Otec Charbel zomrel na Štedrý večer roku 1898 počas nočnej adorácie Najsvätejšej sviatosti. Jeho kolegovia mnísi ho našli ráno ležať na podlahe kaplnky a videli zvláštne svetlo vyžarujúce zo svätostánku, ktoré obklopovalo telo zosnulého. Pre nich to bolo zjavné znamenie z neba.

Vonku husto snežilo a fúkal mrazivý vietor. Všetky cesty do pustovne boli úplne zatarasené, takže nikto z kláštora nemohol o smrti svätého pustovníka informovať obyvateľov okolitých dedín.

Stalo sa však niečo výnimočné: v ten deň všetci miestni obyvatelia nadobudli vnútorné presvedčenie, že páter Charbel sa narodil v nebi. Mladíci sa pustili s lopatami odpratávať sneh, aby sa dostali do pustovne a telo odniesli do kláštora v Annai.

„Stratili sme žiariacu hviezdu, ktorej svätosť chránila Rád, Cirkev a celý Libanon,“ napísal prior, „modlime sa, aby ho Boh urobil naším patrónom, ktorý nás bude chrániť a viesť temnotou pozemského života.“

25. decembra, na Štedrý deň, bol otec Charbel pochovaný do kláštorného spoločného hrobu.

V prvú noc po pohrebe bolo nad mníchovým pohrebiskom zaznamenané oslepujúce tajomné svetlo viditeľné v celej doline, ktoré svietilo nepretržite 45 nocí odo dňa pohrebu. Táto skutočnosť vyvolala v celej oblasti veľký rozruch.

Tisíce kresťanov a moslimov sa hrnuli k hrobke, aby videli tento zvláštny jav.

Maronitský patriarcha, ktorý bol informovaný o dianí pri hrobe pustovníka, nariadil z bezpečnostných dôvodov telo preniesť do kláštora. Hrob otca Charbela otvorili za prítomnosti lekára a ďalších oficiálnych svedkov. Bola v ňom voda a blato, ale telo svätého pustovníka zostalo neporušené.

Po vybratí z hrobu bolo telo preskúmané a zistilo sa, že nemá žiadne stopy po posmrtnom rozklade a vydáva nádherný zápach a tekutinu neznámeho pôvodu (nejaký druh krvného séra). Dodnes táto tekutina vyteká z tela svätca a je znakom Kristovej uzdravujúcej moci.

Každé dva týždne museli mnísi meniť oblečenie na tele otca Chabrela pre neustále sa vylučujúcu tekutinu.

Až 24. júla 1927 bolo telo pustovníka uložené do kovovej rakvy a prevezené do mramorovej hrobky v kláštornom kostole.

Pretože v roku 1950 začala z tejto hrobky vo veľkom vytekať tajomná tekutina, patriarcha maronitskej cirkvi vydal rozkaz na otvorenie hrobky a exhumáciu tiel. Stalo sa tak za prítomnosti lekárskej komisie, predstaviteľov cirkvi a civilných autorít.

Zhromaždené oči videli úžasný pohľad: telo svätého pustovníka vyzeralo ako v čase smrti – bolo zachované v perfektnom stave. Záhadná tekutina neustále vytekajúca z tela úplne rozleptala kovovú rakvu a prederavila mramor hrobky.

7. augusta 1952 bolo telo otca Charbela znovu exhumované za prítomnosti sýrskeho katolíckeho patriarchu, biskupov, piatich profesorov medicíny, ministra zdravotníctva a ďalších pozorovateľov.

Telo svätého pustovníka bolo neporušené, no ponorené do tajomnej tekutiny, ktorá z neho neustále vytekala. Na zastavenie vylučovania tekutiny z mŕtvoly boli použité rôzne metódy, vrátane odstránenia žalúdka a čriev, ale všetky tieto postupy sa ukázali ako neúčinné. Ľudské činy nedokázali zastaviť Božiu moc pôsobiacu v tele svätého pustovníka.

Slávny Libanončan, prof. medicíny Georgio Sciukrallah v priebehu 17 rokov podrobne (34-krát) preskúmal telo svätého Charbela. Svoje niekoľkoročné rozbory vedec zhrnul takto: „Veľakrát som skúmal telo svätca a vždy som s úžasom zistil, že je neporušené a pružné ako keby bolo tesne po smrti.“

,,Čo ma obzvlášť zmiatlo,“ pokračuje v rozprávaní profesor, ,,bola tekutina neustále vylučovaná z tela. Počas svojich mnohých ciest som sa radil s profesormi medicíny v Bejrúte a v rôznych európskych mestách, ale nikto z nich mi to nevedel vysvetliť. Toto je skutočne jedinečný fenomén v celej histórii.“

Ak by telo denne vylučovalo iba 3 gramy tekutín (v skutočnosti ich vylúčilo niekoľkonásobne viac) potom by v priebehu 66 rokov celková hmotnosť tajomnej tekutiny mala hmotnosť 72 kilogramov, čo je viac ako hmotnosť celého tela. Z vedeckého hľadiska je tento jav nevysvetliteľný, pretože ľudské telo obsahuje asi 5 litrov krvi a iných tekutín.

,,Na základe doterajších výskumov som dospel k presvedčeniu, že telo sv. Charbela zostáva neporušené a vylučuje tajomnú tekutinu, vďaka zásahu samotného Boha,“ uzatvára svoje zamyslenie prof. Georgio Sciukrallah.

V roku 1965 bol páter Charbel vyhlásený za blahoslaveného a 9. októbra 1977 bol vyhlásený za svätého na Námestí sv. Petra v Ríme Svätým Otcom Pavlom VI.

Fotka z neba

Svätého nikto nikdy nefotil. Charbela ani nikto počas jeho života nenamaľoval jeho portrét, pričom 8. mája 1950 sa stala mimoriadna vec. Niekoľko maronitských misionárov si urobilo skupinovú fotografiu pred hrobom svätého pustovníka.

Po vyvolaní fotografie sa ukázalo, že je na nej dodatočná záhadná postava mnícha. Len starší mnísi v nej spoznali otca Charbela. Odvtedy sa na základe tejto fotografie maľujú portréty svätého pustovníka.

Svätý Charbel na nás príkladom svojho života a neustálym príhovorom u Boha apeluje, aby sme sa každý deň s odvahou a nekompromisným spôsobom usilovali o večné šťastie v nebi. A vedie tam len jedna cesta, na ktorú nás Ježiš pozýva: „Ak chce niekto ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma! Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho; a kto stratí svoj život, zachráni si ho.“ (Mk 8:34-35)

Pri pohľade na príklad sv. Charbela, nebojme sa ísť cestou umŕtvovania, sebazaprenia, smrti hriechu, aby sme sa vytrvalou modlitbou, pokánim, prijímaním eucharistie a obetavou láskou úplne zjednotili s Kristom – prameňom lásky pre blížneho.

Text a obrázok pripravil: Mikuláš Mária Lipták – Rytier Nepoškvrnenej