Veľa ľudí tvrdí, že Boh neexistuje! Oni nepotrebujú Boha! Nepotrebujú ani Bibliu. Načo im je Biblia, im je Biblia len na obtiaž… Oni hľadajú iba slobodu. Aby som bol úprimný 30rokov som hľadal slobodu!!!
V afekte som na otca vytiahol nôž a bodol som ho do brucha.
Narodil som sa v Splite v katolíckej rodine, kde sa nepraktizovala viera v Boha. Rodičia ma však nútili ako dieťa chodiť na náboženstvo i do kostola.
V mojej rodine sa stalo niekoľko tragédií. Sestra (4r.) spadla z piateho poschodia a zomrela. Brat (1r.) dostal meningitídu a zostal hluchonemý. Mama upadla do veľkých depresií a začala piť alkohol. Otec bol námorník, býval viac na lodi ako doma. Ja som od malička býval na ulici alebo pred televíziou.
Herci boli v mojich očiach veľkí frajeri a ja som zatúžil vyzerať ako oni.
Ako 10 – ročný som začal fajčiť a piť alkohol.
Vzťah medzi mnou a mojim otcom bol zložitý, pretože v našej rodine sa nikdy neviedol vzájomný dialóg. Vychovával ma bitkou.
Keď som mal 13 rokov, zomrela mi mama a ja som upadol do depresií, lebo som mame nikdy neprejavil svoju lásku… Uveril som, že muž musí byť tvrdý.
Po ôsmych mesiacoch od smrti mamy sa môj otec znovu oženil. Ovládla ma nenávisť voči celej rodine.
Na prvé výročie smrti matky som si neúspešne strelil do hlavy. V nemocnici mi zachránili život, ale ja som upadol do ešte väčších depresií.
Začal som užívať lieky s alkoholom a vyhľadával som spoločnosť starších. Medzi nimi som sa cítil dôležito. Oni ma naviedli na to, aby som prešiel na marihuanu, neskôr na heroín.
Potreboval som viac peňazí. Začal som vykrádať domy, autá, reštaurácie, plné peňaženky.
Okrádal som vlastného otca.
Keď to otec zistil, chcel sa so mnou vážne porozprávať. Povedal som mu: „Si normálny? Ty sa chceš so mnou rozprávať? Dvadsať rokov čakám na rozhovor s tebou. Teraz je už neskoro…“
Dostal som sa do väzenia. Tam ma naučili byť lepším zlodejom a tak, keď som vyšiel von, bol som stokrát horším, než som do väzenia vstúpil.
S otcom sme sa hádali, bili, v afekte som na neho vytiahol nôž a bodol som ho do brucha.
Otca odviezli do nemocnice, mňa do väzenia. Otec prežil.
Úplne som stratil svedomie.
Po prepustení z väzenia som desať rokov žil ako bezdomovec a túžil som zomrieť.
Bol som taký chudák, že som sa nevládal ani zabiť.
V jeden zimný februárový večer, nastal zlom. Cítil som sa hrozne osamelý.
V premýšľaní nad sebou som si uvedomil, že všetko, čo sa stalo v mojom živote, stalo sa len mojou vinou.
Začal som plakať a modliť sa Zdravas Mária. Tá modlitba mi zostala v pamäti z čias, keď ma rodičia nútili chodiť na náboženstvo.
O niekoľko dní ma v parku našla jedna žena. Vybavila mi občiansky preukaz a zakúpila lístok na autobus do Medžugorja.
Po objavení komunity Čenakolo ma chalani okamžite vzali medzi seba. To je zázrak, lebo na prijatie do komunity sa čaká 5 – 6 mesiacov.
Modlitba bola pre mňa ťažká, lebo prebúdzala vo mne svedomie.
Pocítil som veľkú ľútosť nad všetkým, čo som v živote vykonal a chcel som sa zmieriť so svojou rodinou. Každú noc som sa od druhej do tretej modlil, kľačal a dúfal…
Po mesiaci som sa stretol s otcom. Objali sme sa a obaja plakali.
Prosba otcovi: – mohol by si pre mňa urobiť jednu vec:…. modlite sa za mňa…“synu dlhé roky sa za teba modlíme“
Moja druhá mamka deväť rokov každý mesiac dávala odslúžiť sv. omšu za mňa a moje obrátenie. Nikdy sa neunavila a nikdy nestratila nádej.
Spätne som pochopil, že toto všetko sa muselo stať preto, aby sa modlitba a viera v Boha opäť vrátili do mojej rodiny.
Z komunity som odišiel. Zostal som v Medžugorií, zamestnal som sa a našiel som si dievča.
Ona ma odmietala. Bála sa mojej minulosti.
Bol som vytrvalý, nevzdával som sa. Bojoval som o jej priazeň a ona sa intenzívne modlila.
Ku sobášu pristúpila až vtedy, keď ju požehnal kňaz, ktorého prvý krát videla ako 12-ročná. Vtedy sa modlil za jej životné povolanie. Teraz ho stretla na Križevaci a znovu ju požehnal. Pochybnosti zmizli.
Vzali sme sa 3.6.2000 a máme spolu 5 detí.
Môj otec ešte žije a vyzerá lepšie ako ja.
ZDROJ:
https://youtu.be/NcS71NPbdp8
https://youtu.be/vcCWntorgRE
Comments are closed.