Gloria Polo
5. mája 1995 mňa a môjho synovca zasiahol blesk. Mala som spálené vnútorné orgány i telo. Synovec zomrel.
Ocitla som sa v prekrásnom, neopísateľnom bielom svetle, plnom lásky, šťastia, pokoja.
Keď zomrieme, Pán Ježiš nás vezme do svojich rúk ako malé deti, objíme a miluje nás.
Smrť je vlastne objatie Boha v láske.
Videla som prekrásnu záhradu, jazero, kvety nádherných farieb, do ktorej mi nebolo dovolené vstúpiť, lebo som žila v stave smrteľného hriechu.
Pán Ježiš ma vo veľkom milosrdenstve vrátil späť do telesného života.
Pri druhej zástave srdca som sa opäť ocitla mimo telo. Zo stien miestnosti, v ktorej som sa nachádzala, vystupovali príšerné bytosti – diabli. Ich nenávisť ma spaľovala.
Pred tým som bola presvedčená, že diabol neexistuje.
V panike som začala utekať pred týmito hroznými bytosťami, prešla som cez stenu miestnosti a za ňou som sa prepadla do hlbokej a temnej priepasti.
Bola som aj v očistci. Tam duše neboli až také temné, mali v sebe náznak svetla.
Videla som svojho zosnulého otca ako horel v ohni až po krk. Kričal: „Cudzoložstvo!“ Plakal, lebo videl svoje deti na pozemskej rovine ako opakovali jeho zlý životný príklad.
Otec, vďaka matkiným modlitbám, neprepadol do pekla, ale zostal v očistci.
Bola som v stave smrteľného hriechu, preto sa na mňa prilepili hrozné diabolské kreatúry, ktoré ma trápili, pálili a chceli stiahnuť do pekla.
Úpenlivo som prosila, aby som bola od toho prepadu uchránená. Veď som katolíčka!
Keď som zúfalo prosila o svoju záchranu, ozval sa pôvabný nebeský hlas: „Dobre, keď si katolíčka, povedz Desatoro Božích prikázaní.“
V okamihu som mala pred sebou celý svoj život. Videla som, ako som duchovný život viedla iba do svojich 13-tich rokov.
Chcela som zapadnúť do kolektívu mojich nových kamarátok a tie ma zviedli na zlé cesty. Pozerala som pornografiu, fajčila som a pila alkohol.
Do kostola som chodila iba z povinnosti a svätokrádežne som prijímala Pána Ježiša.
V 16-tich rokoch som podstúpila potrat. Zabila som svoje nenarodené 5-mesačné dieťa.
Neskôr v manželstve som používala antikoncepciu – vnútromaternicové teliesko – a zabíjala tak svoje nenarodené deti. Diabol sa tešil, Pán Ježiš pri tom trpel.
My, ženy sme sa nenarodili preto, aby sme zabíjali. Narodili sme sa z lásky Boha, aby sme tiež darovali život.
Mojim bohom sa stali peniaze.
Stojac na osobnom súde pred Božou tvárou som ani cez jedno z Desiatich prikázaní neprešla.
S veľkou bolesťou som kričala: „Ježišu Kriste, maj so mnou zľutovanie. Odpusť mi, daj mi druhú šancu!“
Pán Ježiš sa ku mne sklonil, vytiahol ma z tej hroznej priepasti a povedal mi s veľkou láskou: „Vrátiš sa, dostaneš svoju druhú šancu …. a budeš svedčiť o všetkom, čo si práve zažila.“
Mnohí, keď to budú počuť, sa nezmenia. Lebo nie je horšia hluchota osoby, ako tej, ktorá nechce počuť a neexistuje väčšia slepota, ako tej osoby, ktorá proste nechce vidieť.
Že som tu, je vďaka modlitbám mnohých ľudí, ale zvlášť vďaka jednému indiánskemu mužovi, ktorý sa o mne dozvedel z novín. Bol veľmi chudobný, nevedel čítať. Pri pohľade na obrázok môjho zuhoľnatelého tela z jeho srdca vytryskla vrúcna, čistá, nezištná a úpenlivá prosba za moje uzdravenie. Sľúbil Pánovi, že keď ma uzdraví, z vďačnosti pôjde pešo do mariánskeho pútnického miesta na juhozápade Kolubie, čo je naprieč celou našou krajinou.
Pán Ježiš poukázaním na tohto chudobného človeka vysoko vyzdvihol, ako má vyzerať nezištná rýdza láska k blížnemu.
Toto je dar od Boha pre nás, lebo nás miluje.
ZDROJ: https://youtu.be/dhQDA5UNJHg
Comments are closed.