Alžbeta Catezová sa narodila 18. júla 1880 vo vojenskom tábore d’Avor blízko Bourges, v srdci Francúzska. Kostolík, v ktorom bola pokrstená o štyri dni neskôr, na sviatok svätej Márie Magdalény, doteraz stojí. Opakovane si bude pripomínať svoj krst, kedy sa stala „adoptívnou dcérou a bola označená pečaťou svätej Trojice“.

V liste istému kňazovi píše: „Zajtra … je výročie môjho krstu, a pretože Vy ste služobníkom Lásky, prosím Vás, aby ste ma naozaj zasvätil Ježišovi zajtra pri svätej omši. Pokrstite ma v Baránkovej krvi, aby som – panenská vzhľadom ku všetkému, čo nie je On – žila len pre Neho tým, že budem milovať so stále rastúcim zapálením, až k dosiahnutiu tej šťastnej jednoty, ku ktorej nás vo svojej večnej a nezmeniteľnej vôli predurčil Boh.“

Keď sa narodila, jej otec František Jozef Catez mal štyridsať osem rokov a bol dôstojníkom. Alžbeta si na neho len ťažko spomína, pretože zomrel 2. októbra 1887, keď mala iba sedem rokov. Matka Mária Rollandová pochádzala z juhu Francúzska. Pri narodení Alžbety mala tridsaťtri rokov a o tri roky neskôr porodila ďalšiu dcéru Margueritte. Pani Catezová svoje dcéry milovala, zvlášť staršiu Alžbetu a preto sa proti jej neskoršiemu želaniu stať sa karmelitánkou postavila zo všetkých síl.

Rodina sa niekoľkokrát sťahovala. Po desiatich mesiacoch na statku v d’Avor a po osemnástich v Auxonne sa usadili v Dijone. Matka musela po smrti manžela so svojimi dvoma dcérami opustiť elegantnú vilu a presťahovať sa do skromnejšieho príbytku. Z okna detskej izby bolo vidieť rozľahlú budovu, nad ktorou čnela štíhla zvonica dijonského Karmelu.

Pani Catezová tušila u svojej staršej dcéry hudobné nadanie, preto ju v ôsmich rokoch zapísala na konzervatórium. Alžbeta teda trávila dlhé chvíle pri klavíri. Do školy nechodila, ale doma dostávala hodiny literatúry a všeobecných predmetov. Tento spôsob výučby sa však neskôr ukázal ako nie celkom dokonalý, jej mystické poznámky tak budú natrvalo zdobiť pravopisné chyby.

Alžbeta zdedila po otcovi pevnú vôľu, čo si zmyslí, musí tiež vykonať. Neskloní sa pred žiadnym odlišným názorom. Je s ňou často na nevydržanie, niekedy je aj zlostná, ale zároveň je veľmi vnímavá a plná nehy. Učí sa premáhať z lásky. V jednom liste k Novému roku píše svojej matke: „Milá mamička, prajem ti krásny Nový rok a chcela by som ti sľúbiť, že budem veľmi dobrá a poslušná, že už ťa nerozhnevám, nebudem plakať a stanem príkladným dievčatkom, aby som sa ti vo všetkom páčila. Ty mi nebudeš veriť, ale urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som svoje sľuby splnila.“

19. apríla 1891 prvýkrát pristúpila k svätému prijímaniu. Vie, že ju Boh navštevuje. Keď vychádzala z kostola, svojej kamarátke vravela: „Už nemám hlad, Ježiš mi dal najesť.“ A neskôr o tomto dni povedala: „Toho veľkého dňa sme sa úplne dali jeden druhému.“

V roku 1893 je Alžbetino hudobné snaženia korunované úspechom. V klavírnej súťaži vyhrala prvú cenu. Viackrát vystupovala na koncertoch, ktoré v meste organizovalo konzervatórium, a redaktori kultúrnych rubrík miestnych novín jej predpovedali skvelú budúcnosť. O jej hudobnom talente však v jej osobnej charakteristike z tejto doby nenájdeme jedinú zmienku: „Pretože preberáme morálku, povedala by som, že mám celkom dobrú povahu. Som veselá a, musím priznať, aj trochu unáhlená. Mám dobré srdce. Som od prírody parádnica, ale hovorí sa, že to tak trochu má byť. Nie som lenivá, viem, že práca robí človeka šťastným. Aj keď nie som vzor trpezlivosti, dokážem sa spravidla ovládnuť. Nie som pomstychtivá.“

Prvýkrát sa Alžbeta stretáva s karmelitánkami v deň svojho prvého svätého prijímania. Keď má štrnásť, zdá sa jej, že jedenkrát pri vďakyvzdávaní po svätom prijímaní počuje v srdci ozvenu hlasu, ktorý hovorí slovo „Karmel“. 

„Cítila som neprekonateľnú túžbu vyvoliť si Ježiša ako jediného snúbenca. Bez otáľania som spojila svoj život s Ním, sľubom čistoty. Nepovedali sme si nič, ale dali sme sa jeden druhému s takou láskou, že sa moje odhodlanie byť len Jeho stalo ešte trvalejším.“

Snaha pohovoriť si s matkou o duchovnom povolaní končí neúspechom. Hoci ona sama je veľkou ctiteľkou svätej Terézie z Avily, priam sa desí toho, že by sa jej dcéra mohla stať učeníčkou tejto španielskej svätice. „S tým talentom, ktorý moja dcéra má, sa môže uplatniť vo svete.“ Alžbeta musela čakať.

Toto obdobie čakania znamenalo neoceniteľnú milosť pre budúce Alžbetino prorocké poslanie. Rozhodla sa, že bude žiť ako karmelitánka vo svete. Svoju kontempláciu dokázala prežívať aj bez opory rehoľného života a žiť vo svete ako laik, bez ticha, bez atmosféry a bez rádového odevu. Svoj kláštor sprítomňuje v „cele svojho srdca“, „v samote svojho srdca“. Problém miesta pre kontempláciu je pre ňu v zásade vyriešený: „Možno Mu načúvať aj uprostred sveta v tichu srdca, ktoré nechce iné než patriť Jemu.“

Alžbeta sa zasväcuje Panne Márii: „Pri každom mariánskom sviatku obnovujem zasvätenie nebeskej Matke … Dnes (2. februára 1899) som jej zverila svoju budúcnosť, svoje povolanie. Áno, pretože ma Ježiš ešte nechce, nech sa stane Jeho vôľa, ale ja budem žiť svätým životom vo svete.“ Začína sa umŕtvovať v maličkostiach. S veľkým úžitkom pre život modlitby a pre „drvenie vlastnej vôle v každom okamihu“ číta Cestu dokonalosti od svätej Terézie z Avily.

V tom istom roku číta Dejiny duše od Terézie z Lisieux a je do tej miery ohromená veľkodušnosťou, s akou sa Terézia obetovala milosrdnej láske, že aj ona chce žiť rovnaký ideál. V jej poznámkach sa nachádzajú výrazy ako „obeť celopalu“ alebo formulácia: „Daj mi stať sa mučenicou Tvojej lásky, kiež mi toto mučeníctvo dopraje zomrieť. Vezmi mi moju slobodu, aby som sa Ti nemohla znepáčiť. Je také pekné trpieť pre Teba a s Tebou. Každý úder môjho srdca kiež je výkrikom lásky a vďačnosti.“

26. marca 1899 dostala Alžbeta matkin súhlas na vstup do Karmelu pod podmienkou, že počká do roku 1901, kedy dovŕši 21 rokov.

V januári 1900 sa stretáva s dominikánom P. Iréné Vallée, priorom konventu v Dijone, duchovným vodcom mnohých rehoľníčok a známym kazateľom. Vysvetľuje jej tajomstvo prebývania Najsvätejšej Trojice v duši prostredníctvom milosti. Zistil, že hovorí k osobe obdarenej zvláštnou milosťou, preto vzápätí oznamuje prevorke dijonského Karmelu: „Táto duša bola vopred pripravená – všetko som jej vysvetlil iba raz. Odišla, ako by niesla na chrbte ťažký náklad Božieho bohatstva.“

Na Karmel vstupuje Alžbeta 2. augusta 1901. Prijala ju podprevorka, matka Germaina od Ježiša, s niekoľkými ďalšími rehoľníčkami. Prevorka, matka Mária od Ježiša, nie je prítomná, pretože práve zakladá dom v Paray-le-Monial.

Bosé karmelitánky prišli do Dijonu v roku 1605 a pod vedením ctihodnej Anny od Ježiša, spoločníčky svätej Terézie z Avily, založili jeden z prvých kláštorov tereziánskej reformy vo Francúzsku. Francúzska revolúcia ich v roku 1790 vyhnala. Až v roku 1865 vznikol nový kláštor v Rue Carnot. Čoskoro prekvitá natoľko, že je možné pomýšľať na založenie nového domu v Paray-le-Monial. Keď Alžbeta prekročila prah kláštora, šesť sestier už odišlo do nového domu a ďalších päť sa na odchod pripravuje. Dvadsaťštyri sestier prijíma novú kandidátku, siedmu novicku kláštora. Alžbeta nepremýšľa, aké meno si má zvoliť. Vie, že bude Alžbetou od Najsvätejšej Trojice, a toto meno zhŕňa všetko, o čo jej počas jej krátkeho života na Karmeli pôjde.

Zvyknúť si na Karmel nepôsobí Alžbete žiadne ťažkosti. Napĺňajú sa tu všetky jej sny. Život modlitby po celé dni. Oáza ticha. Ovzdušie striedmosti a odriekania. Jednotné, ozajstné a šťastné spoločenstvo, ktoré ju veľmi pekne prijíma. Vanutiu apoštolského ducha. A v Eucharistii Ježiš „tak blízko, pod jednou strechou“. Znovu sa „vydá bez nároku na návrat!“… „Nenachádzam slov, aby som opísala svoje šťastie,“ píše s nadšením, „tu nie je už nič než On … Nachádzam Ho všade, pri praní, rovnako ako pri modlitbe. Tu sa Ním žije, dýcha …“

Toľko by si priala už nosiť odev karmelitánky, aby bola vo všetkom ako jej sestry. Keď sa blíži deň plánovanej obliečky, matka Germaine jej hovorí: „Musíte si ešte veľa osvojiť, preto možno budete mať obliečku až neskôr …“ Na to Alžbeta odpovedá napoly vážne a napoly žartom: „Iste, matka, som veľmi nedokonalá, ale verím, že mi dobrý Pán Boh chce dať túto milosť. A moje sestry, tie že by mi ju mohli odmietnuť? Musia ma milovať, veď ja ich toľko milujem!“ Zhodou okolností sa bude nakoniec slávnosť obliečky konať dokonca skôr.

Ráno 8. decembra 1901, na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie, oblieka svadobné šaty a podľa dobového zvyku prežíva niekoľko hodín mimo klauzúry so svojimi príbuznými a priateľmi.

Obrad obliečky, ktorému predsedá dijonský biskup a na ktorom káže P. Vallée, je popoludní. Pri obrade prijme Alžbeta hnedý habit, škapuliar, povraz a biely závoj. Keď sa vracia do klauzúry, je „vo vytržení do tej miery, že stráca povedomie o tom, čo sa okolo nej deje“, poznamenáva prevorka. Jej prianím je byť od Panny Márie „oblečená jej drahou Karmelskou výzbrojou“.

Rok noviciátu bude znamenať pre Alžbetu drsnú cestu nocí očisťovania. Prichádzajú na ňu obavy, že pre život karmelitánky nespĺňa požiadavky, v modlitbe zakúša iba vyprahnutosť a vnútorný nepokoj. Život čistej viery sa v nej tvorí takmer drasticky. „Už mi môjho Božského Ženícha nezakrýva iba rúško,“ píše svojej spolusestre Margite, aby ju potešila v utrpení, „ale silný múr. Je to tvrdé – nezdá sa ti? – potom, čo som Ho cítila tak blízko.“ Ide o znamenie Božieho zaľúbenie, účasť v Jeho utrpení, možnosť piť s Ním Jeho horký kalich. Alžbeta sa vyhlasuje za „odhodlanú zostať v tomto stave po celú dobu, kedy ma tak bude chcieť zanechať môj Milovaný, pretože viera mi hovorí, že On tam stále je a vždy zostane“. Snaží sa prekonať úzkosti a vnútorný nepokoj vierou, ktorá je jej všetkým. „Na čo sú sladkosti a útechy, keď to nie je On? Bežme k Nemu skrze čistú vieru.“

Počas noviciátu nepíše Alžbeta o týchto skúškach a vnútorným utrpení v žiadnom inom liste. Zverila sa iba matke Germaine. Tá tuší, že sa za tým všetkým skrýva Boh, ktorý ničí starého človeka, aby vytvoril človeka nového, premeneného prostredníctvom utrpenia. „Bolo to jej posväcovanie a nazvala by som to aj mučeníctvom. Pamätám sa, že mi jedného dňa povedala: Pán nechce, aby som mala čo i len jedinú myšlienku mimo Neho, napriek tomu je však tak skrytý, akoby vôbec neexistoval. Žiada naozaj hrdinstvo.“

Chvíle útechy sú tomto bolestnom roku noviciátu vzácne. V októbri, počas duchovných cvičení, ktoré viedol P. Vallée, prichádza k nemu Alžbeta v úplnej agónii temnoty s nádejou, že od neho bude môcť prijať pomoc a radu, ale zostáva nepochopená. Prevorke tento kňaz hovoril: „Zmenili ste mi moju Alžbetu“ a prosí ju, aby ju už k nemu neposielala. Novicka zostáva sama „pri päte kríža, kde aj vytrvá v tichosti u Božského Ukrižovaného, ​​aby Mu počúvala a prenikala všetkými Jeho tajomstvami“. V tejto »noci ducha« sa pýta Alžbeta sama seba, či má silu zložiť sľuby a pripútať sa navždy ku Karmelu.

Spoločenstvo jej zložiť sľuby dovoľuje, pretože správanie novicky nepredstavujú významný dôvod k žiadnym pochybnostiam o vhodnosti kandidátky. Rehoľníčky ani netušia o jej temnotách a vnútorných bojoch, ktoré potrvajú až do predvečera sľubov. Až vtedy, po rozhovore s jedným skúseným a múdrym rehoľníkom, ktorého pozvala už tiež znepokojená matka prevorka, ich Alžbeta dokáže prekonať a nasledujúceho dňa, 11. januára 1903, skladá svoje rehoľné sľuby.

Prvý list, ktorý po sľuboch napísala Alžbeta tetám Rollandovým, odhaľuje šťastie jej duše: „Chcela by som vám porozprávať o svojich sľuboch, ale viete, je to niečo tak božského, že to ľudské slová nemôžu vyjadriť.“ Teraz sa naplnili jej nádeje. Je Kristovou snúbenicou. Dlhé hodiny prežíva v adorácii tajomstva Trojice. Teraz už všetko prijala a zabudla na boj i úzkosti. V jej vnútri je zapálený tajomný plameň a ona zakúša postupnú premenu prameniacu z toho, že žije aj trpí ako nevesta Kristova.

Byť nevestou Kristovou „znamená obetovať sa ako On, pre Neho a skrze Neho … odpočívať v Ňom a dovoliť Mu, aby si On odpočinul vo mne“. Byť nevestou Kristovou „vyžaduje, aby som bola plodná, aby som sa zúčastnila na vykúpení, aby som rodila duše do života milosti a rozhojňovala počet adoptívnych detí Boha Otca, vykúpených Kristom a spoludedičov jeho slávy“. Byť nevestou Kristovou na Karmeli „vyžaduje ohnivé srdce Eliáša a prebodnuté srdce Terézie z Avily“. Byť Kristovou nevestou znamená „uchvátiť Jeho srdce do tej miery, že prekoná všetku vzdialenosť, aby sa Slovo mohlo vyliať do duše rovnakou extázou lásky, akou prebýva v Otcovi“.

Päť alebo šesť mesiacov po sľuboch sa u nej prejavujú prvé príznaky Addisonovej choroby, vtedy neznámej. Sprievodnými znakmi boli únava, žalúdočné kŕče, silné bolesti hlavy a chudnutie. Viac ako dva roky dokáže všetko znášať bez jedinej poznámky. V tých rokoch číta s obľubou diela Jána z Kríža Duchovná pieseň a Živý plameň lásky, z ktorých čerpá silu, s ktorou znáša svoju bolesť bez nárekov pri plnom pracovnom nasadení. 

Začiatkom roku 1906 však už nemožno jej skutočný stav zakryť. Lekári usudzujú, že ochorela na vredy alebo tuberkulózu, ale je veľmi neľahké ju liečiť, pretože nemôže jesť. Čokoľvek »pod poslušnosťou« zje, ihneď vyvráti. V tomto stave je prenesená do nemocničnej cely a jej lôžko sa jej stáva oltárom, na ktorom pozvoľna dokonáva svoj zápalnú obetu. „Kiež sa môžem kvapku za kvapkou vypariť pre Tvoju slávu.“

V júli 1906 jej v liste kanonikovi Angles vykĺzla poznámka: „Keby ste vedel, aké ničiace dielo v sebe cítim! Otvorila sa cesta Kalvárie a som prešťastná, že ňou môžem kráčať ako nevesta po boku Božského Ukrižovaného.“ Jej láska je utrpením očistená, prehĺbená, horí a túži stať sa dokonalým obrazom Krista, Božieho Syna, umučeného na kríži pre spásu ľudí.

29. októbra vidí naposledy svoju matku, sestru a dve malé netere. Cez mrežu im dáva svoje požehnanie a svojej matke hovorí v predtuche, že už ju neuvidí: „Mami, keď ti naša sestra vrátnička príde oznámiť, že už netrpím, klaňaj sa a povedz: Môj Bože, Ty si mi ju dal, teraz Ti ju vraciam. Buď požehnané Tvoje sväté meno.“

Alžbeta zomiera 9. novembra 1906 so slovami: „Idem k svetlu, k láske, k životu.“

Jedna jej sestra rozpráva, ako ju videla „sediacu na lôžku s pohľadom upretým pred seba. Jej oči tak zostali do posledného výdychu, najmenej štvrť hodiny. Nebola to extáza, ale prirodzená tvár, ktorá sa ani nezdala byť tvárou chorého človeka … Znenazdania ticho vzlykla a bol koniec … jej oči však zostali prekrásne.“

Hoci beatifikačný proces začal už v roku 1931, blahorečená bola Jánom Pavlom II. ešte len 25. 11. 1984. svätorečená bola 16. októbra 2016 pápežom Františkom. 

ZDROJ: https://doverujem-a-verim.blogspot.com/2020/10/alzbeta-od-najsvatejsej-trojice-1880.html