keď by vôľa rada nahradila nedostatok
rozumu a zároveň požívala útechu z toho, čo nie je možné ani radno vyjaviť.

Kristus a apoštoli požívali predpísanú večeru, keď ležali na podlahe okolo stola,
ktorý bol asi len šesť alebo sedem palcov vysoko nad podlahou. Tak to bolo
podľa židovského zvyku. Po umývaní nôh Pán požiadal, aby bol pripravený iný,
vyšší stôl, taký, ktorý používame pri jedle v našej dobe. Týmto úkonom chcel
Pán ukončiť zákonom predpísanú večeru aj nižší, obrazný zákon a ustanoviť
novú večeru nového zákona milosti. Prial si, aby sa od toho dňa konalo najsvätejšie
tajomstvo na stoloch či oltároch, ktoré používa Katolícka cirkev. Stôl vo
večeradle bol pokrytý veľmi drahým plátnom a bol naň postavený veľký tanier
či tácka a veľký pohár na víno, podobný kalichu. To všetko bolo pripravené
podľa vôle Krista, nášho Spasiteľa, ktorý svojou božskou mocou a múdrosťou
riadil všetky tieto podrobnosti. Pán domu dostal vnuknutie, aby poskytol tieto
drahé nádoby, ktoré boli vyrobené z niečoho, čo sa podobalo drahému kameňu
ako emerald. Apoštoli potom často tieto nádoby, pokiaľ to okolnosti dovoľovali,
používali na premieňanie. Pán zasadol k tomuto stolu s apoštolmi aj s niektorými
inými učeníkmi a požiadal ich, aby položili na stôl niekoľko nekvasených
chlebov a nejaké víno, z ktorého nalial do kalicha.

Potom Pán života prehováral k apoštolom slovami plnými lásky. Hoci jeho
príhovory obyčajne vždy prenikali do srdca, pri tejto príležitosti boli ako
plamene veľkého žiaru lásky, ktorý stravoval duše jeho poslucháčov. Znovu
im jasne vysvetlil tajomstvo svojho božstva a diela vykúpenia. Uložil im za
povinnosť, aby medzi sebou zachovávali pokoj a vzájomnú lásku, ktoré teraz
zanechá záruku v tajomstve, ktoré bude oslavovať. Pripomenul im, že ak sa
budú navzájom milovať, bude ich milovať aj večný Otec, a to takou láskou,
akou miloval jeho (Jn 17,26). Dal im na vedomie, že na splnenie tohto sľubu
ich vyvolil k založeniu novej Cirkvi a zákona milosti. Znovu ich osvietením
poučil o najvyššej dôstojnosti, vznešenosti a prednostiach svojej najsvätejšej
Matky. Svätý Ján bol zo všetkých apoštolov o týchto tajomstvách kvôli úradu,
ktorý bol na neho vložený, osvietený najviac. Veľká Pani vo svojom ústraní
v božskom nazeraní pozorovala všetko, čo jej Syn vo večeradle konal. Svojím
neobyčajným rozumom vnikala do významu jeho skutkov oveľa hlbšie ako
apoštoli a anjeli, ktorí boli tiež prítomní v telesných podobách a klaňali sa
svojmu Pánovi, Stvoriteľovi a Kráľovi. Rukami týchto anjelov boli zo svojich
príbytkov prinesení do večeradla Henoch a Eliáš, pretože si Pán prial, aby títo
otcovia prirodzeného a písaného zákona boli prítomní pri ustanovení zákona
evanjelia a aby sa podieľali na jeho tajomstvách.

Keď všetci prítomní plní údivu očakávali, čo zamýšľa Pôvodca života urobiť,
zjavila sa vo večeradle aj osoba večného Otca a Duch Svätý tak, ako sa zjavili
pri Kristovom krste v Jordáne a pri premenení na hore Tábor. Hoci všetci
apoštoli i učeníci cítili túto božskú prítomnosť, len niektorým z nich ich bolo
dopriate vidieť. Medzi nimi bol zvlášť svätý Ján Evanjelista, ktorý bol vždy
nadaný orlím zrakom, aby mohol prenikať božské tajomstvo. Celé nebo bolo
prenesené do večeradla v Jeruzaleme, pretože to bolo veľmi dôležité a vznešené
dielo, ktorým bola založená nová Cirkev, bol ustanovený zákon milosti
a zaistená večná spása. Pre lepšie porozumenie skutkom vteleného Slova musím
čitateľovi pripomenúť, že Ježiš mal dve prirodzenosti, božskú a ľudskú,
spojené v jednej božskej osobe Slova. Preto sa skutky oboch prirodzeností
právom pripisujú jednej a tej istej osobe tak, ako túto osobu nazývame Bohočlovek.
Preto keď hovorím, že vtelené Slovo hovorilo alebo sa modlilo k večnému
Otcovi, nesmie to byť vnímané, akoby som mienila, že sa modlil alebo
hovoril ako Boh, pretože v božstve bol rovný Otcovi, ale že sa modlil alebo
hovoril ako človek, nižší a skladajúci sa z tela a z duše, tak ako my. V tomto
zmysle Kristus vyznával a velebil nekonečnosť a nepostihnuteľnosť večného
Otca, keď sa modlil za celé ľudské pokolenie:

„Otče môj a večný Bože, vyznávam, chválim a velebím tvoju nekonečnú podstatu
a tvoje nepochopiteľné božstvo, v ktorom som ja jedno s tebou a Duchom
Svätým, od večnosti splodený tvojím duchom, ako podoba tvojej podstaty
a obraz tvojej nerozdielnej prirodzenosti (porov. Jn 10,30; Ž 110,3; Hebr 1,3).
V rovnakej prirodzenosti, ktorú som na seba vzal v panenskom lone svojej
Matky, si želám dokončiť vykúpenie ľudského pokolenia, ako si mi uložil. Želám
si navrátiť ľudskej prirodzenosti najvyššiu dokonalosť a plnosť božskej
dobrotivosti. Potom si želám odísť z tohto sveta na tvoju pravicu a priviesť
so sebou všetkých, ktorých si mi dal, bez toho, aby som jediného z nich stratil
následkom nedostatku ochoty z našej strany pri poskytovaní pomoci (Jn
17,12). Mojou rozkošou je byť s ľudskými synmi (Prís 8,31). Pretože by bez
mojej prítomnosti a mojej pomoci boli siroty, prajem si, Otče, zanechať im
istý a neklamný dôkaz svojej neuhasiteľnej lásky a záruku večnej odplaty, ktorú
pre nich máš prichystanú. Prajem si, aby v mojich zásluhách nachádzali
ľahko prístupný a mocný liek proti následkom hriechov, ktorým podliehajú
kvôli neposlušnosti prvého človeka, a chcem im v celom rozsahu navrátiť
právo na večnú blaženosť, pre ktorú boli stvorení.“

„Keďže však bude málo tých, ktorí sa v tejto spravodlivosti udržia, budú
potrebovať ešte inú pomoc, aby sa mohli vrátiť a posilniť na ceste ospravedlnenia
a posvätenia tým, že budú stále zásobovaní novými veľkými darmi
a milosťami tvojej dobrotivosti na svojej nebezpečnej púti životom. Od večnosti
sme rozhodli, že majú dostať stvorenú existenciu a podieľať sa na našej
božskej dokonalosti a blaženosti po celú večnosť. Tvoja láska, ktorá ma prinútila,
aby som prijal prirodzenosť schopnú utrpenia a ochotne prijal potupu
kríža (Flp 2,8), nemala pokoj, kým nenašla nové prostriedky, ktorými by si
sa mohol spájať s ľuďmi podľa ich schopnosti a našej múdrosti a moci. Tieto
prostriedky musia pozostávať z viditeľných a zmyslom prístupných znamení,
prispôsobených ich schopnostiam ako vnímavým bytostiam a pôsobiacich
neviditeľné účinky v duchovnej, nehmotnej časti ich prirodzenosti.“

„Aby som pomohol v dosiahnutí tvojich vysokých cieľov na tvoju chválu a slávu,
večný Pane a Otče, v mene svojom aj v mene všetkých úbohých postihnutých
Adamových detí žiadam tvoju večnú vôľu o schválenie. Pokiaľ ich hriechy volajú
po tvojej spravodlivosti, ich núdza a bieda sa dovoláva tvojho nekonečného milosrdenstva.
Zároveň k tomu tiež pridávam všetky skutky svojho človečenstva,
ktoré je nerozlučne spojené s mojím božstvom. Obetujem svoju poslušnosť,
v ktorej prijímam utrpenie a smrť, svoju pokoru, v ktorej sa ponižujem a podrobujem
nespravodlivému súdu ľudí, chudobu a úsilie svojho života, urážky, ktoré
vytrpím pri svojom mučení a smrti, a lásku, ktorá ma núti to všetko podstúpiť
pre rozmnoženie tvojej slávy a pre rozšírenie poznania tvojej osoby, aby si bol
chválený od všetkých tvorov, schopných prijať tvoju milosť a blaženosť. Ty, večný
Pane a môj Otče, si ma urobil bratom a vládcom ľudí a určil si ich pre večné
požívanie radosti nášho božstva (Kol 1,18). Ako tvoje deti majú byť so mnou
dedičmi večnej blaženosti (Rim 8,17) a ako údy môjho tela sa majú podieľať na
účinkoch mojej bratskej lásky (1 Kor 6,15). Preto ak záleží na mne, prajem si získať
ich pre svoje priateľstvo a vidieť ich účastníkmi na dobrách božstva, k čomu
boli určení pri svojom počiatku v ich prirodzenej hlave, prvom človeku.“

Poháňaný touto bezhraničnou láskou, Pane a Otče, ustanovujem, aby odteraz
mohol človek vojsť s Bohom do plného priateľstva a milosti prostredníctvom
sviatosti krstu a aby tak mohol urobiť hneď, ako uvidí svetlo sveta.
Ich žiadosť
o znovuzrodenie v milosti, ktorú ako batoľatá nemôžu sami prejaviť, prednesú
namiesto nich, s tvojím dovolením, ich starší. Nech sa neodkladne stanú dedičmi
tvojej slávy, nech sú vnútorne a nezmazateľne poznačení ako deti mojej
Cirkvi, nech je z nich zmazaná škvrna prvotného hriechu, nech dostanú
dary viery, nádeje a lásky, ktorými budú schopní konať skutky tvojich detí: poznávať
ťa, dôverovať ti a milovať ťa pre teba samého. Nech získajú tiež cnosti,
ktorými by mohli obmedzovať a riadiť nezriadené náklonnosti a boli schopní
rozoznávať dobré od zlého. Nech sa stane táto sviatosť bránou mojej Cirkvi,
ktorá uschopní ľudské pokolenie prijímať všetky ďalšie milosti a prispôsobí ich
pre nové dary a požehnania milosti. Ustanovím tiež, aby okrem tejto sviatosti
mohli prijať ďalšie sviatosti, ktoré ich upevnia a utvrdia vo svätej viere, ktorú
prijmú, a stanú sa statočnými v hájení viery, len čo začnú užívať rozum.
A keďže
sa ľudská krehkosť ľahko odchyľuje od zachovávania môjho zákona a pretože
moja láska nechce dopustiť, aby som ich ponechal bez vhodného lieku, chcem
ustanoviť sviatosť pokánia, cez ktorú ľudia, ktorí uznajú svoje hriechy a s ľútosťou
sa z nich vyznajú, môžu znovu nadobudnúť spravodlivosť a dosiahnuť
slávu, ktorá im bola sľúbená. Tak sa Lucifer a jeho pomocníci nebudú môcť
chváliť, že ich skoro pripravili o výhody a prednosti, ktoré nadobudli krstom
.“

Skrze ospravedlnenie týmito sviatosťami sa ľudia stanú oprávnenými podieľať
sa vo vyhnanstve svojho smrteľného života na najväčších dôkazoch mojej
lásky, zvlášť aby ma mohli prijímať sviatostne prítomného nevýslovným spôsobom
pod spôsobmi chleba a vína
. Pod spôsobmi chleba zanechám svoje telo
a pod spôsobmi vína svoju krv. V každom spôsobe budem vskutku a popravde
prítomný a ustanovujem túto tajuplnú sviatosť Eucharistie ako nebeský pokrm
primeraný schopnostiam, ktoré majú putujúci ľudia
. Kvôli nim urobím
tieto zázraky a zostanem s nimi až do skončenia sveta (Mt 28,20). Pre posilu
a ochranu tých, ktorých koniec života sa blíži, ustanovím sviatosť pomazania
chorých, ktorá bude zároveň istou zárukou telesného zmŕtvychvstania takto
pomazaných.
Aby všetci mohli primerane napomáhať v posvätení údov mystického
tela Cirkvi, v ktorom všetci v najlepšom súlade a poriadku musia zaujať
svoje patričné miesta, ustanovím sviatosť kňazstva. Oddelím a vyznamenám
niektorých z ich členov zvláštnym stupňom svätosti a postavím ich nad iných
veriacich ako nositeľov sviatostí a svojich vyvolených kňazov. Aj napriek tomu,
že všetci všetku svoju moc dostanú odo mňa, želám si, aby im bola rozdávaná
skrze jedného z nich, ktorý bude mojím vikárom a hlavou, ktorý bude zastupovať
moju osobu a konať ako môj najvyšší kňaz. Jemu zverím kľúče od neba
a všetci na zemi ho budú počúvať. Pre ďalšie zdokonalenie svojej Cirkvi ustanovím
tiež poslednú sviatosť, manželstva, na posvätenie prirodzeného spojenia
muža a ženy pre rozmnoženie ľudského pokolenia.
Tak budú všetky stupne
v mojej Cirkvi obohatené a ozdobené mojimi nekonečnými zásluhami. To, večný
Otče, je moja posledná vôľa, ktorou robím všetkých smrteľníkov dedičmi
mojich zásluh, uložených vo veľkej pokladnici milosťou mojej novej Cirkvi.“

Tajomstvo Eucharistie - posledná večera podľa videní ct. Márie z Agredy 1
Posledná večera

Túto modlitbu Kristus, náš Vykupiteľ, predniesol v prítomnosti apoštolov, ale
len v duchu, bez akéhokoľvek vonkajšieho prejavu. Najsvätejšia Matka, ktorá
ho zo svojho úkrytu pozorovala a nasledovala, ako Matka vteleného Slova
padla na tvár a prednášala večnému Otcovi rovnaké prosby ako jej Syn. Aj
keď nemohla k zásluhám a skutkom svojho božského Syna nič pridať, napriek
tomu rovnako ako pri iných príležitostiach ako jeho Pomocnica pripojila
svoje prosby k jeho, aby svojím verným spoločenstvom pohla večného Otca
k väčšiemu milosrdenstvu. A večný Otec na nich pohliadol a milostivo prijal
modlitby Syna i Matky, vyslovené za spásu ľudí. Okrem modlitieb ju jej božský
Syn poveril ešte ďalšou úlohou. Aby bolo možné porozumieť tomu, o čo
išlo, musíme si pripomenúť (opísané v predošlej kapitole), že keď Pán umýval
apoštolom nohy, bol vo večeradle prítomný Lucifer, pretože bol prinútený
zostať a pozorovať Kristove skutky. Chytro sa dovtípil, že niektoré veľké
požehnania sú určené pre apoštolov. Hoci drak cítil, že jeho sila je omnoho
zmenšená a že proti Vykupiteľovi nič neznamená, vo svojej neskrotnej zúrivosti
a pýche sa snažil toto tajomstvo vypátrať, aby mohol snovať budúce
zlomyseľné plány. Veľká Pani však spoznala tieto Luciferove zámery a vedela,
že ich zmarenie bolo ponechané na nej. Preto s vrúcnou horlivosťou a láskou
k Najvyššiemu ako zvrchovaná Kráľovná prikázala drakovi aj všetkým jeho
tlupám, aby opustili večeradlo a zostúpili do pekelných priepastí.

Na uskutočnenie tohto zámeru dalo rameno Všemohúceho blahoslavenej
Panne novú moc, ktorej odbojný Lucifer ani všetci jeho nasledovníci nemohli
odporovať. Boli zvrhnutí do pekelných priepastí, kde museli zostať, kým im
nebolo povolené znovu vyjsť, aby boli svedkami Spasiteľovho umučenia a smrti
a aby boli konečne presvedčení, že Kristus je Mesiášom, Vykupiteľom, pravým
Bohom i človekom. Aby som bola dobre pochopená, opakujem, že Lucifer
a jeho démoni boli prítomní pri zákonom predpísanej večeri aj pri umývaní
nôh a neskôr i pri celom Kristovom umučení. Neboli však prítomní pri ustanovení
svätej Eucharistie ani pri tom, keď ju učeníci prijímali.
Potom bola veľká
Kráľovná pozdvihnutá na vysoký stupeň nazerania tajomstva, ktoré malo byť
teraz vykonané, a svätí anjeli jej spievali, ako druhej udatnej Judite, k tomuto
slávnemu víťazstvu nad drakom. V tej dobe Kristus, náš Pán, vzdával večnému
Otcovi vznešené vďaky a chvály za požehnania, ktoré boli na jeho prosbu ľudskému
pokoleniu udelené.

Nato Kristus, náš Pán, vzal do svojich ctihodných rúk chlieb, ktorý ležal v miske,
a v duchu požiadal večného Otca o dovolenie a spoluprácu, aby sa teraz
a vždy v budúcnosti mocou slov, ktoré teraz vyriekne, a neskôr, kedykoľvek
budú opakované v jeho svätej Cirkvi, vskutku a popravde stal prítomným
v hostii a aby on sám vždy poslúchol tieto posvätné slová. Keď túto žiadosť
prednášal, pozdvihol svoje oči k nebu s výrazom takého velebného majestátu,
že naplnil apoštolov, anjelov aj svoju panenskú Matku novou, neobyčajne hlbokou
úctou, potom predniesol slová premenenia nad chlebom, čím premenil
jeho podstatu na podstatu svojho pravého tela. Hneď potom tiež vyslovil slová
premenenia nad vínom a premenil ho na svoju pravú krv. Ako odpoveď na
tieto slová premenenia bolo počuť hlas večného Otca, ktorý povedal: „Toto je
môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie, v ktorom budem mať záľubu až
do konca sveta a ktorý bude s ľuďmi po všetok čas ich vyhnanstva.“ Podobné
potvrdenie vydal aj Duch Svätý. Najsvätejšie Kristovo človečenstvo v osobe
Slova podalo dôkazy najhlbšej úcty božstva obsiahnutého vo sviatosti jeho tela
a krvi. Panenská Matka vo svojom úkryte padla na zem a klaňala sa s jedinečnou
úctou svojmu Synovi v Najsvätejšej sviatosti. Potom jej anjel strážny, všetci
nebeskí anjeli a s nimi aj duše Henocha a Eliáša vo svojom mene aj v mene všet-
kých patriarchov a prorokov Starého zákona padli a klaňali sa svojmu Pánovi
v Najsvätejšej sviatosti.

Všetci apoštoli a učeníci, okrem zradcu, uverili v Najsvätejšiu sviatosť a klaňali
sa jej s veľkou pokorou a úctou, každý podľa svojich schopností. Slávny
a najvyšší kňaz Kristus pozdvihol svoje vlastné premenené telo a krv, aby sa
mu všetci prítomní na tejto prvej svätej omši zvláštnym spôsobom klaňali,
čo všetci urobili.
Pri tomto pozdvihovaní boli jeho najčistejšia Matka, svätý
Ján, Henoch a Eliáš obdarení zvláštnym videním tajomstva Ježišovej prítomnosti
pod sviatostnými spôsobmi. Tí porozumeli oveľa hlbšie tomu, ako bolo
v spôsobe chleba prítomné jeho telo a v spôsobe vína jeho krv aj ako bol
v oboch spôsoboch, vplyvom nedeliteľnosti spojenia jeho duše s jeho telom
a krvou, prítomný živý a pravý Kristus. Porozumeli tiež tomu, ako v nich
boli v spojení s osobou Slova prítomné aj osoby Otca a Ducha Svätého a ako
preto, vplyvom nedeliteľnej existencie a spojenia Otca, Syna a Ducha Svätého,
obsahuje svätá Eucharistia dokonalé človečenstvo Pána s tromi božskými
osobami. Tomu všetkému najhlbšie porozumela nebeská Pani a ostatní podľa
stupňa stavu svojich duší.
Porozumeli tiež sile slov premenenia, obdarených
teraz takou božskou mocou, že ak sú od momentu Poslednej večere Pána ktorýmkoľvek
kňazom vyslovené nad príslušnými spôsobmi s úmyslom urobiť
to isté, čo vtedy urobil Kristus, zmení sa chlieb v jeho telo a víno v jeho krv,
takže naďalej, hoci zostávajú spôsoby zvonku nezmenené, nie sú už obyčajným
chlebom a vínom, ale telom a krvou Pána. Videli, že táto zmena sa stáva
tak nepochybne a neomylne, že by sa skôr pominula Zem ako účinok slov
premenenia, ak sú Kristovým kňazom náležitým spôsobom vyslovené.

Nebeská Kráľovná tiež pochopila v zvláštnej vízii, ako je najsvätejšie Kristovo
telo skryté pod spôsobmi chleba a vína bez toho, aby sa zmenili spôsoby
alebo sa nejako premenilo najsvätejšie Kristovo človečenstvo, pretože telo
nemôže byť premenené v spôsoby ani spôsoby nemôžu nadobudnúť podobu
tela.
Spôsoby majú aj naďalej rovnakú veľkosť a vlastnosti, ktoré mali skôr,
a každá ich časť zostáva po premenení na rovnakom mieste, kde bola pred
premenením. Najsvätejšie telo je v nich prítomné v neviditeľnej podobe a tiež
si ponecháva svoju veľkosť bez toho, aby sa zmiešalo so spôsobmi. Zostáva
celé v celej hostii a je celé aj v každej čiastočke hostie bez toho, aby bolo
v hostii stiesnené alebo aby bola hostia telom zväčšená. Lebo ani veľkosť jeho
tela nemá vzájomný vzťah ku spôsobom ani spôsob existencie nezávisí na
Najsvätejšom tele.
Oboje má úplne iný druh existencie a Kristovo telo plne
prestupuje spôsoby bez akejkoľvek prekážky, aj keď by prirodzene hlava potrebovala
iné miesto ako ruky alebo ruky iné miesto ako hruď či ktorákoľvek
iná časť tela. Božskou mocou ale konsekrované telo vchádza v nezmenšených
rozmeroch do maličkého rozmeru spôsobu, keďže nemá žiadnu väzbu na
miesto, ktoré by prirodzene zaujímalo, pretože odložilo všetky tieto vzťahy,
ale napriek tomu zostáva celým telom. Okrem toho nie je oslávené Kristovo
telo viazané len na jediné miesto alebo na jedinú hostiu, ale môže byť súčasne
prítomné v nespočetných konsekrovaných hostiách.

Presvätá Matka tiež poznala, že Najsvätejšie telo, ktoré nie je, prirodzene, závislé
na spôsoboch, ako je opísané vyššie, v nich prestáva byť sviatostne prítomné,
ak chlieb alebo víno podľahli skaze alebo zmene. Kristus, Pôvodca týchto
zázrakov, to tak chcel a rozhodol. Preto trvanie Najsvätejšieho tela a krvi Pána
v neporušených spôsoboch chleba a vína spočíva na ľubovoľnom a dobrovoľnom
rozhodnutí Stvoriteľa tejto sviatosti. Len čo sa spôsoby prirodzeným
stravovacím procesom strávia alebo skazia a zmiznú (ako sa to deje napríklad
po svätom prijímaní, keď sa sviatostná hostia, ktorá sa žalúdočnými šťavami
rozkladá a mení, alebo keď sa to stane z nejakej inej príčiny), potom Boh,
v poslednom okamihu, keď už má byť zmenená posledná čiastočka spôsobov,
tvorí zase novú podstatu. Táto nová podstata, v ktorej už nie je Boh osobne prítomný,
živí ľudské telo a konečne splýva s ľudským spôsobom existencie, totiž
s dušou.
Toto obdivuhodné stvorenie novej podstaty pre prevzatie zmenených
strávených spôsobov závisí od vôle Pána, ktorý si neželá ďalšie trvanie svojho
tela v porušených spôsoboch, a rovnaký postup vyžaduje aj prirodzený zákon.
Pretože ľudská podstata nemôže rásť inak ako pomocou nejakej inej podstaty,
ktorá keď je novo pridaná, bráni ďalšej existencii spôsobu.

Tieto a im podobné zázraky stále koná pravica Všemohúceho v tejto velebnej
sviatosti svätej Eucharistie.
Pani neba a zeme im všetkým dobre rozumela
a hlboko ich chápala. Podobne aj svätý Ján, otcovia Starého zákona a apoštoli,
ktorí boli prítomní, porozumeli týmto tajomstvám, každý podľa stupňa svojich
schopností. Mária videla, aké veľké požehnanie pre všetkých ľudí je v Eucharistii
obsiahnuté, ale predvídala tiež nevďak smrteľníkov voči tejto nevýslovnej
sviatosti, ustanovenej pre ich dobro. Preto sa rozhodla zo všetkých svojich síl
odčiňovať naše hanebné a nevďačné správanie. Vzala na seba povinnosť vzdávať
vďaky večnému Otcovi a jeho božskému Synovi za toto neobyčajné, obdivuhodné
dobrodenie, preukázané ľudskému pokoleniu. Táto vrelá túžba zostala
v jej duši po celý jej život a mnohokrát prelievala krvavé slzy, ktoré si vynútila
bolesť jej najčistejšieho srdca ako splátku za našu hanebnú zábudlivosť.

Ešte viac som sa divila, keď Ježiš, náš Boh, po pozdvihovaní Najsvätejšej
sviatosti, ktoré som predtým opísala a ktoré všetkým umožnilo Eucharistii
sa pokloniť, ju svojimi presvätými rukami rozlámal a najskôr sám jednu jej
časť, ako prvý a najvyšší zo všetkých kňazov, požil. Uznal sa za človeka nižšieho,
než je božstvo, ktoré má teraz prijať v tomto vlastnom premenenom
tele a krvi. Pokoril sa a takmer s chvením nižšej časti svojej bytosti sa sám
pred týmto božstvom ponížil, čím nás učil nielen úctivosti, s akou máme pristupovať
k svätému prijímaniu, ale tiež nám tým ukázal, akú bolesť mu pôsobí
tá neúctivá opovážlivosť a smelosť mnohých ľudí, s ktorou ho prijímajú
a s ním v tejto vznešenej sviatosti zaobchádzajú.
Účinky svätého prijímania
boli v Kristovom tele úplne zázračné a božské, pretože na krátku dobu dary
slávy, rovnako ako na hore Tábor, obklopili jeho telo, aj keď toto premenenie
bolo zjavené len jeho blahoslavenej Matke a čiastočne tiež svätému Jánovi,
Henochovi a Eliášovi. To bola posledná útecha v jeho pozemskom živote,
ktorú nechal pocítiť svojmu človečenstvu ako nižšej časti svojej bytosti. Od
tej chvíle až do smrti odmietal všetky takéto úľavy. Panenská Matka v osobitnej
vízii tiež spoznala, ako Kristus, jej božský Syn, prijal sám seba v Najsvätejšej
sviatosti a akým spôsobom bol prítomný vo svojom božskom srdci. To
všetko nevýslovne pôsobilo na našu Kráľovnú a Paniu.

Keď Kristus Pán prijímal svoje vlastné telo a svoju vlastnú krv, zložil chválospev
ku cti večného Otca a obetoval sa mu v Najsvätejšej sviatosti ako obeť
za spásu ľudstva.
Vzal iný kúsok premeneného chleba a podal ho archanjelovi
Gabrielovi, ktorý ho priniesol a podal najsvätejšej Márii. Svätí anjeli sa tým,
že bol jeden z nich vyznamenaný týmto poslaním, považovali za dostatočne
odškodnených za to, že boli vylúčení z kňazskej hodnosti, ktorá bola udelená
ľuďom. Výsada, že aj jeden z nich aspoň držal sviatostné telo ich Pána a pravého
Boha, ich naplnila novou nesmiernou radosťou. Naša veľká Kráľovná
plakala útechou a očakávala toto sväté prijímanie. Keď sa k nej svätý Gabriel
s mnohými inými anjelmi priblížil so svätým premeneným chlebom, prijala
ho ako prvá po svojom Synovi a napodobnila jeho sebaponíženie, úctu a svätú
bázeň. Najsvätejšia sviatosť bola umiestnená v hrudi nad srdcom najsvätejšej
Panny a Matky ako v zákonitej schránke a svätostánku Najvyššieho.
Od tej
hodiny tam toto nevýslovné tajomstvo svätej Eucharistie zostalo uložené až
do doby, keď po vzkriesení Peter slúžil prvú svätú omšu a znovu konsekroval,
ako budem rozprávať na príslušnom mieste. Všemohúci si to tak prial pre
pohodlie veľkej Kráľovnej aj preto, aby splnil svoj sľub, že zostane s ľudskými
deťmi až do skončenia sveta (Mt 28,20), pretože po jeho smrti nemohla jeho
najsvätejšia ľudskosť v Cirkvi prebývať iným spôsobom než ako premenené
telo a krv. Preto bola táto pravá manna uložená v najčistejšej Márii ako
v živej arche spolu s celým zákonom evanjelia, rovnako ako boli predtým jej
prorocké predobrazy uložené v Mojžišovej arche (Hebr 9,4). V srdci Panej
a Kráľovnej nebies zostali sviatostné spôsoby nestrávené a nezmenené až do
ďalšieho premenenia. Keď najsvätejšia Matka prijala najsvätejšie telo, vzdávala
vďaky večnému Otcovi a svojmu božskému Synovi novými chválospevmi,
podobnými tým, ktorými ďakovalo svojmu Otcovi vtelené Slovo
.

Po tom, čo Spasiteľ najskôr vyznamenal nebeskú Kráľovnú, podal sviatostný
chlieb apoštolom (Lk 22,17) a povedal im, aby ho medzi sebou rozdelili a zjedli.

Tým im udelil kňazskú moc a oni ju začali vykonávať tým, že každý sám sebe
podal sväté prijímanie. Urobili to s najväčšou úctou, prelievali pritom veľa sĺz
a klaňali sa najsvätejšiemu telu a krvi nášho Pána, ktoré prijímali. Boli obdarení
kňazskou mocou a ako zakladatelia svätej Cirkvi požívajú výsadu prvenstva
pred všetkými ostatnými (Ef 2,20). Svätý Peter podal na Kristovu žiadosť
dve časti premeneného chleba dvom patriarchom, Henochovi a Eliášovi. Toto
sväté prijímanie ich naplnilo veľkou radosťou a povzbudilo ich k novej nádeji
na blažené nazeranie, ktoré pre nich bolo o mnoho storočí oddialené. Preto
boli takto posilnení, aby mohli v tejto nádeji žiť až do konca sveta. Keď vzdali
za toto požehnanie najvyššiu vrúcnu vďaku Všemohúcemu, odniesli ich svätí
anjeli späť na miesto ich pobytu. Pán si prial vykonať tento zázrak preto, aby sa
zaviazal včleniť starý prirodzený i písaný zákon do účinkov vtelenia, vykúpenia
a všeobecného vzkriesenia, pretože všetky tieto tajomstvá sú obsiahnuté v najsvätejšej
Eucharistii. Tým, že sa vo svätom prijímaní dal týmto dvom svätým
mužom, ktorí doteraz žili vo svojom smrteľnom tele, bolo toto požehnanie rozšírené
na celé ľudské pokolenie, na tých, ktorí žili pod prirodzeným aj písaným
zákonom, zatiaľ čo všetky nasledujúce pokolenia budú zahrnuté do nového zákona
milosti s apoštolmi ako vodcami. Henoch a Eliáš to všetko dobre chápali,
vrátili sa medzi svojich vrstovníkov a vzdávali svojmu a nášmu Vykupiteľovi
vďaky za toto mystické požehnanie.

Iný, veľmi podivuhodný zázrak sa stal, keď Najsvätejšiu sviatosť prijímali svätí
apoštoli. Keď vierolomný a zradný Judáš počul rozkaz svojho Majstra, aby
prijali svätú Eucharistiu, rozhodol sa vo svojej nevere, že ju nepožije, ale že
ak bude môcť, nepozorovane najsvätejšie telo ukryje a prinesie ho kňazom
a farizejom, aby im dal možnosť obviniť Ježiša kvôli tomu, čo nazýval svojím
telom.
Pre prípad, že by sa mu to nepodarilo, bol rozhodnutý urobiť s božskou
sviatosťou iný odporný akt zloby. Pani a Kráľovná nebies, ktorá v jasnom
nazeraní pozorovala a spoznávala všetky vonkajšie aj vnútorné účinky,
ktoré sväté prijímanie u apoštolov spôsobilo, videla tiež hriešne úmysly zatvrdilého
Judáša. V jej najčistejšom srdci sa zdvihla všetka horlivosť pre česť
a slávu jej Pána, ktorú mala ako jeho Matka, Nevesta a Dcéra. Spoznala, že
je Božou vôľou, aby použila svoju moc ako Matka a Kráľovná, a nariadila
svätým anjelom, aby z Judášových úst vyňali ako konsekrované časti chleba,
tak vína a vrátili ich tam, odkiaľ boli vzaté. Patrilo sa, aby pri tejto príležitosti
chránila česť svojho božského Syna a zabránila Judášovi spôsobiť Kristovi Pánovi
takú hanebnú potupu. Svätí anjeli poslúchli svoju Kráľovnú, a keď prišiel
rad na Judáša, aby prijímal, vyňali konsekrované časti z jeho úst, očistili ich
od styku s Judášom, najhorším človekom zo všetkých ľudí, a vrátili ich na ich
miesto bez toho, aby to apoštoli spozorovali. Tak Pán až do konca chránil česť
svojho zlomyseľného a zatvrdilého apoštola. To všetko anjeli vykonali v niekoľkých
okamihoch a potom dostali sväté prijímanie ďalší apoštoli, pretože
Judáš nebol ani prvý, ani posledný medzi prijímajúcimi. Po prijímaní náš
Spasiteľ vzdával večnému Otcovi vďaky a tým ukončil zákonom predpísanú
sviatostnú večeru, aby započal tajomstvo svojho umučenia, o ktorom budem
rozprávať v nasledujúcich kapitolách. Kráľovná nebies plná obdivu všetko
sledovala a radostnými chválami velebila Najvyššieho.

Text o poslednej večeri je z knihy Mystické mesto Božie III – Prebodnutie, ktoré si môžete zakúpiť TU:

Tajomstvo Eucharistie - posledná večera podľa videní ct. Márie z Agredy 2

podporte nas prispevky
podporte nas prispevky

Share on facebook
Facebook
Share on twitter
Twitter
Share on linkedin
LinkedIn
Share on pinterest
Pinterest