Láska má mnoho rozmerov; služobníkova láska je nižšia ako láska priateľa, láska priateľa je nižšia ako láska dieťaťa. Vyššia od všetkých je láska otca a manžela.

Láska svätých k Božiemu Synovi nie je teda väčšia ako láska sluhov, priateľov, detí a adoptívnych bratov. Ale svätý Jozef dostal voči Ježišovi Kristovi srdce otca a voči matke srdce manžela.

Duch Svätý, ktorý viedol Máriu a Jozefa, zveril preblahoslavenú Pannu Jozefovej vernosti; potom vytvoril posvätnú ľudskú prirodzenosť Božieho Syna z Máriinho tela a vložil do Jozefovho srdca otcovskú lásku k dieťaťu, ktoré sa malo narodiť. Urobil tak, lebo Jozef mal plniť voči nemu všetky povinnosti otca, to znamená, že v detstve ho bude vychovávať a starať sa oň.

Jozefova láska k Ježišovi musela byť otcovská láska. Nie hneď nadprirodzená, lebo láska otca k synovi je prirodzená. Najlepšie by bolo nazvať ju zároveň prirodzenou aj nadprirodzenou. Prirodzenou vzhľadom na osobu človeka, inštinktívnou, lebo otcovia inštinktívne milujú svoje deti. Ide o inštinkt, ktorý sa neriadi prírodou, ale milosťou, osobitnou milosťou veľmi podobnou materinskej láske, ktorú svätí otcovia tak velebia v preblahoslavenej Panne.

Aby sme planutie lásky svätého Jozefa neoddelili od vnuknutí jeho múdrosti, môžeme jednoducho povedať, že svätý Jozef bol podobne ako Duch Svätý poverený, aby viedol vtelené Slovo, pričom Duch Svätý sa ujal vnútorného smerovania a svätý Jozef vonkajšieho. Vedenie svätého Jozefa sa teda muselo prispôsobiť vedeniu Ducha Svätého; muselo byť dokonalé a harmonizovať s jeho nevídanou a neobyčajnou múdrosťou. Aké úžasné usporiadanie!

Boh samozrejme zahŕňal svojho Syna neobyčajnou starostlivosťou a bdel nad ním vskutku neobyčajnými rozhodnutiami svojej prozreteľnosti. Avšak tento Otec, ktorý s takou horlivosťou chránil svojho Syna, je presvedčený, že bude v bezpečí v Jozefovej opatere, ktorému ho zveril a na ktorého sa spoľahol.

Ten, kto ustanovil desať anjelov za strážcov ľudí, chce, aby jeden muž bol strážnym anjelom Syna. Keď s božským dieťaťom treba ujsť do Egypta, je to Jozef, kto ho ponesie v náručí, a keď ho treba vziať z vyhnanstva späť domov, on ho privedie. Keď má putovať do Jeruzalemského chrámu, sprevádza ho Jozef, a keď má bývať v Nazarete, žije v Jozefovom dome a poslúcha Jozefa. Keď potrebuje, aby ho niekto obliekal, živil a staral sa oň, to všetko zabezpečí Jozef. Prečo potom neobdivujeme svätého Jozefa, ktorého ,,pozemské“ otcovstvo živí Stvoriteľa a ktorého láska bola tak žiarivá? Veď otcovstvo svätého Jozefa bolo citové, verné a večné otcovstvo. Áno, aj večné. Je potrebné zdôrazniť, že duchovné otcovstvo svätého Jozefa je naveky.

Láskyplný vzťah medzi duchovným otcom a dieťaťom trvá večne, alebo inak, Ježiš je v nebi stále Jozefovym synom. Aj keď „právne“ otcovstvo nad Ježišom Jozef už nevykonáva, jeho vzťah lásky, nehy a vernosti voči Ježišovi pokračuje. Veď duchovné otcovstvo podobne ako duchovné materstvo ostáva navždy. Keby to tak nebolo, Cirkev by nemohla viac vzývať Ježiša ako „Jozefovho syna“ a Máriu ako našu duchovnú matku.

Text a obrázok pripravil: Mikuláš Mária Lipták – Rytier Nepoškvrnenej

Zdroje:

■ Prevzaté s drobnými úpravami z knihy Williama Josepha Chaminadea Marian Writings (Mariánske spisy), prvý zväzok, ed. J. B. Armbruster SM, preklad Henry Bradly SM a Joseph H. Roy SM (Dayton, OH: Komisia marianistov pre zdroje, 1980), s. 229 236. Použité s dovolením.

■ Zasvätenie sa svätému Jozefovi/Donald Calloway