4. mája 2008 uznala Cirkev oficiálne mariánske zjavenia, ku ktorým dochádzalo v rokoch 1664-1718 vo francúzskom mestečku Le Laus. Už v čase, keď sa tu Matka Božia zjavovala Benoîte Rencurelovej, dochádzalo k početným uzdraveniam dospelých i detí. Bolo tu vtedy uzdravených mnoho osôb s chybným zrakom, keď svoje viečka namazali olejom zo svätyne. 

Cirkev nechcela týmto javom venovať v tom čase vôbec pozornosť až do dňa, keď generálny vikár z Enbrunu Antonio Lambert ustanovil komisiu, ktorá mala viesť vyšetrovanie údajných zázrakov. Stal sa pritom osobne svedkom zázračného uzdravenia 22-ročnej Kataríny Vialovej.Katarína v noci z 18. na 19. apríla 1665 pocítila náhle v noci na lôžku, že môže bez problémov narovnať svoje nohy, ktoré boli šesť rokov k nepohnutiu skrčené dozadu. Ráno sa ponáhľala na svätú omšu, ktorú celebroval o. Lambert. Keď ju zbadal, zvolal: „To je Boží prst! to je prst Boží! „

Pred koncom 2. tisícročia prišla do predsiene chrámu v Laus jedna žena a ohlasovala všetkým, že bola uzdravená z ťažkého prípadu vyskočenej platničky. Mala byť ihneď operovaná, ale operáciu odmietla a vyhlásila, že sa obráti na Pannu Máriu.Doktor jej ironicky povedal: „Vy ešte veríte na zázraky?““Áno, pán doktor.“Keď sa potom v určený termín nedostavila k lekárovi, mal o ňu doktor obavy, predvolal si ju a vykonal počítačovú chromatografiu chrbtice. S úžasom konštatoval, že po vade chrbtice nezostalo ani stopy.„Veríte teraz na zázraky, pán doktor?“ spýtala sa ho žena.„Áno,“ odpovedal. „Vašu chorobu bolo možno vyliečiť jedine chirurgicky.“

V rovnakej dobe prijali v kancelárii pri svätyni telefonát z Austrálie. Matka prosila o modlitby u Panny Márie v Laus. Čakala dvojčatá a podľa prenatálneho vyšetrenia jedno dieťa bolo postihnuté. „Radi sa za vás budeme modliť, ale predovšetkým vám posielame olej z lampy, ktorá horí pred milostným obrazom, a s ním sa denne namažte.“ Po krátkom čase sa obe deti narodili úplne zdravé. V tom čase sa už starí rodičia nachádzali vo svätyni Matky Božej v Laus.
Na prvú májovú nedeľu miestny biskup Mons. Jean Michael di Falco Leandro v rámci Pontifikálnej bohoslužby, ktorú prenášal druhý program francúzskej televízie, za prítomnosti 30 kardinálov a biskupov z celého sveta vyhlásil za pravé a nadprirodzené zjavenia, ktoré trvali od roku 1664 do roku 1718.Mnohí sa pýtali, ako to, že po tak dlhej dobe a práve dnes? Zjavenia v Laus vo Francúzsku trvali 54 rokov. 

„Uznanie mohlo urýchliť aj svätorečenie vizionárky Benoîte Rencurelovej. Bola nositeľkou stigiem, prejavila prekvapujúce poznatky o budúcnosti a mala dar čítať v ľudských dušiach. Často ju posilňovali zjavenia svätého archanjela Michaela. V určitú dobu sa jej denne zjavovala Panna Mária. Titul, pod ktorým je vzývaná v Laus, znie: „Zmierenie a Útočisko hriešnikov“.„

Už na začiatku udalostí bolo možné pozorovať, že celým údolím sa šírila vzácna vôňa. Jeden sudca z tej doby (François Grimaud) napísal o Veľkej noci r. 1666: „Asi sedem minút bolo cítiť krásnu vôňu v celom okolí. Nikdy v živote som takú vzácnu vôňu nepoznal. Pociťoval som hlboké uspokojenie a cítil som sa uchvátený.“Mnoho ľudí prežilo podobné zážitky, a to aj po dlhšiu dobu, na jar 1690 sa tou vôňou cítili ľudia doslova zaplavení.
Benoîte bola na svoju úlohu pripravovaná veľmi skoro. Keď sa ako päťročná hrala s inými deťmi, zaviedla ju jedna krásna dáma stranou a pokropila ju vodou.O niečo neskôr zablúdila so svojou sestrou v horách. Objavila sa opäť oná Dáma a zaviedla deti na správnu cestu.
V lete 1664 mala práve 17 rokov, keď narazila na jaskyňu, vtedy ju obklopilo zvláštne svetlo a pred sebou zbadala krásnu Pani, ktorá sa na ňu usmievala. Až do augusta sa jej zjavovala denne a hovorila s ňou. Keď sa jej dievča spýtalo, či je Panna Mária, odpovedala: „Áno, som Mária, Ježišova Matka. Môj Syn si praje, aby som toto údolie zvláštnym spôsobom poctila.“ Často bola sprevádzaná anjelmi.

Hlavné posolstvo Panny Márie sa týkalo významu svätej spovede. Ďalej to bola modlitba za obrátenie hriešnikov.

Hriech všetkých hriechov bola neviera. Pred Francúzskom stálo ateistické osvietenstvo a Francúzska revolúcia. I z toho vidíme, že Boh nekríva za udalosťami, ale ich predchádza.
Aká veľmi smutná skutočnosť sa však dodnes javí fakt, že najzarytejší odporcovia zjavenia boli z radov kléru. Uvrhli dievča dokonca do väzenia, museli ju však po dvoch týždňoch opäť prepustiť, pretože jej nemohli dokázať žiadny prečin. V cele, kde bola držaná, však bola ona vzácna vôňa.

Prezieravý biskup ale teraz pomohol miestu k svetovej sláve. Všetko začalo celkom nenápadne… V máji 1664 pásla Benoîte ovce a pritom sa modlila ruženec. Náhle stál vedľa nej starší úctyhodný muž v odeve biskupa z prvých kresťanských čias. Pristúpil k dievčaťu a spýtal sa: „Čo tu robíš, moje dieťa?““Hľadám vodu. Vy ste veľmi krásny. Ste anjel alebo Ježiš?““Som Móric, ktorému je tu zasvätená kaplnka. Už sem nikdy nechoď. Mohli by ti tu ukradnúť ovce. Choď do údolia St. Étienne. Tam stretneš Pannu Máriu.““Ako je to možné? Ona je predsa v nebi!““Áno, ona je v nebi, ale aj na zemi, keď chce.“
Dievča sa na druhý deň vydalo na cestu. Pri jednej jaskyni uzrela krásnu Pani s Dieťaťom v náručí. Aj keď ju svätý Móric na to pripravil, nemohlo si naivné dievča predstaviť, že pred ňou stojí Matka Božia. 

 Mária prichádzala dva mesiace, ale na dievča neprehovorila ani slovo. Potom ju začala pripravovať na veľké poslanie. Mala sa modliť za obrátenie hriešnikov a prinášať za ne obete. Pre túto úlohu dostala zvláštny dar neobyčajného poznania ľudí a bola schopná pripomínať ľuďom ich hriechy, na ktoré už zabudli.

Potom Pani z nebies zmenila miesto a vyzvala dievča, aby vyhľadala jednu opustenú kaplnku – bolo to práve v Laus, niekoľko kilometrov odtiaľto. Mohla ju nájsť len s veľkou námahou a s plačom. Keď do nej vstúpila, zbadala Matku Božiu na zaprášenom, zanedbanom oltári. „Od tejto chvíle ma budeš nachádzať vždy tu,“ povedala jej Maria.Dievča navrhlo, že odstráni prach pod jej nohami.„Nie, čoskoro tu nebude nič chýbať, ani rúcha ani sviece. Želám si, aby tu bol postavený veľký chrám a dom pre kňaza. Mnoho ľudí sa tu obráti a ja sa tu budem často zjavovať.„
Počas zimy 1664/65 navštevovala Benoîte kaplnku denne aj napriek veľmi nepriaznivému počasiu. Často pritom uzrela Pannu Máriu: „Modli sa vrúcne za hriešnikov!“ Niekedy menovala dievčaťu mená osôb, za ktoré sa mala obzvlášť modliť.
V roku 1665 ju Matka Božia prosila, aby už zanechala oviec a úplne sa venovala svojim úlohám. Slová nebeskej Matky sa mali čoskoro vyplniť. O zjaveniach sa začalo hovoriť, prichádzali stovky a potom tisíce ľudí. Stále častejšie dochádzalo k uzdraveniam.

25. marca 1665 – necelý rok od začiatku zjavení – prišlo nesmierne množstvo ľudí a 3. mája priputovalo ku kedysi opustenej kaplnke 35 farností. Museli byť zriadené provizórne spovednice. Pretože sa kaplnka nachádzala na území diecézy Embrun, bol za všetko zodpovedný generálny vikár Antoine Lambert, ktorý vyhlásil všetko za diabolské dielo a dal kaplnku zatvoriť. Benoîte bola z toho zhrozená a chcela utiecť. 

 Ale Matka Božia jej povedala: „Povedz generálnemu vikárovi, že kňazské svätenie ho oprávňuje slúžiť na oltári svätú omšu. Ale nad Matkou Božou žiadnu právomoc nedostal.“

Benoîte to odkázala. Na vikára to veľmi zapôsobilo a žiadal zázrak. Toho sa mu aj dostalo. Keď slúžil v kaplnke svätú omšu, vstala náhle jedna žena, ktorá trpela ťažkou chorobou nôh. Ľud jasal. Lamberta to presvedčilo a usúdil: „V tejto kaplnke sa naozaj dejú mimoriadne veci. Tu sa uskutočňuje Božie dielo.“ Čoskoro bola schválená stavba kostola.
Panna Mária sa niekdajšej pastierke zjavovala aspoň raz mesačne po dobu viac ako päťdesiat rokov. Neraz ju sprevádzala zázračná vôňa. Príslovečná sa stala jej schopnosť nazerať do svedomia. Ale ťažké prenasledovanie zo strany kléru mala na vizionárku ešte len doľahnúť. Prekvapujúce uznanie zjavení má práve dnes veľký význam pre našu dobu, kedy vtedy začínajúci odklon od Boha vrcholí. Niekdajšia pastierka Benoîte Rencurelová zostala verná svojmu poslaniu s obdivuhodnou vytrvalosťou.

Jedného dňa sa jej zjavila svätá Katarína Sienská a dala jej vybrať si medzi tŕňovou korunou a kvetinovým vencom. Rozhodla sa pre tŕňovú korunu.

Keď mala Benoîte 46 rokov, zomreli dvaja kňazi, ktorí s ňou od začiatku spolupracovali. Ich nástupcovia boli prívržencami bludnej náuky jansenizmu, ktorá bola neskôr odsúdená. Tento blud tvrdil, že človek nemôže ničím prispieť k svojej spáse, napríklad pokáním alebo dobrými skutkami, a je úplne odkázaný na Božiu milosť. Tí pokladali všetky výzvy Benoîte k pokániu a spovedi za úplne zbytočné. Zakázali jej hovoriť k pútnikom, prijímať sväté prijímanie, verejne ju kritizovali a hrozili jej väzením. A to aj napriek tomu, že len na jar 1665 sa udialo na päťdesiat uzdravení. K vonkajšiemu utrpeniu pristúpila vnútorná opustenosť. Benoîte Rencurelová je názorným príkladom, akú veľkú cenu musia platiť mystici. 

Večer, 15. augusta 1698, vo veku 51 rokov jej bola udelená zvláštna milosť. Už niekoľko rokov prežívala Ježišovo utrpenie na kríži. Teraz mohla vo videní prežívať tiež blaženosť nebies. Videla Pannu Máriu a vykúpených, ako prežívajú účasť na blaženosti Božej. Upadala do extáz, pri ktorých ju starostlivo vyšetrovali vedci z Francúzska a Talianska. Zážitky nebies sa tak vtlačili do jej duše, Pani ju stále sprevádzala a napĺňala milosťou, istotou a radosťou, že mohla znášať všetky protivenstvá a utrpenia. Jej vyžarovanie na pútnikov bolo stále mocnejšie, nekonečné rady ľudí ju chceli vidieť, dotknúť sa jej a zväčšovali tak jej utrpenia. Aby mohla sledovať svätú omšu, smela sa jej zúčastniť len z chóru na prvom poschodí.

Benoîte zomrela 28. decembra 1718 vo veku 72 rokov o 20,00 hodine. Jej tvár vyžarovala hlbokú radosť. Bolo tomu viac ako päťdesiat rokov, čo sa jej po prvýkrát zjavila Matka Božia. Vtedy netušila, na akú cestu ju zavedie, koľko utrpenia, skúšok, podozrievania, ohovárania a hrozieb bude musieť prestáť. Nemala tušenie, že jej bude daná milosť nazerať do ľudských duší a ich priepastí aj výšok.
16. októbra 1872 jej pápež Pius IX. udelil titul „ctihodnej služobnice Božej“. Jeho nástupca Lev XIII. pozdvihol 18. marca 1893 kostol do rádu bazilík.
Je pozoruhodné, že Laus prečkalo Francúzsku revolúciu úplne bez pohromy, aj keď odtiaľto zaznievali zvláštne prorocké varovania. Zabúda sa však stále viac na to, že to bola práve táto revolúcia, ktorá otvorila brány militantnému ateizmu aj masovým vraždám 20. storočia, a iné hlavy uviedli vo skutok to, čo tu bolo oznámené. Je znamením veľkej múdrosti a rozhľadu terajšieho pápeža Benedikta XVI., že pomohol tomuto miestu prelomiť zábrany k uznaniu nadprirodzeného charakteru vtedajších udalostí. Je to veľký signál pre dnešnú dobu.

Prevzaté z: Dôverujem a verím