Britská autorka odpovedá na vlnu osočovania a uvádza päť dôvodov, prečo sa obáva novej vlny trans-aktivizmu.

Celé sa to spustilo na sociálnych sieťach. Známa britská autorka príbehu o Harrym Potterovi J. K. Rowlingová sa v decembri minulého roka zastala daňovej odborníčky Maye Forstaterovej, ktorá stratila prácu pre údajné „transfóbne“ tweety. Prípad tejto ženy došiel až na súd, ktorý rozhodoval o tom, či postoj, že pohlavie určuje biológia, chráni zákon. Sudca rozhodol, že nie.

Rowlingová verejne vyjadrila presvedčenie, že pohlavie a rod by nemali byť oddelené.

Následne sa spustila obrovská vlna kritiky a hejtu zo strany trans-aktivistov. Nielen oni začali bojkotovať jej knihy a adresovať jej spŕšky nenávistných komentárov. V snahe vysvetliť svoj postoj Rowlingová na webovej stránke zverejnila esej, v ktorej opisuje, čo zažíva, a pripojila aj päť dôvodov, prečo odmieta skloniť hlavu pred týmto hnutím. Jedným z nich je, že i ona sama zažila domáce násilie a sexuálne útoky.

Obvinenia z TERF-izmu

Spisovateľka v úvode píše, že o trans-otázky sa zaujímala už takmer dva roky pred Mayiným prípadom a pozorne sledovala diskusiu o koncepte rodovej identity. Sama sa stretla s trans-ľuďmi, študovala rôzne knihy, blogy a články od trans-ľudí, ako aj od rodových špecialistov. Dôvod jej záujmu o túto tému bol odborný, keďže poznatky využíva vo svojich detektívkach, ale aj osobný.

Keď vyjadrovala podporu spomínanej Mayi Forstaterovej, vedela, do čoho ide. Už predtým ju totiž internetové publikum pre názory k tejto téme viackrát ostro odsúdilo.

„Už som očakávala, že sa mi budú vyhrážať násilím, že mi povedia, že doslova zabíjam trans-ľudí svojou nenávisťou, že ma nazvú k…a a suka a, samozrejme, že budú páliť moje knihy, aj keď mi jeden obzvlášť hrubý človek povedal, že ich dal skompostovať,“ píše v blogu Rowlingová.

Nečakala však, že príde aj lavína emailov a listov, v ktorých jej ľudia poďakujú a vyslovia jej podporu. „Prišli od veľmi rôznorodej skupiny láskavých, empatických a inteligentných ľudí, niektorí z nich pracujú v oblastiach, kde sa venujú rodovej dysfórii (teda poruche rodovej identity) a trans-ľuďom a sú hlboko znepokojení tým, ako tento sociálno-politický koncept ovplyvňuje politiku, lekársku prax a ochranu osôb. Boja sa nebezpečenstiev, ktoré hrozia mladým ľuďom a homosexuálne orientovaným, boja sa oklieštenia práv žien a dievčat. A najviac sa boja atmosféry strachu, ktorá nepomáha nikomu – a už vôbec nie trans-mladým.“

Keď sa Rowlingová vrátila po mesiacoch, ktoré uplynuli od jej vyjadrenia podpory Forstaterovej, na svoj twitter, aby počas pandémie zadarmo zverejnila svoju detskú knihu, aktivisti sa okamžite vyrojili na jej profile a spustili kanonádu mizogýnnych urážok. Okrem iného ju častovali slovom TERF. Ide o akronym, ktorý zaviedli trans-aktivisti, pre spojenie „radikálna feministka, čo vylučuje trans-ľudí“ (z anglického Trans-Exclusionary Radical Feminist). V praxi týmto pojmom teraz označujú obrovskú rôznorodú skupinu žien, z ktorých veľká väčšina nikdy nebola radikálnymi feministkami.

Ako píše Rowlingová, obvinenia z TERF-izmu stačili na to, aby zastrašili mnohých ľudí, inštitúcie a organizácie, ktoré sa radšej stiahli.

Prečo sa teda rozhodla „neskloniť hlavu“ a otvorene prehovoriť o obavách z trans-aktivizmu?

Ako prvý dôvod Rowlingová uvádza, že má charitatívnu nadáciu, ktorej snahou je zmierniť sociálnu núdzu žien a detí v Škótsku. Okrem toho cez ňu podporuje projekty zamerané na ženské väzenkyne a obete domáceho i sexuálneho násilia. Financie poskytuje aj pre lekársky výskum roztrúsenej sklerózy, ktorá sa prejavuje odlišne u mužov a žien. „Už nejaký čas mi bolo jasné, že tento nový trans-aktivizmus má (alebo pravdepodobne bude mať, ak budú splnené všetky jeho požiadavky) zásadný dosah na mnohé z tém, ktoré podporujem, pretože sa snaží, aby bola zrušená právna definícia pohlavia a aby ju nahradil rod,“ tvrdí.

Druhým dôvodom je, že ako bývalá učiteľka a zakladateľka nadácie pre deti, ktorá sa zaujíma o témy vzdelávania a ochrany detí, má veľké obavy z toho, ako ovplyvní hnutie za trans-práva obe tieto oblasti.

„Po tretie, ako autorka, ktorú pravidelne zakazujú, sa zaujímam o slobodu prejavu, ktorú som bránila verejne, dokonca aj pre Donalda Trumpa,“ píše ďalej.

Pri štvrtom dôvode ide Rowlingová do osobných záležitostí. Znepokojuje ju obrovský počet mladých žien, ktoré si želajú podstúpiť zmenu pohlavia, a aj rastúci počet tých, čo sa chcú vrátiť k svojmu pôvodnému pohlaviu, pretože ľutujú kroky, ktoré v niektorých prípadoch navždy zmenili ich telá a vzali im plodnosť. Niektorí vravia, že sa pre zmenu rozhodli, keď zistili, že ich priťahuje rovnaké pohlavie, a že ich túžbu po zmene pohlavia sčasti motivovala homofóbia, či už v spoločnosti, alebo v ich rodinách.

„Väčšina ľudí pravdepodobne nevie – ja som to určite nevedela, až dokiaľ som sa nezačala naplno venovať tejto téme –, že pred desiatimi rokmi bola väčšina tých, ktorí sa rozhodli zmeniť pohlavie, muži. Tento pomer sa dnes obrátil. V Spojenom kráľovstve sme zaznamenali 4400-percentný nárast v počte dievčat, ktorým odporučili liečbu zmeny pohlavia. Autistické dievčatá sú v týchto číslach výrazne nadmerne zastúpené.“

Rovnaký fenomén sa podľa jej slov deje aj v Spojených štátoch. Odvoláva sa na americkú lekárku a vedkyňu Lisu Littmanovú, ktorá ho preskúmala a hovorí, že rodičia jej opisovali nezvyčajný vzorec, keď sa viacerí kamaráti, dokonca celé skupiny priateľov, začali naraz identifikovať ako transrodové osoby. Littmanová zvážila, že jedným z faktorov môže byť „sociálna nákaza a vplyv rovesníkov“.

Littmanová spomenula platformy Tumblr, Reddit, Instagram a YouTube ako faktory, ktoré prispievajú k „Rapid Onset Gender Dysphoria“ (doslovný preklad „Rodová dysfória s rýchlym nástupom“, pozn. prekl.), a myslí si, že čo sa týka transrodovej identifikácie, „mladí ľudia si vytvorili výrazne izolované komnaty ozveny (z anglického „echo chambers“, teda keď sa skupina vzájomnou komunikáciou utvrdzuje vo svojich názoroch, pozn. prekl.).

Rowlingová ďalej píše, že práca výskumníčky Littmanovej spôsobila rozruch a padali na ňu obvinenia zo zaujatosti, šírenia dezinformácií o transrodových ľuďoch a stala sa obeťou osočovania a snahy zdiskreditovať ju aj jej prácu. „Dovolila si spochybniť jeden z kľúčových princípov trans-aktivizmu, teda že rodová identita je vrodená, podobne ako sexuálna orientácia. Nikoho, trvali na svojom aktivisti, nemôžu nikdy prehovoriť, aby sa stal trans.“

Nezmyslom sú podľa nej aj argumenty o tom, že ak rodovo dysforických tínedžerov nenecháme zmeniť pohlavie, tak spáchajú samovraždu. Odvoláva sa na psychiatra Marcusa Evansa, ktorý zanechal rodovú kliniku Národnej zdravotnej služby v Anglicku s tým, že tieto tvrdenia sa nezhodujú so žiadnymi podloženými štúdiami a dátami. S ničím takým sa Evans nestretol ani počas niekoľkých desaťročí svojej psychoterapeutickej praxe.

Texty, ktoré napísali mladí trans-muži, podľa Rowlingovej odhaľujú, že ide o skupinu veľmi citlivých a bystrých ľudí. „Čím viac som čítala ich rozprávania o rodovom nesúlade, vrátane toho, ako vnímavo opisovali pocity úzkosti, odlúčenia, poruchy príjmu potravy, sebapoškodzovanie a sebanenávisť, tým viac som sa pýtala, či keby som sa narodila o 30 rokov skôr, by som sa aj ja nepokúsila zmeniť pohlavie. Možnosť uniknúť pred ženstvom by bola veľmi príťažlivá.“

Čo žiada explózia trans-aktivizmu

Vo svojej eseji priznáva, že ako tínedžerka trpela vážnou obsesívno-kompulzívnou poruchou. „Keby som na internete našla komunitu a súcit, ktoré som nevedela nájsť vo svojom blízkom okolí, myslím, že by som sa nechala presvedčiť, aby som sa zmenila na syna, ktorého by si môj otec, ako to aj otvorene povedal, želal viacej.“

Rowlingová o sebe tvrdí, že keď čítala o teórii rodovej identity, myslela na to, ako mentálne bezpohlavná sa v mladosti cítila. Keďže v 80. rokoch nemala reálnu možnosť stať sa mužom, prekonať duševné problémy jej pomohli knihy a hudba. „Našťastie som našla odraz svojho pocitu odlišnosti a svojho nejednoznačného postoja k tomu, že som žena, v dielach ženských autoriek a hudobníčok, ktoré ma uisťovali, že napriek všetkému, čo sa sexistický svet snaží hodiť na duše, čo žijú v ženskom tele, je v poriadku necítiť sa vo svojej vlastnej hlave ružovo, volánikovo a poddajne; že je OK cítiť sa zmätená, smutná, zároveň sexuálna aj asexuálna a neistá, čím alebo kým som.“

Rowlingová píše, že si je vedomá, že zmena pohlavia bude riešením pre niektorých rodovo-dysforických ľudí. Na druhej strane, vďaka rozsiahlemu výskumu si zároveň uvedomuje, že štúdie ukazujú, že 60 až 90 percent rodovo-dysforických tínedžerov zo svojej dysfórie vyrastie. „Znovu a znovu mi vraveli, aby som ,len spoznala niekoľkých trans-ľudí‘. To som urobila: okrem viacerých mladých ľudí, ktorí boli všetci naozaj milí, som spoznala aj transsexuálnu ženu staršiu ako ja, ktorá je skvelá. Aj keď otvorene hovorí o svojej minulosti geja, vždy pre mňa bolo ťažké rozmýšľať o nej inak ako o žene a verím (a určite dúfam), že je spokojná s premenou, ktorú podstúpila. Ako starší človek si však prešla dlhým a dôsledným hodnotiacim procesom, psychoterapiou a postupnou premenou.“

Podľa Rowlingovej súčasná explózia trans-aktivizmu žiada, aby sa odstránili všetky veľké systémy, ktorými kedysi musel prejsť kandidát na zmenu pohlavia. Muž, ktorý nehodlá podstúpiť operáciu a hormonálnu liečbu, dnes môže získať „certifikát o uznaní rodu“ (z anglického Gender Recognition Certificate, pozn.) a stať sa v očiach zákona ženou. „Mnohí ľudia si toho nie sú vedomí,“ konštatuje Rowlingová.

V osemdesiatych rokoch si predstavovala, že ak raz bude mať dcéry, budú sa mať oveľa lepšie než ona. Pre vlnu odporu voči feminizmu a pre online kultúru presýtenú pornom si však myslí, že pre dnešné dievčatá je situácia podstatne horšia. „Nikdy som nevidela, žeby ženy očierňovali a dehumanizovali tak, ako je to dnes. Počnúc lídrom slobodného sveta, ktorý má na konte sériu obvinení zo sexuálneho obťažovania a pýši sa tým, že ich „môžete chytiť za …“, až po hnutie „incel“ (z anglického involuntary celibate, teda nedobrovoľne v celibáte, pozn. prekl.), ktoré zúri voči ženám, čo im odmietajú dať sex, až po trans-aktivistov, ktorí tvrdia že TERFky potrebujú facku a prevychovať; muži naprieč politickým spektrom, zdá sa, súhlasia: ženy si koledujú o problém. Všade od žien žiadajú, aby sklapli a sadli si, inak…“

Jeden z cieľov popierania dôležitosti pohlavia je podľa Rowlingovej to, čo niektorí pokladajú za segregačnú myšlienku, a to, že ženy majú svoje vlastné biologické vnímanie alebo že ich vnímanie ich zjednocuje a robí z nich súdržnú politickú triedu.

Stovky mailov, ktoré dostala, podľa nej potvrdzujú, že to trápi mnohých ľudí. Nestačí, že ženy sú nepriateľmi trans-ľudí, ale musia pripustiť, že medzi nimi a trans-ženami nie je žiadny podstatný rozdiel. „No tak, ako to predo mnou povedali už mnohé iné ženy, ,žena‘ nie je maska. ,Žena‘ nie je predstava v hlave muža. ,Žena‘ nie je ružový mozog, túžba kúpiť si drahé lodičky Jimmy Choos ani žiadne ďalšie sexistické predstavy, ktoré sa nám dnes ponúkajú ako progresívne. Navyše, ,inkluzívny‘ jazyk, ktorý ženu nazýva ,menštruujúci‘ alebo ,osoba s vulvou‘, mnoho žien považuje za dehumanizujúci a ponižujúci. Rozumiem, prečo trans-aktivisti tieto slová považujú za vhodné a ohľaduplné, no pre tie z nás, ktoré zažili, ako nám hrubí muži vmietli do tváre dehonestujúce urážky, nie je neutrálny, ale nepriateľský a odsudzujúci.“

Rovnaká empatia pre všetky ženy

V poslednej časti eseje Rowlingová hovorí o svojej minulosti, v ktorej zažila domáce násilie a sexuálne útoky. Táto skúsenosť je pre ňu piatym dôvodom, prečo sa rozhodla o téme písať. Za dvadsať rokov, čo je verejne známou osobnosťou, o tom nehovorila. Teraz ju k tomu povzbudila aj vlastná dcéra. „Nespomínam tieto veci, pretože chcem získať súcit, robím to zo solidarity s obrovským počtom žien, čo si prešli podobnými príbehmi, ktorým nadávali do bigotných, pretože majú obavy z rozhodnutí o miestnostiach, ktoré sú vyhradené pre jedno pohlavie.“

Spisovateľka priznáva, že len s ťažkosťami sa jej podarilo uniknúť z prvého manželstva plného násilia. Dnes je podľa vlastných slov vydatá za dobrého muža, pri ktorom sa cíti bezpečne. No jazvy po násilí a sexuálnych útokoch nezmiznú. „Keby ste mohli vojsť do mojej hlavy a rozumieť, čo cítim, keď čítam o trans-žene, ktorá zomrela rukami násilníckeho muža, nájdete tam solidaritu a spriaznenosť. Mám hlboké fyzické pochopenie pre hrôzu, v ktorej tieto-trans ženy strávili svoje posledné sekundy na zemi, pretože aj ja som zažila momenty slepého strachu, keď som si uvedomila, že jediné, čo ma drží nažive, je chatrné sebaovládanie môjho útočníka.“

Ako ďalej pokračuje, trans-ľudia si zaslúžia a potrebujú ochranu. Najmä trans-ženy pracujúce v sex biznise s tmavou farbou pleti sú vystavené veľkému riziku. „Tak ako každý, kto prežil domáce násilie a sexuálne útoky, nemôžem necítiť k trans-ženám, ktoré zneužívali muži, nič iné ako empatiu a solidaritu.“ 

Chce, aby boli trans-ženy v bezpečí, no zároveň nechce, aby spoločnosť vystavila dievčatá a ženy väčšiemu nebezpečenstvu. „Keď dvere toaliet a prezliekarní doširoka otvoríme akémukoľvek mužovi, ktorý verí alebo cíti, že je žena – a, ako som povedala, certifikát o potvrdení pohlavia dnes možno dostať bez toho, aby ste podstúpili operáciu či hormonálnu liečbu – potom otvárame dvere ktorémukoľvek mužovi, ktorý chce vojsť. To je jednoduchá pravda.“

Rowlingová ďalej spomína na situáciu, keď sa jedného rána dočítala, že škótska vláda pokračuje v plánoch na uznanie rodovej príslušnosti. V skutočnosti to podľa nej znamená, že jediné, čo muž potrebuje na to, aby sa „stal ženou“, je povedať, že je žena. Zvyšok dňa strávila myšlienkami, v ktorých sa jej dookola prehrávali spomienky na sexuálny útok, ktorý zažila po dvadsiatke. Bolo pre ňu ťažké potlačiť hnev a sklamanie z toho, ako vláda nedbalo hazarduje s bezpečnosťou žien a dievčat.

„Neskôr v sobotu večer, keď som si pred spaním skrolovala obrázky detí, som si zabudla pripomenúť prvé pravidlo Twitteru – nikdy nečakajte vyváženú konverzáciu – a reagovala som na komentár, ktorý voči ženám použil ponižujúci jazyk. Hovorila som o tom, že pohlavie je dôležité, a odvtedy za to pykám. Označili ma za transfóbnu, za k…u, suku, TERFku, podľa nich si zaslúžim, aby ma „zrušili“, prefackali, podľa nich si zaslúžim smrť. Si Voldemort, povedal mi človek, ktorý si zjavne myslí, že je to jediný jazyk, ktorému budem rozumieť.“

Na základe príbehov, ktoré jej ženy napísali, je presvedčená, že množstvo z nich trans-aktivisti desia. Obávajú sa doxingu (zverejnenie osobných informácií a údajov na internete) a toho, že stratia prácu, živobytie alebo sa boja násilia.

„No bez ohľadu na to, aké nekonečne nepríjemné bolo stať sa cieľom týchto útokov, odmietam skloniť hlavu pred hnutím, ktoré podľa mňa spôsobuje preukázateľnú škodu tým, že sa snaží zničiť ,ženu‘ ako politickú a biologickú triedu a poskytuje úkryt predátorom, ako doteraz len málokto,“ píše Rowlingová. „Stojím pri odvážnych mužoch a ženách, homosexuálnych, heterosexuálnych aj trans, ktorí sa zastávajú slobody slova a myslenia, a stojím za právami a bezpečnosťou niektorých najzraniteľnejších skupín v našej spoločnosti: homosexuálnych mladých, krehkých tínedžerov a žien, ktoré chcú zachovať a spoliehajú sa na priestory, ktoré sú vyhradené len pre ženské pohlavie. Prieskumy ukazujú, že takýchto žien je veľká väčšina a nepatria k nim len tie privilegované či šťastné ženy, ktoré sa nikdy nestretli s násilím zo strany muža alebo ktoré sa nikdy neobťažovali dozvedieť viac o tom, aké je bežné.“

Nádejou pre Rowlingovú je, že ženy, ktoré môžu protestovať, to aj robia a stoja pri nich niektorí naozaj slušní muži a trans-ľudia. Politické strany pri snahe uspokojiť najhlasnejších ignorujú obavy žien na úkor ich bezpečia. „Žiadna žena, ktoré je kritická voči gender, nenávidí trans-ľudí, práve naopak. Mnohé z nich sa o túto problematiku začali zaujímať v prvom rade zo záujmu o trans-mladých a cítia obrovské sympatie voči trans-ľuďom, ktorí chcú iba žiť svoje životy, no čelia vlne odporu kvôli typu aktivizmu, ktorý sami nepodporujú. Najväčšou iróniou je, že pokus umlčať ženy pojmom ,TERF‘ mohol smerom k radikálnemu feminizmu posmeliť viac žien, než to bolo za posledné desaťročia.“

Svetoznáma spisovateľka v závere eseje dodáva, že ju nenapísala s tým, aby si získala sympatie či súcit. Na svoj osobný komplikovaný príbeh nechce zabúdať ani pri tvorbe fiktívnej postavy do kníh, ani vtedy, keď myslí na trans-ľudí. „Jediné, čo žiadam – jediné, čo chcem –, je, aby sme s rovnakou empatiou a porozumením pristupovali k mnohým miliónom žien, ktorých jediný zločin je, že chcú, aby ich obavy vypočuli bez vyhrážok a násilia.“

Článok prevzatý z: https://www.postoj.sk/57372/preco-rowlingova-nechce-mlcat-o-rodovej-identite